Bije ma :(, Dojčatá a batoľatá, Diskusie

zena77
tak sú rôzne typy žien a matiek,pre mňa by to nebol nijaký problém..zvládla by som ho

Môžeš byť šťastná, že ty si vždy vedela, čo robiť správne... KEBY som ho začala cápať po zadku a frkať vodou, tak by sa len obrátila karta... šak môžem ho byť, ved ked sa pobijeme, tak vyhrám ja, som silnejšia... tie tvoje deti musia mať taký komplex...

Koceny, tak mi poradte, co s dcerkou - 20 m, ked na nu nic nezabera aby netyrala nasho psa tahanim za chlpy? nastasie nerobi to casto, len ked mu akoze hadze lopticku, a on ju drzi v papulke a nechce pustit. tak mu vytrhne za hrst chlpov a nezabera na nu fakt nic, este sa tym chlpom smeje.
uz sa muz minule nastval a capol jej vychovnu... aj tak sa smiala.

ja sa tu vecne pytam taketo konkretnosti a este mi nikto neodpovedal...tak sa tesim ze mozno teraz tebe niekto napise, co skusit

noooo nechame sa prekvapit akej odpovede sa dockam tentokrat

Nedovol aby k tomu vobec doslo. Ak sa to stane, treba hned zakrosit, dookola opakuj ze to psika boli. Pokial to robi nema zmysel dovolit dietatu aby psovi hadzalo hracku. ten pes je tiez ziva bytost a nie hracka pre male deti.

Snazime sa predchadzat, ale vzhladom k tomu,ze pes sa volne pohybuje po dome, nezvyknuty byt hocikde zatvoreny, a mala tiez...tak sa obcas pritrafi. vzdy jej vysvetlime, ze ho to boli, a ukazujeme jej ako ho ma hladkat.
on pred nou obcas aj uteka, a inokedy ako naschval jej chodi do cesty.oni sa velmi lubia. samozrejme, ze ho nemame ako hracku

Pokial to mas takto, tak je na vas na dospelych, aby ste tomu predchadzali, necakaj od 20 mesacneho dietata ze to zvladne sama. Na to si ty, aby si nedovolila, aby bol pes tyrany. Pretoze som zazila, ze rodina mala psa, dieta na neho v spanku stupilo, pes sa zlakol, zautosil a rodina nechala psa utratit. Pritom to bola jednoznacne ich chyba, ze sa to stalo. Skratka upustit z pohodlnosti a vyhovorky ako to nejde neexistuju. Musi to ist a basta.

lydusha

presne tak!

Predpokladam,ze obe ste zazili podobnu situaciu , kedy ste mali v domacnosti aj psa aj dieta...

Ja sa nevyhovaram, len ma zaujimal vas nazor na vec.

Nie jedno dieta, nie jeden pes, nie jedna rodina. Platia pravidla a tie pokial nevies dodrziavat tak radsej nemat psa. Pretoze ked vidim, ako decka lietaju po dvore, nutia psa do hry ked sa mu nechce, tahaju ho za usi, pichaju palickami a k tomu blahoskolnne sa usmievajuci rodicia u mna rovna sa vrazedna kombinacia- pre rodicov.

sofhia,
mame doma psika i 24 mesacneho drobca... pred casom Adam vyskusal drapnut psika za srst pri hre raz... psik je z utulku, bol tyrany, vzali sme ho na dozitie a nechcem, aby trpel este navyse pri nasich deckach, ale ani aby na deti zautocil, lebo mu budu robit nieco, co mu nerobi dobre... preto to Adam skusil raz. vysvetlila som mu, ze toto nie, ukazala som mu, co ano, trvalo to sice dva dni, vzdy, ked sa priblizil k psikovi, tak som striehla ako sup, ked som zbadala naznak rucicky, ci pohladu, ktory by naznacoval, co sa hodla spravit, uz som vysvetlovala, ze to je pre havina au a ze aj jeho by to bolelo... a odvtedy tak zlato ukazuje pokrcenymi prstekmi, ze to je nonono au havi a rucickou naznacuje pohladenie, ze to je jeeeej havi... zlaty je, uz na to upozornuje kazdeho, kto vstupuje k nam do bytu...

sofhia

U mňa neprichádza v úvahu mať v byte zviera..a už vôbec nie keby som mala malinké dieťa! Toľko...

