Keď vystúpila z auta, do očí jej hneď udrela postava Erika ako poťahuje z cigaretky. Vyfúkol dym nosom a rozbehol sa k nej. Zatočila sa jej hlava.
..... stojí v aréne a oproti nej beží býk. Je chladno a ona cíti na nahom tele rosu. Alebo je to pot? Vníma len jeho krvou podliate oči a paru, čo sa mu rynie z nozdier. Zatočí sa jej hlava a ona zahabká rukou do prázdna. Zrazu pocíti niečie rameno, ktoré ju zachytí. Obráti hlavu a za ňou stojí Zoro. Tenušké fúziky sa mu dvíhajú v úsmev...
" Prišlo vám zle?" Niekto okoloidúci ju zachytil.
Bože, ešte nedozneli tie halucinogény? Alebo jej fakt niečo vážnejšie bude. Toto jej kamošky s deťmi nehovorili. Asi to nebude časť tehotenských príznakov.
" Izabel..." dobieha k nej Erik. Ešte cíti z jeho kože cigaretový dym a jej meno jej pripadá skôr ako výčitka, než ako zvolanie.
" Len sa so mnou zakrútil svet. Tak o čo ide, Erik? Vyzváňaš mi celé doobedie ako najatý."
Pohľadom zachytí muža, ktorý zabránil jej pádu. Zvláštne, odkiaľ ho pozná? Tú tvár, usmev, sklon hlavy ... niekde ho už videla.
" A ďakujem vám." Zakričí ešte za ním. Chce, aby sa otočil, aby jej venoval ešte jeden pohľad. Chce!
" Dávajte si pozor. Vidím, že sa má o vás kto už postarať." prehodí cez plece. Len napoly otočí hlavu, tak že Izabel vidí ľavý profil.
Nie, nepozná ho.
Ozaj, má sa o ňu kto postarať?
" Máme tu už každú chvíľu zákazníka. Padá mi softwer a ja neviem v tvojom kompe nájsť podklady, čo si mi posielala. Súrne to potrebujem, lebo budem mať problém."
... bzzzzzzz. Okolo ucha jej preletela včela. bzzzzzz ...
" JA! JA! JA! - nič iné od neho dnes nepočuješ. Kedy ostal taký sebecký? Bzzzzz....." a letí ďalej.
" Hneď ti to nájdem, daj mi minútu. Musím si odskočiť," cestou do kancelárie odbočí na "dámy".
Dá mi? Nedá mi? - doťahovali sa tak s Martinom ako pubertiaci. Pustí hukotom vodu a naberie je do dlaní. Opláchne si tvár. Dnes sa nemaľovala, tak rozmazaná maskara nehrozí.
" Tak ako ďalej, Izabel?" usmeje sa na ňu motýľ za oknom.
Asi budem prepracovaná. Skonštatuje sama.
Deň ubehne ako voda. Už žiadne včely, Zorovia a motýli. No Izabel je ako na ihlách. A Erik evidentne tiež. Niečo jej chce povedať. Ale čo? A Nataša sa stále okolo poneviera. Cítiť tu dusno. A ticho. Ticho pred búrkou.
" Izabel, mama chcela, či by si dnes neprišla na večeru," skôr šepne ako povie Erik.
Tak tu bol pes zakopaný! Večera s jeho matkou. Jeho matka sa neodmieta! Niktorá matka sa neodmieta! Hlavne jeho nie. Ak je otec hlavou rodiny, ona je tým povestným krkom, čo ním riadi. Ona je tou čiapkou, čo všetko zakrýva! Ona je tými očami, čo všetko vidia.
" O koľkej pre mňa prídeš?"
" O pol siedmej?"
" Niečo špeciálne, čo by som mala vedieť?"
" Nie," šepne on. Ako malý chlapec. Sebavedomý, krásny mladý muž, ale pri svojej matke je stále ešte dieťa.
" O pol siedmej. Príď presne."
Zabuchne za sebou dvere od kanclu. Kiežby už mohla aj za týmto dňom. Zobudiť sa ráno. Čerstvá, svieža. A v hlave mať jasno.
milé...pokračujem