Nanič román II. 10., 11., 12, časť

Vonku lialo ako z krhly. Tereza práve vykladala nákup pri pokladni, keď vyložila mlieko, zazvonil mobil. Veľmi nerada dvíhala telefón, v takejto chvíli sa nevedela sústrediť na hovor. Keď nastupovala do električky, mobil sa ozval znovu. "Kto ma to tak uháňa?", pomyslela si Tereza,kým sa snažila usadiť a odbremeniť ruky od nákupu, zvonenie prestalo.

Roman sedel v kaviarni a popíjal kávu. Rozmýšľal, či si má objednať aj nejaký zákusok, mávali tu celkom chutné rolády. Veď cez obed zhltol iba šalát v bufete, začínal byť hladný. Kaviareň a cukráreň " u babičky", zívala prázdnotou, iba v kúte sedela staršia pani s troma krémešmi na tanieri. Asi zajedala samotu.

Tereza vyložila nákup, zatvorila chladničku a rozmýšľala, čo uvarí na večeru. Dnes sa jej veľmi nechcelo vyvárať, potrebovala si oddýchnuť. Snáď obložené chlebíky s čajom by mohli stačiť, hútala, keď vtom jej padol zrak na chladničku. Bol tam lístok: čakám ťa "u babičky". Roman. Zabudla na hlad, bože, veď takto si s Romanom nechávali lístky, keď ešte... Keď ešte čo? Keď boli superzamilovaní, keď si písali, ľúbim Ťa... Pozrela do zrkadla, prečesala sa a uháňala do dažďa. No a čo. Nech si prší... Celou cestou jej v duši hrala hudba nádeje, prstom čmárala na zarosené okno, ako dieťa, ktoré sa nevie dočkať cieľovej stanice...

V kaviarni hralo ticho rádio a dažďové kvapky pomaly kĺzali po oknách ako veľké slzy. Kto plače? Tereza hľadela von oknom, Roman si odštipával ďalší kúsok z rolády a čakal. Na čo vlastne? "Vieš, chcem Ti niečo povedať,"vyriekol tichým hlasom a nevedel ako ďalej. "Pamätáš, ako sme takto sedávali a rozprávali sa o všeličom?", otočila sa Tereza tvárou k Romanovi. Usmial sa a zahľade sa jej do očí. "Pamätám", oči sa mu smiali, rukou zalovil vo vrecku, kde to len je? " Niekedy sme preberali čudné témy, ako teóriu vzniku sveta, alebo, prečo sa moja susedka musí stále dívať z okna." Roman nahmatal krabičku a pozrel na čašníčku. Možno by mal objednať šampanské, ako kedysi. Milovali bublinky, smiali sa, držali za ruky a točila sa im hlava, nielen od vína. Zazvonil mobil. Tereza sa nahla po kabelku, to číslo nepoznala, kto to môže byť? "Áno, prosím". "Ahoj, Tereza, to som ja. Potrebujem s Tebou súrne hovoriť ". "Kto je to?", opýtal sa Roman. Tereza kývla hlavou a vstala, podišla ku kabátu a otočila sa k Romanovi. "Mali by sme ísť, bola to mama. Je pred naším bytom." "Samozrejme, poď", chytil Terezu okolo pása, na okamih sa zdalo, akoby sa vrátil čas. Viezli sa mľčky, ako zakliatí, čím bližšie sa približovali k bytu, tým viac sa od seba vzďalovali.

Konvica ťukla, Tereza zaliala čaj a sadla si k mame. " Volala som, ale nedvíhala si, prišla som k vám taxíkom, vieš, aký mám strach z mesta a keď sa po zvonení nikto neozýval, zazvonila som nejakej pani Plžákovej, aby som mohla počkať vo vchode." "To je v poriadku ,mami", previnilo pozrela na maminu ustaranú tvár. Mama mala z mesta strach a to Terezu v kaviarni vydesilo. Nebola to teda obyčajná návšteva, muselo sa niečo stať.
Roman sedel v obývačke a pozeral šport. Potichu sa vytratil z kuchyne, vycítil, že ide o niečo, čo sa jeho netýka. Vstal, vybral z vrecka krabičku v tvare srdca a zadíval sa ňu. Čaro chvíle, keď bol vhodný čas pre nich oboch pominulo príchodom jej matky. Zatvoril šuplík a tým zatvoril aj kus svojej odvahy. Možno ešte nie je nič stratené. Túžil Tereze odhrnúť vlasy z čela a pobozkať ju na ústa. Túžil dotknúť sa jej srdca, jej pliec... Túžil po noci, ktorá by mu nachvíľu pripomenula tú nehu, čo ich dvoch dala dohromady.
"Zajtra jej napíšem email. neboj , mami. Určite sa ozve." Tereza sa nemohla striasť obavy, čo ju začala prenasledovať. Milka napísala mame iba krátku správu, že nepríde domov. Ostane v Írsku, kde si šla privyrobiť na školu. Tá Milka. Čo to do nej vošlo, nikdy sa nesprávala takto pochabo.Tereza sledovala maminu tvár a pýtala sa samej seba, či by mama precestovala takú vzdialenosť aj kvôli nej. V kútiku duše chcela veriť, že áno. " O koľkej vstávaš do práce , Tereza?" prešla zrazu na známy tón. "O pol ôsmej, mami, ale neboj sa, vstanem skôr a odprevadím Ťa na stanicu." Tereza zaspala až nad ránom. Celú noc sa jej miešali myšlieky ako nechutný kokteil, žalúdok mala zovretý ako vo zveráku. Počúvala Romanov pravidelný dych, ktorý doliehal z gauča v obývačke.