Ale ubezpečujem ťa že by som takto ako ty nepanikárila,ja vždy riešim všetko s chladnou hlavou najmä teda pokiaľ ide o dieťa:) Good luck!

Blanket,

ja nepanikarim som bola len zvedava ake mudre rady tu dostanem od skusenych mamiciek. nastastie nie som na ne odkazana.
by som sa rada pozrela na kazde dieta kazdej zeny, kt. tu radila, a keby sa tak dalo spravit sondu do zivota kazdej mamicky, kedy si prezivala urcite aspon raz chvilky bezradnosti - neviem kolko deti si mala a co si s nimi zazivala. ale to mi je aj uprimne jedno.

a... co mame ci nemame v byte je vysostne nasa vec.skus si precitat nieco na nete o pozitivach vyrastania zvierat a deti, mozno budes sama prekvapena.

vdaka za good luck, nepotrebujem tvoje zelanie, ja - my sme stastni .

sofhia

No ved dobre..okay!

Baby, ďakujem za rady.. aby ste si zas nemysleli, on nie je nonstop taký, on je ináč milé usmiate dieťa, v pohode sa aj hodinku vyhraje sám, s nádobami, varechami, autíčkom, až kým sa mu niečo zlé nestane, napr. netrafí vareškou, tam kde chce, zasekne sa mu autíčko pod skrinou, alebo ho krmim a kvapne mu na ruku, tak sa rozčúli a potom bije hlava nehlava

mnaaau, nemyslim si to. presli sme aj my doma takym obdobim... maly jacal, ked si pustil auticko a vbehlo pod skrinku a ja som nedokvitla hned, aby som mu ho vybrala, ci ked si dcera robila domace ulohy a nedala mu pero, co drzala v ruke, alebo sa udrel a ja som ho hned nezobrala na ruky, alebo ako som uz spominala, nekupila, ci nedala mu nieco, co chcel...
bola som zasadova, vela vela som mu rozpravala a vysvetlovala a maly ma 24 mesiacov a preslo to...

