O očakávaniach, Ja žena, Diskusie

reklama

Na začiatok si dajme štyri axiómy:
1. Každý dospelý, svojprávny človek má v živote nejaké potreby.
2. Každý dospelý, svojprávny človek si môže slobodne vybrať, akými spôsobmi bude svoje potreby napĺňať.
3. Každý dospelý, svojprávny človek je za svoje chovanie plne zodpovedný.
4. Žiadny dospelý, svojprávny človek nie je zodpovedný za správanie druhého dospelého, svojprávneho človeka.

Takže z toho vyplýva: môžem si vybrať, ako sa budem správať k sebe, k druhým, aké stanovisko zaujmem k situáciám, do ktorých sa dostávam. To, čo si vyberiem a to, či si vyberiem ne/správne, je môj problém.
Moje správanie vyvoláva u druhých nejakú reakciu. Som zodpovedná za svoje správanie, nie som zodpovedná za reakcie druhých. Reakcie druhých (výber vhodného/nevhodného správania) – to je ich problém.

Dobre.
Moje potreby sú takéto: chcem byť dobrá partnerka, matka, priateľka, pracovníčka... A tak sa starám o manžela, deti, pomáham priateľom, v práci odvádzam najlepší výkon, akého som schopná... Robím, čo môžem a koľko len vládzem a očakávam, že moja snaha a práca pre druhých bude patrične ocenená, pochválená, že druhí budú vďační.... Som unavená, v časovom strese a pochvaly sa mi stále nedostáva. Cítim sa preto nepochopená, nedocenená, poprípade až zneužívaná. A tak kričím a hnevám sa. Vyčítam druhým, že mi nepomôžu, že mi nerozumejú, že ma nemajú radi... A očakávam, že to tí druhí konečne pochopia, začnú si konečne vážiť, čo pre nich robím... A stále NIČ! A tak kričím a hnevám sa ešte viac...

Postupom času mi začína svitať v hlave, že tadiaľto asi cesta nevedie. Rozmýšľam, študujem knihy, debatujem so skúsenejšími...

Ahááá! Problém je v mojich očakávaniach! Veď nik nie je povinný ich plniť! A je môj problém, nie problém druhých, že ja niečo od nich očakávam! Tak načo sú mi moje očakávania? Len ma frustruje, že mi ich druhí nespĺňajú! Preč s nimi!

A tak síce ďalej robím to čo doteraz, ale uvedomujem si pritom, že to robím preto, lebo to robiť chcem, je to moje rozhodnutie. A som spokojná, pokojná a usmiata. Deti dobre prospievajú, sú šťastné. Manžel sa ku mne správa milo a ohľaduplne. Priatelia ma majú radi, cítia sa v mojej prítomnosti dobre. V práci dostávam za svoju prácu slušný plat. Viac mi netreba.
Viem, že konám v súlade s mojimi potrebami - chcem byť dobrá matka, manželka, priateľka, pracovníčka... Urobila som rozhodnutie - starám sa o rodinu, pomáham priateľom, chodím do práce... Prevzala som za svoje rozhodnutie zodpovednosť – všetko robím preto, lebo to robiť CHCEM! Nik ma k môjmu jednaniu nenúti, nik nie je povinný mi za moje jednanie ďakovať, chváliť ma, vážiť si ma, mať ma rád, či dokonca milovať.

Paradoxné na tom je, že práve pri takomto prístupe sa človeku dostane aj chvála, aj vďaka, aj ocenenie, aj láska...

Dobre, poďme ďalej.
Nie je to len o mojich očakávaniach na druhých, o mojich problémoch, ale aj o tom, že druhí niečo očakávajú odo mňa, a chcú riešiť svoje problémy.

