Bláznivý román č.31

" Mám taký plán Izabel, žeby si teraz robila z domu. Erik nechce nikoho nového na ten projekt prijať a ja mám už rozrobenú tú Rozprávkovú kampaň, veď vieš, hovoril som ti o nej na večierku..."
" Prepáč, vďaka niekomu a niečomu si z toho večierka veľa nepamätám," zaznela v jej hlase ostrejšia výčitka ako asi chcela.
" Ale vieš na čom teraz pracujem, nie? Bože tá muchotrávka pod stromom je skutočná? Vidíte ako umelo vyzerá? Teda nie umelo ale tak .... hmmmm .... rozprávkovo. Takže, by si sa usadila niekde doma v teple a vlastne prebrala celú agendu. Ja ti donesiem podklady a v práci sa budem tváriť, že to vlastne vediem ja. No - s prachami to bude ťažšie - dostaneš honorár ako si mala. Ja si u Erika nejak vydupem províziu. Len treba aby to šľapalo, chápeš? Kurník, Simona, išli sme tadiaľto? Mne sa zdá, že sme niekde odbočili zle. Stále sa tu moceme a ja nikde to naše auto nevidím."
Zastali. Zrazu sa začala prikrádať pomedzi stromy k nim tma. Padala rýchlo a neúprosne.
" Roman ja sa bojím," chytila ho za ruku Simona, keď si zrazu aj ona uvedomila, že toto nieje cesta, ktorou ich Kocúr v čižmách doviedol.
" Ale nevidela si po ceste niečo, kde sme mali odbočiť?"
" Nie, stále ideme predsa po jedinom chodníku. Ideme ďalej?" Izabel aj napriek neistote si len pritisla bližšie k telu mačiatko, aby sa spolu zahriali. Cez tenké šaty ju preskočil chlad.
" Počkajte, vyleziem na tento strom a pozriem, či neuvidím nejaké svetielko. Alebo proste niečo, čo nám naznačí cestu."
Simona nahmatala v šere sestrinú ruku. Bola suchá a teplá a pevná. Taká rozhodná. Pamätá si ten pocit z dectva, keď sa spolu večer báli. Zaliezli pod jednu perinu a držali sa za ruky.
" Prepáč," vyšlo Simone spoza pier.
" Prepáč Martina a aj teraz Romana."
" Romana ti nemám čo odpúšťať. A Martin? Neviem, asi to tak malo byť. Už to neriešme, dobre? Ja sa na teba už pomaly nehnevám. Bola si mladá, nechala si si natlačiť do hlavy kaleráby,... nechajme to radšej tak."
" Ale ja nechcem. Ja to potrebujem zo seba dostať. Vieš ..."
" Vidím niečo!" ozvalo sa zo stromu. A na zem žuchlo čosi ťažké.
" Pre Boha! Roman, si celý?"
" No som. Ale nejaký čas sa po stromoch asi liapať nebudem. Ideme týmto smerom. Je tam nejaké svetlo. Poďte."
" Izabel, ja by som chcela sa vrátiť ešte k tomu, o čom sme hovorili ....."
" Teraz nie Simonka. Keď si vyložím po kúpeli nohy, potom sa o tom pozhovárame."
A tak nakoniec vyšli z lesíka a pred nimi zbadali ......