sledujem tuto diskusiu, lebo ma velku silu. ked sa rozpravame o vychove, je to vzdy velmi emotivne, vzhladom na nase detske zranenia a na obavy, ci tie iste alebo ine nesposobime nasim detom. nepaci sa mi, ako ostro tu bola odsudena zena77, ktora sa priznala k bitiu svojich deti a frkaniu vody do tvare. nevravim, ze s nou suhlasim, ale to cierno-biele postavenie tejto debaty mi nesedi.
vsetky tie objavy a analyzy, ktore vysvetlili, preco bola autoritativna vychova a tzv. studeny odchov zle, boli strasne prinosne. aj dnesne tzv. makke metody vychovy vsak maju svoje muchy. Ucim na VS a hoci som len o par rokov starsia ako moji studenti, vidim, ako sa vyrazne zmenila generacia. Aj moji pedagogovia mi hovoria, ze moj rocnik bol posledny rocnik studentov, na akych boli dlhe roky zvyknuti. Moji studenti su velmi pekni mladi ludia, ktori velmi dbaju o svoj zovnajsok (narozdiel od nas akoze intelektualov v mastnych vlasoch a vytahanych rifloch ), slabo sa orientuju v komplikovanejsich pisanych textoch, vedia sa uzasne prezentovat, maju mnozstvo povrchnych znalosti, ale v malocom idu do hlbky. nemaju velku schopnost rozoznavat gyc od kvality a komerciu od nekomercie. su ini. nevravim, ze horsi, ale ini. maju podstatne menej idealov, su pragmaticki a prakticki, nerobia si iluzie a su znacne sustredeni na svoj vlastny prospech a uspech. su to dobre kvality do zivota. ale obcas rozmyslam, ako bude za 20 rokov vyzerat spolocnost vyskladana z tychto individualistov, ktori budu podla mna coraz viac tvorit vacsinu v europskej spolocnosti.
respekt k dietatu, pocuvanie dietata, nevyuzivanie fyzickych trestov a rozne vydobytky tzv. efektivneho rodicovstva, ktoreho kurzy poriada takmer kazde materske centrum, su fajn. ma to vsak jedno velke ALE. Je podla mna iluziou, ze sa jej techniky daju jednoducho naucit. Videla som mnoho krat, poucenu satkovaciu a kojacu matku, ako s miernym tonom nieco hovori svojmu dietatu a az mi mraz behal po chrbte z tej skrytej agresivity, co na to dieta vysielala. hovorila na neho napriklad s polo zatatymi zubami a bolo zjavne, kolku energiu ju stoji ten mierny ton, ked je vytocena jak slak. a casto krat som sa sama pri tom istom pristihla.je to podla mna pre dieta horsie, ako keby pustila emocie von a naskriekala na neho a ukazala sa tym padom pred nim vo svojej ludskej prirodzenosti, ku ktorej patria chyby a preslapy. sme vo svojej vychove casto velmi knizni a perfekcionisticki... a neprirodzeni. chceme robit vychovu, na ktoru nemame. a tym robime v nasich detoch chaos. pouzivame moderne metody a ani si nevsimame, ze dieta vydierame, alebo ze vo vnutri sme z neho zurive. vidam to casto. u seba, aj u ludi okolo.
pomyslim si na to casto, a nielen v suvislosti s vychovou, pri lydushinych komentaroch. Zvacsa su skvele a pravdive. Ale lydusha je zjavne velmi zrely a vyrovnany clovek (teda predpokladam , internet moze skreslovat, takze nemozem to vediet s istotou). techniky, ktore praktizuje ona, nie su podla mna celkom prenesitelne do zivota niekoho, kto na ne este nedorastol. ich obycajnym napodobnovanim, dochadza k pokrytectvu, kedy sa skryta agresia a tie "stare, zle postupy", ktore vedome opustame, pretavia do hlbsich a tazsie rozpoznatelnych rovin.
nemyslim si, ze plieskanie po zadku je dobre. ale neodsudzovala by som ho s takou vehemenciou. niekedy mozu byt "makke techniky" horsie.
myslim, ze byt dobrou matkou, znamena pracovat sama na sebe a na svojom sebaprijati. tie "techniky", ako zvladat svoje dieta sa potom dostavuju sami.
nezastavam sa zeny 77, ktoru nepoznam a nepoznam ani jej deti. rozhodne by som vsak nedavala ruku do ohna za to, ze vsetky nikdy nebite deti su vychovane lepsie a ze prejavuju menej agresivity. prax totiz ukazuje, ze aj deti, ktore neboli nikdy bite, dokazu byt velmi agresivne. agresivita je normalna sucast osobnosti kazdeho cloveka. spravne ju vyuzivat pre svoj pokojny zivot je ale kumst.
metoda pevneho objatia jiriny prekopovej, je svojim sposobom tiez nasilna. jasne sa tam dava pocitit fyzicka prevaha rodica. a ta je pre dieta dolezita. znamena, ze je tu niekto silnejsi, o koho sa mozem opriet. touto metodou davame najavo aj to, ze negativne emocie dietata prijmame.
a este posledna vec. na svojom zivotze vidim, ze vsetko, co som sa naucila a vzdy ked som sa posunula, predchadzala tomu velka frustracia, trauma, zly zazitok... aj detom by sme mali dopriat frustracie, nech sa maju sancu poucit. lebo tento kult dietata, ktory mozme pozorobat dnes, tiez nie je zdravy a pre deti je velkym tlakom. ked vaham o svojich vychovnych metodach, moj dobry kamarat mi zvykne povedat: jedine ty si ta najlepsia mama pre svoje dieta. teba si jeho dusa vybrala, aby sa na tvojich chybach naucila presne to, co sa naucit potrebuje.

