Je mi jasné, že jeho názory sú pre mnohých príliš radikálne. Ale mne nejak zapadajú do toho, čo ma náš syn naučil o výchove detí.
Marek neustále opakuje, že pri výchove sú dôležité hranice. Že dieťa ich potrebuje, lebo bez nich stráca istotu v živote. Že je potrebné, aby matka bola tá jemná, nežná, všetkochápajúca, obíjmajúca. A otec ten pevný, ktorý stanovuje hranice. Len toto rozdelenie netreba brať doslovne. Niekedy je ten jemnejší a chápajúcejší otec. Len treba vyváženosť.
V besede odznelo pár príkladov do života. Na prvé vypočutie sa to nedá zapamätať, tak len tak trochu. Napríklad treba povedať - o 18 sa tu v kuchyni podáva večera. Kto tu bude, naje sa. Kto tu nebude, bude si musieť večeru pripraviť sám. A teraz príde tá najdôležitejšia časť. Dodržať to. Naozaj o pol hodiny jedlo spratať a kto nebol, chystá si sám.
Alebo o tom, ako sa v určitom veku musia deti odpútať z intimity rodiny, aby sa pripravili na intimitu svojej budúcej rodiny. Že jedným z prejavov je aj to uzatváranie sa do svojej izby, zatváranie dverí, prevracanie očí, odhováranie. Že to je v poriadku, nemáme sa tým trápiť. Práve tak to má byť.
V detstve každého nás niečo postretlo. To nie je podstatné. Podstatné je, ako sa s tým v dospelosti vyrovnáme.
No a najkrajšie pre mňa bolo, keď povedal, že u nich doma platí zásada: Kto varí, neumýva.... O pomáhaní detí v rodine si snáď ešte aj pár článkov vyhľadám.
Jaaj, ono to je fakt na velmi dlhú debatu. A je smola, že program nie je v archíve.
Napríklad taký pohľad na telesný trest - do cca 5 rokov to môže byť v poriadku. Lebo vysvetľuj dieťaťu, že pchat prstíky do zásuvky je životu nebezpečné, keď tam mieri s klincom sa míňa účinkom, tam pomôže placnutie po zadku.
No a o upratovaní, to je fakt kapitola. Od 3 rokov povinnosti, od 7 rokov sami na starosti celu detsku vrátane prezliekania postele. Len teda, nenápadne podotkol, tu je zas ta milujúca matka....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Naši prezliekajú postele sami - teda ale 7 mali tiež už hodne dávno 
. My sme napr. z obliekania paplónu mali vždy velikú srandu ešte ako decká. Vliezli sme do návliečky a hrali sa na strašidlo. 
Ešte sa vrátim ale k pevnému otcovi ako to chápem ja, že pán Marek myslí. Pre mňa pevný otec je právo veta - teda to čo on povie rešpektuje zvyšok rodiny. A hlavne potom nerieši každodenné veci, že či bledé uteráky či farebné a tak. Úžasný príklad je, že pôjde sa na dovolenku, kam otec rozhodne - a to by malo byť tam, o čom mama sníva ... ale rozhodne o tom on. Preto sa odvolávam na ten krk a hlavu.
Tak ale nikto nepovedal, že správne chápem, to čo on hlása.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jak povedal iný klasik, Horníček. V manželstve to majú pekne podelené, on rozhoduje len o samých veľkých veciach. Za celé manželstvo tie veľké veci boli dve jedna bola tuším vzťah ich rodiny k nejakúmu veledôležitému ostrovu v Tichomorí a druhá bola veľmi podobná 
ALe nie, nechcem tým zmenšovať úlohu otca. Malo by to byť správne vyvážené. Ale vyváženosť fakt neznamená rozhodovanie o farbe uterákov v kúpelni
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja vám neviem dievčatá, minule som čítala taký pekný upokojujúci článok, že aj tak o našej budúcnosti, povahe .... do najväčšej miery rozhoduje genetika. Deti dostali do vienka 50 percent génov od nás 50 percent od našej polovičky. A že aj výchova je do obrovskej miery podmienená genetickou výbavou rodičov dieťaťa.
Vraj stačí dieťaťu poskytnúť základné istoty (jesť, spať byť milované, všetko v rozumnej miere) a z nášho dieťaťa vyrastie to čo má. (Dôležité, neplatí to v prípade akýchkoľvek výrazných traumatizujúcich udalostí, to už je o inom)
Mňa to potešilo, lebo našim štyrom deťom, sa mi nijak nepodarilo všepiť voľajaké pravidlá, poriadkumilovnosť ... 
Aj tak je každé jedno, je tak výrazne odlišné. Inak súhlasim s tou genetikou, lebo v každom jednom vidím veľkú zraniteľnú časť seba , u každého inú. Nedávno som stretla triednu učiteľku zo ZŠ staršieho syna, spomínala na staršie tri deti, ktoré učila ... "joj aká dobrá rodina ..." Ako jasné, ako mama vidím aj to, čo nefunguje, čo som ich nenaučila, lebo to neviem a čo odo mňa neodkukali a mohli by ...
Len ešte prežiť poslednú bónusovú pubertu ....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmmm - ja ti neviem. Priznávam, že s Marekom absolútne vo všetkom nesúhlasím. Prvý krát, keď som ho čítala, tak som nesúhlasila s ničím skoro
. Ale v mnohom má pravdu.
Hlavne sa mi nepáči, ako súčasné mladé maminy vyťahujú z kontextu časti jeho viet a aplikujú absolútne dľa vlastnej ľubovôle.
Tak ale za to on chudák nemôže.
To prevracanie očí chápem. S tým problém nemám, tiež som tým prešla a občas prevraciam oči aj teraz
(sorry mami) .
Ale to o tej nežnej mame a prísnom otcovi by som s ním nediskutovala, či sa to dá brať tak, že si vymenia role v živote. On totiž dáva, ako ho ja chápem, presne stanovené pravidlá. Ak budú prísnejšie ženy, mali by mať ešte prísnejších mužov. Ale vždy budú z tej dvojice tie jemnejšie, láskavejšie. A je to ok. Potom bude hľadať dieťa k sebe partnera podľa rovnakého vzorca, ako videlo pri výchove. A chlap zostane hlavou rodiny a žena krkom.
Tú nerovnováhu pekne vidieť napr. v Bičianke z doliny. Tam Bičianka je tá pevná, prísna a otec láskavý. A hneď od začiatku to bije do očí. Sranda je, že synovia si nájdu presne také isté panovačné ženy, ako ich otec ich matku... dobre, stačilo umenia.
Ešte jedno ma napadá, prečo by to tak malo byť. Biologicky naše telá pracujú inak. Ako ženy sme nastavené automaticky sa správať ochranársky, kým muži vodcovsky. Žena zväčša nemá problém prijať partnerovo dieťa, kým muž môže mať väčšie výhrady. Bude to mať podľa mňa niečo s primárnym tým biologickým "moja krv, moje telo, môj rod". Od nepamäti sa napr. zbavovali chlapcov zavraždeného panovníka, ak nastupoval iný rod. Dievčatá vysáčkovali do kláštora, ale tam to nebolo také drastické. O zvieratách ani nehovorím.
Jaaaaj - totok je so mnou na dlhú debatu.