Zastavila sa u nás naša priateľka. Sedíme v kuchyni, pijeme kávu. Priateľka sa pýta: "Mohla by som u vás nechať v sobotu dcérku? Potrebujem ísť do školy a môj manžel musí ísť do práce." Manžel hovorí: "Ale ja som sa na sobotu sľúbil kolegovi pomôcť mu s drevom na zimu. Takže, žena moja, mala by si potom na starosť sama tri deti." A ja vravím: "No, a ja som navyše sľúbila našim deťom, že pôjdeme spolu v sobotu do kina."
Premýšľam - s deťmi pôjdem rada do kina. A dokonca by sme mohli zobrať aj priateľkinu dcérku. Takže deťom i priateľke ich očakávania naplním. Bola by som však omnoho radšej, keby šiel s nami aj manžel. Ale to je moje očakávanie, však? Aha, nie je povinný mi ho splniť! Viem, že manžel návštevy detských filmových predstavení práve nemusí...
A tak naplním aj manželove očakávanie: "OK, choď ku kolegovi, a ja pôjdem do kina so všetkými troma deťmi. Veď to hádam spolu zvládneme." Všetko pokojne, s úsmevom.

Slobodne som sa rozhodla, že im všetkým vyhoviem. A keď budem náhodou po tej detskej akcii v sobotu večer unavená, tak si akurát tak môžem povedať: "Vidíš? Tvoj problém! Nemala si toľko brať na seba!"

Ale rovnako by som mohla priateľke povedať: "Je mi ľúto. Tri deti naraz, z toho dve mladšie ako tri roky - to by bolo na mňa priveľa!" Priateľka by sa mohla nahnevať, uraziť, dokonca by mi mohla vynadať. Ale to by bola jej reakcia, za ktorú nie som zodpovedná, jej problém. A ja nie som povinná plniť jej očakávania, nie som povinná riešiť jej problémy.

No a ešte: minule mi prišiel mail s veeeľmi dlhým, ale aj veľmi zaujímavým pojednaním o tom, ako naše emócie ovplyvňujú naše reakcie. Takže prikladám link pre tých, ktorým sa chce študovať:
http://www.radsvetla.inky.sk/novic/resources/anatomieemocnehoprestrelen…

Pre tých ostatných vyberám:
V našom mozgu jestvujú dva výkonné okruhy. Prvý pre okamihy pokoja a pohody, kedy si spokojne robíme svoje, nič strašné nám nehrozí a môžeme si veci pokojne rozmyslieť a uvážiť. Vtedy sa riadime rozumom. Druhý slúži na okamihy nebezpečenstva, kedy musíme konať inštinktívne (pretože na uvažovanie nie je čas) a nasadiť do svojej záchrany a prežitia všetku svoju energiu a schopnosti. Vtedy sa riadime citmi (teda aj strachom a hnevom).

V okamihu, keď sa cítime ohrození, preberá výkonný okruh CITY kontrolu nad organizmom a našim konaním a odstavuje okruh ROZUMU na vedľajšiu koľaj do úlohy štatistu. Ohrození sa cítime napr. aj vtedy, keď niekto znevažuje naše postavenie, dôstojnosť, pocit hodnoty. Pocit ohrozenia vytvára aj stres. Ten, aj keď je v malých množstvách, sa spočítava. Malé ústrky, malé poníženia, irónia okolia, podrazy, neúspechy, tlak... - to všetko tečie po kvapkách do pomyselnej nádoby kdesi v našom vnútri. A keď potom príde relatívne nevinný človiečik a urobí niečo samo osebe nevinné, tak táto "posledná kvapka" spôsobí, že zrazu vybuchneme s ohromujúcou silou, nakričíme, vynadáme... K ohromnému údivu jeho a (po desiatich minútach, keď hnev opadne) aj nášho.

Takže: keď nás niekto nahnevá, urazí, keď sa niečoho/niekoho zľakneme, povedzme si: "STOP! Nádych - výdych, počkať aspoň desať sekúnd! Nebudem jednať pod vplyvom emócií, premyslím si veci rozumom. Koho je to problém? Koho očakávanie?"

Ja žena

reklama

Filipka, predpokladám, že s tým základom do života píšeš o svojich dcérkach...