Brambram, Zena77 dostala presne takú reakciu, o akú si svojou akciou koledovala.

K ostatnému - nemôžeme naučiť vlastné deti to, čo sami neovládame. Ak nevieme spracovať svoju vlastnú agresiu (a potom mierne slová cedíme cez zuby), tak to proste nepôjde.
Vo výchove (a nielen v nej) toľkí rodičia úspešne preleteli k opačnému extrému - od autoritárstva k prílišnej benevolencii. Čo je rovnako blbosť.
Najlepšia je proste zlatá stredná cesta...

Georgi,pekne si to napísala

Vo veľkej časti súhlasím.
Avšak, zena77 tu sprvu napísala, že ked jej dieťa neposlúchalo, tak mu osprchovala tvár. Tak isto sa mi zdalo, že to opísala tak, že dieťa frka a cápe bežne... Nie som svatec, aj mne ruka občas vyskočí, ale neberiem to za nejaký rituál, ktorý "musí" byť.
Tak isto sa mi nepáči výchova "vo všetkom pokojne", a rozprávať dieťaťu pokojne cez zatnuté zuby.. Dieťa by malo poznať, že existujú aj iné pocity, ako pokoj.. Malo by vidieť, že prejavovať pocity je bežné... že ak som šťastná, tak sa smeje, ak som smutná, tak plačem, ak som nahnevaná, tak kričím... Niekedy dáááááávno tu bola diskusia o tom, či sa má pred dieťaťom plakať,a mnohé povedali, že by pred dieťaťom NIKDY neplakali.. ja nech svoje pocity akokoľvek prejavujem, dieťaťu sa vždy snažím vysvetliť, že PRECO sa takto správam, prečo som smutná či šťastná, alebo nahnevaná...

Zaujímavé su však pozorovania terajšej generácie a tej "pred nami". Môj otec často spomína, ako ich bili pravítkom po palcoch a trestali, za zabudnuté pomôcky, či za vyrušovanie na hodine. Každopádne nikto sa neodvážil opakovane celý školský rok vyrušovať či podvádzať. Deti mali odmala k niektorým osobám rešpekt, k rodičom, starým rodičom, učiteľom. Pýtala som sa známych, staršiu generáciu, či to nebol náhodou strach. NIe, je to RESPEKT. taký rešpekt, aký dnešné deti už nikdy k nikomu mať nebudú. Môj otec končil základnú školu pred 30-timi rokmi, a stále je pre nehho starý sused PAN učiteľ, a nie nejaký starý dedko.. a PÁN starosta, a nie len nejaký ujko. Pri občasnej ceste autobusom si njiekedy až zakrývam uši nad tým, ako všelijako oslovujú pubertiaci svojich rodičov, či učitelov...

Preto si myslím,ž e vo výchove by bolo najlepšie zvoliť zlatú strednú cestu... len jedna ťažká úloha na záver.. Kde je ten najlepší stred?

