A poslúchaj!

Kam a ako ľahko až môže zájsť „poslušnosť“ dospelých ľudí, ukázal Milgramov experiment.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Milgramov_experiment
Milgramov experiment (Štúdia podriadenia sa autorite) je známy vedecký pokus zo sociálnej psychológie. Mal za úlohu zmerať ochotu účastníka poslúchať autoritu, ktorá káže účastníkovi robiť niečo, čo môže byť v rozpore s účastníkovým osobným svedomím..

Pokusy začali v júli 1961. Na pokus boli subjekty získavané inzerátmi v novinách a priamymi listami, aby sa zúčastnili štúdie na Yale. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul..

Samotné experimenty sa odohrávali v dvoch miestnostiach. Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budú podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia..

Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“; tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce..

„Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experimentu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal žiaka učiť. Učiteľ začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a štyri možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov..

Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti..

V tomto bode veľa ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Niektorí pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť. Niektoré subjekty sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka..

Ak v niektorom čase subjekt naznačoval žiadosť skončiť experiment, dostal sériu slovných povzbudení v nasledovnom poradí:
1. Prosím vás, pokračujte.
2. Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali, prosím vytrvajte.
3. Je nevyhnutné, aby ste pokračovali.
4. Nemáte na výber, musíte pokračovať..

Ak subjekt žiadal ukončiť po všetkých štyroch postupných slovných nabádaniach, experiment bol zastavený. Inak bol zastavený až po tom, čo subjekt dal maximálny 450-voltový šok 3-krát po sebe..

Pred realizáciou experimentu Milgram urobil prieskum medzi kolegami psychológmi o tom, aké budú výsledky. Jednohlasne verili, že len zopár sadistov bude pripravených udrieť maximálnym napätím.
V prvej Milgramovej sade pokusov 65 % (27 zo 40) z experimentálnych účastníkov vykonalo pokusný záverečný 450-voltový šok, hoci mnoho z nich to robilo s dosť nepríjemými pocitmi; pri nejakom bode každý zastal a pochyboval o experimente, niektorí dokonca vraveli, že vrátia šek, ktorým im bolo zaplatené. Žiadny účastník vytrvalo neodmietol v dávaní šokov pred 300-voltovou úrovňou. Obmeny experimentu boli robené samotným Milgramom a inými psychológmi po celom svete s podobnými výsledkami.

Vždy máme minimálne dve možnosti (A - B), ako budeme v danej situácii konať – a vyberáme si sami (vyberiem A, automaticky sa zriekam B a opačne).

Ako (vymyslený) názorný príklad – ráno stojím pred otvorenou skriňou a dumám, čo si oblečiem do práce: „Tá červená sukňa, ktorú som si včera kúpila, je naozaj pekná a pristane mi, ale nemám oholené nohy a to už nestihnem vybaviť, je veľa hodín. Navyše na dnes hlásili chladno a ja mám len krátky kabát - sukňa nie je dobrý nápad. Lepšie by mi bolo v tých zelených nohaviciach, tie naozaj rada nosím, ale keď som ich mala naposledy, tá klebetná Leontína mala blbé poznámky, že tuším nič iné ani v skrini nemám, keď ich stále vláčim. Tak si môžem dať tieto modré - ale zase, svetrík, ktorý k nim najviac pristane, je hodený v špinavej bielizni... Tak čo? Dám si tieto šaty? Sú dosť dlhé, neoholené nohy by nebolo vidno, a sú aj teplé, ale – ten kabát! Vôbec to spolu nejde dokopy!“
Čo si nakoniec oblečiem, je len na mne – na nikom inom. Voľba jednej možnosti a ne/výhod, ktoré s ňou súvisia, automaticky vylučuje ne/výhody, vyplývajúce z inej možnej voľby.
Ak si nakoniec predsa len oblečiem červenú sukňu a potom mi bude pri ceste do práce zima, a navyše ma v kancelárii Leontína vysmeje, že sukňa je síce pekná, ale nohy mám chlpaté - kto je "na vine"? Počasie? Leontína?

Presne takto sa rozhodoval aj Hans z toho experimentu, ktorý opísala Katka vyššie. Mal X možností – 1. napísať správnu odpoveď (a riskovať, že sa ostatní v miestnosti budú nad jeho voľbou uchechtávať), 2. „odpísať“ nesprávnu odpoveď (a pridať sa tak nekonfliktne k davu), 3. nenapísať nič (a riskovať, že ho pri oznamovaní výsledkov testu verejne vyhlásia za hlupáka), 4. postaviť sa a začať kričať, že všetci sú tam slepí a navyše aj dementní (a riskovať, že na neho zavolajú strážnu službu), 5. položiť pero, dramaticky pokrčiť papier, postaviť sa a bez jediného slova teatrálne odísť z miestnosti (a cítiť sa pri tom naozaj všelijako)...atď.
Vybral si možnosť číslo 2. On sám. Nikto iný za neho nerozhodoval. Experimentátori pre neho len pripravili testovaciu situáciu. A on riešil.

Celý náš život je vlastne jedna „testovacia situácia“ za druhou. Od rána, keď zazvoní budík („Ach, hlava mi duní, sople mi tečú, kašlem, kýcham... Zavolám do práce, že som chorá a beriem si na dnes dovolenku? Je piatok, do pondelka sa dám hádam dokopy... No, ale už mám len päť dní dovolenky a tie si šetrím na Vianoce, aby som medzi sviatkami nemusela ísť do roboty. Tak môžem ísť k doktorke, aby mi na dnes dala PN. Ale čo to zase spraví s výplatou? Tak pôjdem do práce? To bude mať zase Leontína kopec poznámok, že ich tam všetkých nakazím... Dám si nejakú tabletku, hádam zaberie...“), cez doobedňajšie riešenie konfliktu so šéfom („Ten blbec to snáď nemyslí vážne! Veď ak toto urobím, tak sa ďalšie tri veci pokašlú! Poviem mu to? No, určite! Aby tu po mne začal ziapať tak, ako minule po Leontíne... Ale keď mu to nepoviem, bude ziapať ešte viac potom, ako sa tie tri veci pokašlú... A v tej hlave mi stále tak duní... Musím si dať ešte jednu tabletku...), a poobedňajší nákup („Čo budem variť na večeru? Dala by som si dobrý guláš, ale to mi deti ofrflú... Tak im spravím palacinky? To mi zase ofrfle muž, že to mu je ako psovi mucha, že chce mäso... Tak čo? Kúpim filé a basta! Aj keď mne moc nechutí... Ale predsa nebudem variť na dvakrát! “), až po večernú dilemu v kúpeľni („Tak oholím si tie nohy? Muž sa nad tým filé na mňa tak pekne usmieval... Ale teraz už drieme pri telke, tak asi nič nebude... No, ale keď bude, a ja nebudem mať nohy na poriadku, tak budem myslieť len na to... A mne sa nechce holiť... Ale na zajtra hlásili pekné počasie, mohla by som si s oholenými nohami dať do toho kina, kam sa chystáme, tú červenú sukňu...“).

Je len na nás a na našom (naučenom) vnímaní sveta, čo berieme ako „tlak okolia“ (šéf, Leontína, muž, deti, počasie... atď.) a čo ako naše vlastné „obmedzenia“ (nechce sa mi, radšej budem robiť niečo iné, to je moc zložité, toto ma nudí...atď.).
V skutočnosti je len a len na nás, ktoré obmedzenia a "obmedzenia" vezmeme ako relevantné a ktorú možnosť si zvolíme. A tým si zvolíme aj všetky dôsledky.