No, neviem... Myslím si, že deťom neublíži, keď vidia, že ich rodič je tiež len človek s chybami a zlyhaniami... Že mama napr. trebárs občas kričí a trieska hrncami - ale zároveň cítia, že ich ľúbi nadovšetko na svete a stará sa o nich najlepšie ako vie...

ja som typ veľkých očakávaní a tým pádom aj veľkých sklamaní. Som typ človeka, ktorý keby mohol, plnil by očakávania všetkých ostatných a neskôr očakáva aspoň štipku naspäť.
Denne sa usmievam ako slniečko, všetkým želám pekný deň, dobrú noc aj dobrú chuť. Aj keď viem, že viacerým ľuďom to vadí. Možno im pripadám upišťaná, umraučaná, u... neviem čo. Ale ja som taká a z tých X ľudí ak to vadí 3% a ostatným to moje mraučanie presvieti deň, som šťastná.
Minule sa mi stalo, že mi pani predavačka pri odchode povedala: "takýto usmiaty prístup sa v dnešnej dobe už takmer nevidí. Väčšina zákazníkov sa všade veľmi ponáhľa a v tej uponáhľanosti aj zabúdajú na to, že sú ľudia. Občas keď mi tu nejaká panička ponadáva si v duchu tak hovorím : -bodaj by prišiel človek ako vy- . Viete, minule som si tak uvedomila, že každý raz keď vy odídete, ďalšiemu zákazníkovi zaželám pekný deň aj ja. Je to ako požiar "
A baby, poviem vám- aj keby som umraučaná hoci aj každému druhému, za každého toho prvého mi to stojí. A takýto požiar je nadovšetko prospešný našemu uponáhľanému životu...

Akira, tiež si myslím, že úsmevom a dobrou náladou sa nič nepokazí!

USMEV ma velmi silnu moc,lieci a doda ociam ten uprimny kukuc a otvara nase srdce dokoran.nedavno,som bola sama v cudzine,kde som nevedela ani ceknut,tak som sa len usmievala-podla mna som musela obcas vyzerat aj komicky,no co bolo na tom fajn,ze odozva bola pozitivna a ja som sa citila velmi dobre,preto ze idu niektore veci aj bez slov.

teda georgi, mne s to zhrnutie pacilo !

inak, nech si kazdy robi co chce a sprava sa tak, ako mu vyhovuje, ak niekomu prinasa uspokojenie ina cesta, niet o com diskutovat

Za prvú vetu ďakujem, s druhou súhlasím!

Úplne súhlasím s Akirou.
Krásny zajtrajší deň.

Pri citani som mal otvorene usta.. Je to krasne zlozity pritom ukazkovo zrozumitelny prispevok, plny pouciek, ludskych idei, a predovsetkym poukzauje na fakt, ze casto vinime za nase problemy druhych.

Ako povedal Einstein: "Len dve veci su nekonecne: Vesmir a ludska hlupost. Ale pri tej prvej si nie som celkom isty..". Heh, to ma teraz zafrustrovalo ked som si na to spomenul

Teda,Steve,normálne si ma teraz dostal Ty a tie otvorené ústa mám ja,klobúk dele,naozaj na 19 ročného chalana,Tvoji rodičia majú byť právom na čo pyšní.

Asi ti dam cislo na moju mamu a mozes jej to vysvetlit . Inak mam 21. Ale teraz vazne, ked sa nieco alebo niekto zda byt "super", tak sa v tom (alebo nom) skryva nejaky hacik. Povedane inak, som len clovek.

myslím,že tie dva roky mi odpustíš,ale naozaj na mladého chalana,Tvoji rodičia Ti dali dobrý základ,bola by som rada,keby sa nám s manželom toto podarí aspoň z polovice.Rozumej,teraz chválim tvojich rodičov,za to,akú prácu odviedli,samozrejme malý podiel na tom máš aj Ty,ale väčšinový podiel patrí im.