moj syn ma videl niekolkokrat plakat, a mnohokrat ma videl smutnu. Je normalne a dobre, aby dieta videlo svoju mamu ludsku, pokial je dovod tej emocie primerane vysvetleny, aby z toho dieta nedostalo des, ze sa deje nieco strasne. myslim, ze moj syn videl, ze zivot je aj tazky, ale tazkosti sa daju prekonavat.
v jeho skolke, vzdy ked je narodeninova oslava hovoria jeden krasny pribeh. je to rozpravka o narodeni maleho oslavenca V skratke je to asi o tom, ze kedysi zilo u nebeskeho otca nebeske dietatko, ktore sa cez plot divalo na pozemsky svet a zatuzilo tam ist. poprosilo neb.otca a ten ho pustil a ako sprievodcu mu dal anjela a kyblik na slzy, lebo na zemi sa niekedy aj place. anjel sa s nim teda vydal po duhe na cestu na zem. v tom case, na zemi, mamicka ta a ta oznamila oteckovi tomu a tomu, ze sa im narodi dietatko. zacali teda pripravovat vsetko potrebne a rozhodli sa dat mu meno to a to. a ked nastala zima a vsade bol sneh (teda podla toho, v akom mesiaci sa konkretny oslavencek narodil) s mamickinho bruska sa na svet narodilo dietatko, z ktoreho mali vsetci radost. a potom pribeh pokracuje podla zopar milnikov v zivote toho konkretneho dietata, ktore mamicka vopred ucitelkam doda. je to krasne a deti vzdy pocuvaju so zatajenym dychom (a popri tom pokrikuju vety typu: ano, aj ja som dostal bicykel ked som mal tri! aj ja som sa rada nosila v satke! a mne sa zas narodila sestricka!! a tak svoje zivotne skusenosti porovnavaju). moj syn a ja sme z toho boli velmi dojati a ta zmienka o tom kybliku je podla mna dolezita a spravna

brambram

no ved ano, tu zlatu strednu cestu ale nie je az take lahke najst . Nie je vela ludi, ktori s apo nej pohybuju.
bitie sa vytkne lahko. pritom v sucasnej vychove castejsie okolo seba vidim tichu agresivitu zo strany rodicov, ako fyzicke nasilie. tichu agresivitu je tazsie rozpoznat a je onmnoho viac tolerovana, narozdiel od bitia. a pritom, agresivita ako agresivita.

Pravdaže to nie je ľahké, lebo - ako zvyčajne - treba začať od seba. A úplne prvý krok k vyriešeniu akéhokoľvek problému je najprv pripustiť, že vôbec nejaký problém mám. Tam však až príliš často nastupuje známa schéma - popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia. Kým sa cez to jeden prekúše, často to trvá a trvá...
A deti zatiaľ rastú a usilovne sa pritom od svojich rodičov učia rôzne podivné modely správania.

hmmm, pekny clanok. snad popri tych podivnych modeloch tie deti odkukaju aj tych 5 krokov, ktorymi si ich rodicia prechadzaju. Teda pokial patria k tym odvaznym, co su schopni a ochotni svoje problemy vidiet a riesit.

Deti sa od svojich rodičov učia úplne všetko. Aj to, čo si rodičia pripúšťajú, aj to, čo si nepriznajú ani za svet. Detské vnímanie je totiž veľmi citlivé.

Bola som upozornená - že vyvolávam "búrku v šerbli" nie je som povedala svoj názor, ktorý bol však iný ako ten Váš, ... ale povedala som pravdu - tá sa však už akosi dnes nenosí.
Prajem všetkým rodičom skvelé deti, aby nemuseli riešiť také veci - ja som tiež ešte nepreskočila - ako mi tu bolo povedané....
Iba som si dovolila povedať ako som to urobila ja - mne to s problémom- pajedenia bez dôvodu pomohlo.

Myslela som že sa už tejto diskusie nezúčastním - ale skrátka za Vaše postrehy ďakujem.

ešte gramatická oprava pre kočku ktorá písala bitka sa píše s mäkkým i,

co je pravda? tvoj nazor? moj nazor? kto o tom rozhoduje?
"Iba som si dovolila povedať ako som to urobila ja " - ved to je ok, na to tieto debaty mame, ale napr. na mna tvoje slova posobili velmi ostro, dost zalezi na sposobe akym svoje nazory podavame. Velmi rada si precitam nazory, ktore su odllisne od mojich, porovnavam, prehodnocujem, ak vsak je ten nazor podany utocne, vyvolava vo mne skor odpor ako prijatie.

prečo si to myslíš, že som svoj názor podala útočne ?
to čo som napísala - je moja vlastná skúsenosť.
a naničmamu čítam dlho - ale až tento článok ma dohnal ku tomu prihlásiť sa - jednoducho asi som z iného sveta ...
mám názor opačný ako osadenstvo NM - a za to som bola znosená čím ďalej tým viac pod čiernu zem....
lenže povedala som to narovinu

a naničmamu čítam dlho - ale až tento článok ma dohnal ku tomu prihlásiť sa.../

Zaregistrovaná si tu dva týždne a štyri dni. Takže kvôli tomuto článku to asi nebolo, ten je tu len tri dni.

