bojazlivost

mirka,
mam s tym skusenost, moja dcera bola takisto bojazliva pomerne dlho. Nemohla som sa ani otocit na inu stranu. Davala som pozor, aby mala stale pocit istoty, nevystavovala som ju zbytocne stresu, ak pri niekom nechcela byt, tak som to respektovala (aj ked sa to nemuselo okoliu pacit). Priznavam, ze aj ja som bola (vsak aj som ) na nu prilis naviazana - prve, vytuzene dieta v 30-tke...Dlho som kojila, vela, vela som ju nosila na rukach vsade som chodila s nou, malokedy som ju davala niekomu postrazit. A ak ano, tak u nas doma, v doverne znamom prostredi.
Postupne, velmi pomaly sa odputavala, dnes je samoastatna (vsak ma uz 10 rokov ), ale stale mame velmi blizky vztah. Pochopila som aj to, ze vela vyplyvalo aj z jej povahy - je introvertka.Som rada, ze od malicka dostavala privaly lasky, mozno niekedy, hlavne starsou generaciou, nepochopitelne. Syn je ina povaha, odvaznejsi, extrovertik, ale maznacik, pritulny, takze tiez - vela, vela objimania, dotykov...Uzivam si to
Eva

Deti vedia aj veľmi vycítiť pocity svojich matiek, ty keď si odkázaná ozaj iba sama na seba (a manžela, ktorý však musí chodiť do práce, a teda priznajme si - nie je matkou) tak iste si plná obáv, je to tvoje prvé dieťa (neviem iste, ale predpokladám podľa tvojich príspevkov) a bohužiaľ, návod na použtie k deťom nikde neprikladajú .
Môžeš mať načítanej literatúry, môžeš mať rád od druhých matiek, tie obavy tu budú vždy a zrejme tým, že si ďaleko od svojich blízkych sa toešte umocňuje.
Možno tvoj synček cíti všetky tieto tvoje obavy a tak sa jednoducho bojí aj on.
Prejde to, neboj sa!
A pri ďalších deťoch aj ty už budeš istejšia

Mirka, podľa mňa je úplne normálne, že malý takto reaguje. Veď medzi každou matkou a dieťatkom je vytvorené veľmi silné puto a dieťatko sa cíti veľmi ohrozené, ak ho chce niekto cudzí zobrať, alebo naň či i len pozerá, alebo sa prihovára.
Ono si v tomto veku ešte neuvedomuje, že na tie ruky k cudziemu ide na chvíľu, aby si ho dotyčný mohol pomojkať, poláskať a pod. Nevie, že ho ten cudzí nezoberie navždy, že mu neublíži. Je to úplne normálna reakcia, ktorá postupne prejde.
Všimni si, že aj v prírode je to tak, veď aj malé mača či šteniatko, ak zoberieš od svojej matky, tak začne mňaučať či kňučať.

Moje deti tiež týmto v tomto veku prešli. Hlavne ak dlho niekoho z rodiny (a nielen ich) nevideli, tiež mali strach a plakali, hádzali po mne žalostné oči plné strachu, pusa skrivená a slzy veľké ako hrachy a naťahovali ku mne rúčky ... a popritom to bola rodina, nie niekto cudzí (naši aj svokrovci cestovali za nami len raz za čas , takže si ich rýchlo nevedeli zaradiť )
...booože, to už nieje ani pravda, ako by to bolo len včera teraz to už len papuľuje a ruky naťahujú, keď chcú peniaze

A ešte k tomu centru, to, že ti dostal soplíky je tiež úplne normálna reakcia, prichádza tam do styku s cudzími bacilami, a týmto si vlastne vytvára protilátky. Pokiaľ tie soplíky nie sú hnisavé, tak myslím si, že nie je dôvod s ním byť doma. Musí si prirodzene posilniť imunitu.
Aspoň nám takto vždy hovorila detská lekárka, aby sme dieťa nebrali hneď domov zo škôlky, nenapchávali ho hneď ANTB., že si dieťatko samo potrebuje vytvoriť protilátky, že keď ho budeme vždy doma preliečovať, tak tým viac náchylné bude na choroby, a tým viac bude rezistentné na ANTB.
Iné je, keď sú už tie soplíky hnisavé a je aj hlienovitý kašeľ a teploty.

Len to prosím Ťa všetko ber ako radu, nie ako poúčanie

Držte sa