Steve, tento Einsteinov výrok priam milujem! Pripomeniem si ho vždy, keď sa stretnem s nejakým ukážkovým príkladom ľudskej blbosti .

mne sa paci aj ten vyrok z filmu:keby hlupost nadnasala,tak tu lietate ako holubicka aj to ze" najhorsia zrazka je ta- s blbcom"niekedy su situacie fakt usmevne.....aspon ja som sa musela v tych chvilach len smiat.

Keď sa človek pozrie z dostatočného nadhľadu a s dostatočným časovým odstupom - tak sa dá zasmiať vlastne skoro na všetkom... A smiech je zdravý, všakže?

Goergina, samozrejme, ze povazujem za rozumne robit rozhodnutia v tej racionalnej sfere nasho myslenia. V podstate to asi vacsina ludi aj tak robi. Pokial sa jedna o dolezitu vec, takmer kazdy si dobre premysli, co urobi. Neznamena to, ze musi zakonite urobit spravne rozhodnutie, ale to by uz bolo na inu temu a velmi rozsiahlu...
V podstate som chcela povedat len to, ze v kazdodennom zivote, v blizkych vztahoch su tie vybuchy niekedy proste na mieste. Nepacilo by sa mi zit v nejakom ucebnicovom vztahu, kde by neboli burky a ako som uz pisala, udobrenia
Mam rada vsetko ludske, nedokonale, emotivne...Vsetko v unosnej miere, samozrejme. A ocakavania? Ja neocakavam, ze ma niekto urobi stastnou. Na to som prisla uz pred par rokmi. Ale inak ocakavam, ze moj muz bude dobry manzel a hlavne dobry otec, ocakavam za svoju namahu ocenenie, lebo ma motivuje. Ale nestaviam na tom svoju spokojnost. Jednoducho to pripomeniem, ked mam pocit, ze mam deficit A funguje to celkom dobre.

Jahôdka, ako napísala Svetlanka vyššie:"Nech si každý robí, čo chce a správa sa tak, ako mu vyhovuje. Ak niekomu prináša uspokojenie iná cesta, niet o čom diskutovať."

A ešte k tomu ideálnemu, učebnicovému vzťahu.... Čím dlhšie som vydatá, tým viac mám dojem, že nič také sa v skutočnosti vybudovať nedá. Nežijeme v statickom svete, všetko okolo nás sa mení, aj my sa meníme... A tak na vzťahu treba stále pracovať, stále pozorovať, či sú naše "aury v symbióze..."

No a u nás je väčšinou slnečno a príjemne... Ale občas je aj búúúrka! A čo! Sme len ľudia, všakže? Hlavne, že sa potom zase vyčasí!

jasne

ja si ale myslím, že je aj veľmi dôležité mať priateľov, ktorí Vás majú radi. A hlavne ak ste v nejakom probléme, tak Vás vedeli pochopiť, byť spolupatriční. Ja mám pocit, že ma berú iba keď som v pohode a keď mám problém, tak počúvajú iba svoje. a pritom sa nesťažujem už skoro na nič.

Ifinka - to bude problém asi niekde inde... Teda aspoň sa mi podľa tých pár riadkov zdá... Skús si založiť svoj blog na túto tému a možno na niečo spoločne s dievčatami prídeme...

no tak to potom niekedy ak budem doma a mať čas..lebo ako sa poznám, tak to nebudem vedieť dať pekne poporiadku na papier. To čo ma trápi.
a inak sa nejako rozchádzam s mojími známymi, lebo si myslím, že sa nedá brať ľudí ako sa hovorí, ber ľudí takých ako sú. Dá sa to iba vtedy, ak tie vzťahy sú komerčné, ale nie sú moc úprimné.

Viem o com hovoris. Podla tvojho predchadzajuceho prispevku si myslim ze ti ludia ktori sa k tebe takto spravaju jednoducho "nie su ti pravi". Ano, na jednej strane sa musime spoliehat iba na seba a svoje schopnosti, na druhej strane zo svojej lduskej prirodzenosti tuzime najst niekoho na koho sa mozeme spolahnut. Aspon do istej miery. Takych ludi asi nikto nepozna vela, teda aspon ja nie . Ale je velmi dolezite ze viem ktori to su.