Prosím, založ si na takéto doťahovačky vlastný príspevok, ako som ti už napísala pred chvíľou nižšie.

na mna tvoje slova tak posobili. Tiez ti to hovorim na rovinu. Osadenstvo NM je roznorode, aj nase nazory, ak nanicmamu dlhsie citas, urcite si si to vsimla.
Ja som ta neznosila po ciernu zem. Ty si moje postupy oznacila za divne, na to som sa k tomu vyjadrila. Kazda mame narok na svoj nazor, je vsak potrebne ratat s tym, ze akcia vyvolava reakciu.

Evka, prosím, téma je 16-mesačné dieťa, ktoré bije mamu. A z toho vyplynulo rôzne spôsoby výchovy detí.
Nie doťahovačky o tom, kto kedy kde ako napísal.
Ďakujem.

Bola som upozornená - že vyvolávam "búrku v šerbli"...

Po už ani neviem koľký raz tu píšem - nemám problém zverejniť maily, ktoré sme si vymenili. Nič v tomto zmysle som ti nenapísala, to vieš rovnako dobre ako ja. Je celkom zaujímavé, že zatiaľ túto moju ponuku nikto nevyužil.
A ako som ti napísala už do mailu - ak chceš, pokojne si založ vlastný príspevok, vypíš si tam, čo uznáš za vhodné. Máme tu na to Ring voľný - tu je totiž téma o inom.
Skutočne by však bolo fajn, keby si sa pritom nesnažila druhých zhadzovať len preto, že si o veci myslia niečo iné a dokonca aj konajú inak ako ty.

zena 77, ja len ze hnev na kritiku, reakcia utokom a nadradeny ton je casto dokazom, ze v kritike bol kus pravdy. je umenie zobrat si z kritiky nieco konstruktivne, pretoze zrani ego. mozno to pride casom.
ak si mala pocit, ze ta obhajujem, nebolo to tak. len som poukazala na to, ze este castejsi je dnes ten opacny extrem, ktory sa lahsie prehliada, lebo bije do oci menej ako nasilie.
zaroven priznavam, ze par krat som malemu po zadku capla. a zatial to nelutujem a nevidim to ako zlyhanie. ako bolo povedane, zlatu strednu cestu je tazke najst.
prajem ti odhodlanie ju hladat.

OK, takže na 24 hodín si tu dáme pauzu.
Ak chce niekto riešiť niečo, čo nesúvisí s témou tohto príspevku, inde na NM je miesta dosť.

Mnauu,

necitala som vsetky prispevky, ale v podstate to iste mam so synom (2roky). Rozhodne by som jeho spravanie neignorovala, ked nam nepomahalo dobre slovo, tak som jemu spravila to, co on mne. Ked ma buchol, capla som ho aj ja na to iste miesto a spytala som sa, ci sa mu to paci, ci mu to mam robit, ked to robi on mne. Samozrejme, ze sa mu to nepacilo. Tak sa musel vzdy ospravedlnit a potom sme si dali pusu. Mozno bude velmi prekvapive albeo opovazlive, ze urobim svojmu dietatu to, co robi ono mne. Samozrejme, ze to nespravim s takou intenzitou a silou ako ono. Ide len o to, aby si uvedomil, ze je to nieco co sa jemu nepaci, tak preco to potom robi inym.....Ten isty postup pouzivam, ked udrie, stipne, kusne sestru alebo kohokolvek ineho. Riesime to doma uz niekolko mesiacov. POmaha to, samozrejme, ze sem tam stale kopne, hodi nieco o zem, kusne, ale je to zriedkvejsie ako na zaciatku.
MOzno to pomoze aj tebe. Ja som si hlavu dlho lamala nad tym, co mam robit a na nic lepsie som neprisla....
Takisto ak nam skaredo povie, ze nelubi, alebo mame ist prec, pytam sa ho, ci aj mi mame s nim tak rozpravat, ci sa mu to bude pacit.
Jasne, ze 2 roky je este malo na uplne uvedomenie si hypotetickej situacie, co keby sa rodicia ku mne tak spravali, ale nieco predsa v tej hlavke ostava....

