Bláznivý román č.20

A znovu spala. Prebudila sa na typický nemocničný pach. "To som znova v nemocnici?" vyjachtala zo seba zmätene. "Veď si z nej ešte neodišla, tak prečo znova?" Odpovedala jej Simona, stojaca pri jej posteli spolu s ustaraným lekárom, zabudla ako sa volal, len paličkou zaháňal muchy a pchal sa liekmi tak, aby ho všetci videli.
"Žiaľ, trpíte insomniou, hocikedy môžete upadnúť do záchvatu spánku, museli ste prežiť veľký emocionálny šok,..." kecal ďalej lekár, no Izabel ho už nevnímala. Cvaklo jej to ako hodinky. Že šok? Infarkt je slabé slovo, keď prišla zo služobky na firemnú párty a našla Martinov email. Od Simony, jej vlastnej sestry!!! A tak čítala ich poštu, keď si ten tupec nebol schopný zmeniť heslo, aké mal od strednej.
Vraj keby nebola tehotná, opustí ju hneď! A naveky bude ľúbiť len ju, Simonne...čo ju dostalo úplne, tak sa stretávali dlho...vraj ju chcel opustiť tú noc, keď počali ich dieťa, len sa opil a na druhý deň mu bolo tak zle...a do toho furt tá práca...doriti, boli spolu sedem rokov, jej prvý chalan, plánovali si všetko...chcela sa prepadnúť pod tú čiernu zem, ale keďže bola na ôsmom poschodí, tak sa len schúlila do klbka a revala...ticho zo srdca, no slza jej nekapla ...a na párty to roztočila, cítiac ťažký Erikov pohľad na sebe...a čo bolo potom, netuší...

Spomínala Izabel v rukách zvierajúc svoju jedinú kabelku. Všetko, čo jej ostalo. Za ten týždeň, ako ju pustili, sa veľa zmenilo. Utrela si z oka suchú slzu a vykročila vpred. Vpred novej budúcnosti...Do kelu aj s Martinom, serie mu na jeho falošný súcit, umrela by naň...do kelu aj s Erikom, čo ju na druhý deň prepustil kvôli naštrbenej hrdosti...vraj "Mala si mi ten projekt schváliť, Izabel, je mi jedno, že to ako auditorka vidíš inak, ja som táto firma, a keď niečo chcem, tak to bude, aj keď to je dvadsať melónov mínus, takto ma znemožniť pred správnou radou..." a nakoniec...ako by ju napadlo, že všetky jej veci, čo mala pobalené na ulici, čakajúc na odvoz, naloží úplne niekto iný do svojho kamióna...takto sa nechať dobehnúť...bolo jej ľúto jej bytu, no hold, služobný...prišla o všetko, nemá nič, ostala sama.

Dokráčala k tetinmu domu na pol štvrte. Vila bola ponorená do tmy, len na zvončeku blikal odkaz: "Izabel, som na cestách, nehľadaj ma. Ešte nie. Až splníš, čo máš, sama si ťa nájdem." Izabel sa mimovoľne chytila za vyduté bruško. Odkaz pokračoval: "Na to, aby si sa stala ženou, nestačí byť matkou...ale inak, gratulujem...