V poslednej fáze obvykle končí náš konflikt tiež takto - ked si nedá ináč povedať.. hrýže ma a ja uhryznem jeho, nieeeeee, neostanú mu ani odtlačky, pochybujem, že ho to vlastne bolí... nebolí... nakoniec sa nazlostí ešte viac a potom sa už stískame hladká má po "bitke" aj pol hodiny... len stále nechápem, načo sú dobré tie jeho "divadlá"

Radka,spominala si,ze si maleho nosila dlho v satke,ze ti rodina vycitala,ako si si ho rzmznala.Ja by som vychadzala z toho.Podla mna,nie ze si ho rozmaznala,ale on si zvykol na tvoj blizky kontakt,kedykolvek si spomenul bol s tebou a teraz,ako je starsi a vie chodit sam,uz nie je odkazany iba na teba,aby si ho preniesla vsade kam potrebujes ty,alebo on,dostane sa tam aj sam a jemu to chyba.On len puta pozornost,chce byt s tebou.Ak som si to dobre zapamatala,niekde si pisala,ze bije iba teba.
Neviem,ja myslim,ze treba na to len cas,a tvoju bozsku trpezlivost,donekonecna mu vysvetovat,ze to nesmie robit,ze ta to boli,ja by som mu chytila rucku ked by som videla,ze sa chysta udriet a dohovarala mu donekonecna.Je malicky na to,aby sme od neho cakali,ze s tym hned prestane.Ty to zvladnes

čakáááám, stále čakáááááám možno som len niekedy z neho unavená... práveže len on odomna nikdy nejde daleko. Veľmi málo sa stane, že ide napr. ku švagrovi, alebo k mojej sestre, aspon na 5 minút na psíka pozrieť.. Potoms i na mna spomenie a mamaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa on je so mnou stále, takmer vždy sa ma musí dotýkať, drží ma za nohu, na ruku, chcd ísť na ruky. kým varím, aspon chvílku ho zabavia hrnce. Ked sa hraje, vie sa pekne pohrať sám, ale každú minútku príde ku mne, na ruky, postíska sa, ide sa hrať dalej

Radka,ja naozaj verim,ze ty to s nim zvladnes.Lebo to chces,pytas sa,hladas sposoby a to je velmi dobre.Taka mama nemoze nic zle urobit,taka mama je najlepsie,co dieta moze dostat

Ďakujem :D vieš, ono najlepšie na tom je, že nemám na výber :D zvládnem to, len ešte neviem kedy Ked som bola tehotná - čakala som toto druhé dieťatko, tak som sa den čo den modlila, nech je "donosené a zdravé", to sa mi splnilo, tak nech nefrflem

asi tak....uzite si to,kym je maly

na to len treba cas, syn je tiez ten mamickovsky. Nema problem ist k inym, ale ked nechce, tak sa odo mna nevie odlepit. Boli casy, kedy som po byte chodila a pracovala s nim zavesenym o moju nohu, lebo sa inak nedalo. Stale sa pyta na ruky. Stale chce, aby som s nim zaspavala, poobede to tak riesime, ale v noci musi zaspat pekne so setrickou. On je ten typ, ked sa mu troche povoli, chce viac a viac. A tak mnoho krat zaciname odznova.
Ale pozitivum je, ze si vsimam, ze sa veci upravuju. Velmi pomaly, ale predsa. Ono pride cas, ked mi bude velmi chybat to, ze ma tak chce a tak si v najhorsom hovorim, ze si to musim uzit. Ale ozaj su take situacie, ze je to velmi na obtiaz (naposledy pred dvoma dnami, kedy mi bolo veeeeeeeeeeeeeeelmi zle a on len rycal, ze chce na ruky a ja som nemohla. Nakoniec ho MM musel na silu zobrat prec, lebo to uz bolo zle pre nas oboch.)

môžeme my, mamičky, za to, že sme také úžasné a ťažko sa od nás odchádza? nerobí mi problém ponosiť, postískať, ale niekedy sa fakt nedá, alebo nieked fakt nevládzem, ako si spomínala ty...
V 18-tke ich už len ťažko prinútime, aby nám aspon pusu dali

eniXelka.
súhlas

Neprečítala som to celé,lebo je to dlhé a viac menej tu riešite ženu77 a jej spôsob výchovy...Mám 3,5 ročného syna,je to moje vytúžené dieťa,moje slniečko,nie jedináčik a je veeelmi problémový,obdobie vzdoru u neho pretrváva od 1,5 roka stále,niekedy viac,niekedy menej,raz takým spôsobom,raz onakým,poznám aj hádzanie sa o zem aj buchanie si hlavy,aj kopanie,aj kričanie,hnev,zdutie sa,už aj vykrikovanie,vyhrážanie sa a tak.Riešim to s rodinou,doktorkou,psychologičkou,učitelkami,mamičkami a sto ludí,sto chutí!!!Neuznávam násilie akékolvek,ja som bitá nebola,dostala som jedinú výchovnú facku od mami v 16 a zabrala,no ja ako matka zlyhávam a capnem,lebo niekedy neviem ako inak na neho a bojím sa že v 16 mi bude skákať po hlave.Viem,nieje to správne.Viem aj to,že každá sme iná,keždé dieťa je iné,na každé dieťa platí niečo,no nie vždy je to rovnaké,takže rady sa môžu dávať,no nemusia zabrať.Mnau ja stále len skúšam s radami iných a hladám správny spôsob ak existuje,hovorím si,že som zlá,ale milujúca matka,tak musím mať trpezlivosť a najsť aspon tú zlatú strednú cestu,aby z mojho dieťaťa vyrástol dobrý človek. Takže držím palce a želám pevné nervy.

Len keby sme vedeli, kde je tá "zlatá stredná cesta" ved to "hladanie správneho návodu" je najťažšie, nechcem, aby z neho vyrástol zlý drzzý človek, ale zároven nechcem, aby sa ma bál, že bijem, že kričím,resp.. nechcem, aby bol nejaký zakríknutý a poslúchal na slovo...

Ved to,že kde je tá zlatá stredná cesta...Ja kričím vela,aj capnem a velmi často ma to potom mrzí,nepotrebujem a nechcem aby poslúchal na slovo,len aby mal v živote "svoju hlavu" ...vedel čo ano a čo už nie,v rámci možností a morálky... a ani náhodou si neviem predstaviť,že by bol syn zakríknutý alebo sa ma bál,napriek tomu,že kričím a capnem,veeeeeelmi vela sa s ním rozprávam o všetkom a aj ked je zdutý,alebo nahnevaný,tak ho nenechám samého a v podstate ho nútim rozprávať sa so somnou o svojich pocitoch,o hneve,alebo smútku...preto aby vedel,že aj ked sa hnevám,som tu vždy pre neho,alebo že ked niečo urobil zle,tak alebo onak sa to robiť má a nemá a tak.Myslím si,že komunikácia je základom a najdôležitejšou potrebou každého vzťahu!!! Tak želám vela krásnych,šťastných a komunikatívnych dní...

naučila som sa tu čítaním príspevkov - jednu vec
- OPATRNE -

Bije ma :(

Recepty

Sezónne recepty

Návody a nápady na tvorenie

Najčítanejšie

Najčítanejšie recepty

Najnovšie recepty