Tak nejako, každý sme iný a spoznať tých čo majú rovnaký pohľad na život a veci okolo nás moc nie je. Neviem, ja naozaj stretávam ľudí väčšinou nejakých odlišných. Keď ja povime modrá, oni zelená. Nemusí to znamenať,že môj názor je lepší, ale chcela by som spoznať už aj niekoho takého , aká som ja.

Ifinka, čože ti ja viem?

Poznám veeeľa ľudí, veeeľa z nich je veľmi odlišných a pritom s mnohými si rozumiem... A vôbec mi pritom nevadí, že ja na niečo poviem modrá a oni zelená... Veď potom sa môžeme o tom taaak skvelo porozprávať! A v tých rozhovoroch v podstate ani nezáleží na tom, ktorá farba "vyhrá", ani či sa nakoniec dohodneme, že to je vlastne modrozelená, či zelenomodrá...
Proste sa mi páči, že cez iných ľudí môžem spoznávať iné pohľady na život, iné názory... S niečím súhlasím, s niečím nie, niečo je pre mňa úplná novinka....

A keď si predstavím, že by som stretla človeka, čo by mal na všetko úplne rovnaký názor ako ja - o čom by som sa s ním potom rozprávala ?

No, a predsa ma napadla súvislosť s týmto blogom. Nie je to náhodou tak, Ifinka, že ty očakávaš od druhých, že budú na rovnakej "vlnovej dĺžke" ako ty? A potom, keď zistíš, že to tak nie je, tak si sklamaná?

no georgi, teraz si dovolim polemizovat ....

A keď si predstavím, že by som stretla človeka, čo by mal na všetko úplne rovnaký názor ako ja - o čom by som sa s ním potom rozprávala

je uzasne, ked maju dvaja ludia velmi podobny setup ! Dostala si sa trebars do nejakej velmi specifickej situacie, mas velmi specificku otazku ... a to proste vtedy nefunguje, ze zavesis otazku a web a cakas riesenie. Ja v takych chvilach hladam "moje riesenie", riesenie, co by bolo v sulade s tym, ako ja vidim svet. S takym clovekom raz-dva vysvetlis problem a ked dostanes nazor/odpoved, rozumies jej, zvycajne je to dobre a uspokojive riesenie.

To samozrejme nie je v protiklade s tym, ze od "roznych" ludi sa nemozes nic dozvediet, nci naucit, o nicom nediskutovat .... isto mozes
suhlasim, ze aj voci "podobnemu" cloveku sa treba stravat s max. slobodou, max.. respektom, nie je povinny zostat v pozicii "rovnakeho", vzdy ma pravo sa zmenit, nic take, nai nic ine nemozem od neho vyzadovat a ocakavat !

Svetlanka, pokojne polemizuj! Naše polemiky sa mi veľmi páčia!

Ale v tomto nemám veľmi čo polemizovať.

Sme síce všetci rozdielni, každý je originál (a preto si musím človeka ktorý má na všetko úúúplne rovnaké názory ako ja len predstavovať ), ale s niekým si proste "sadnem" a niekoho zase "nemusím".

Z tých prvých sa stávajú zväčša priatelia. Tí druhí sú len známi... Teda aspoň ja to mám tak poriešené...

A keď stretnem toho "sadnutého", tak je debata úúúplne v inom duchu, ako s tým "nemuseným". To je predsa jasné, je to logické...

Ale - debatiť sa dá aj s tým, aj s tým. A od toho aj od toho sa môžem niečo dozvedieť, niečo naučiť, môže ma niekam posunúť... A ako som písala vyššie - toto sa mi môže stať aj s niekým, kto je so mňou v ostrom protiklade a vyslovene mi vynadá, že?

...zdravím všetky dievčatá...aj Steva...prešla som si s vami parádnou psychohygienou...díky...
Hoci si pamätám, že boli chvíle...keď som sa nechcela svojich očakávaní ani ja vzdať...bála som sa, že by som potom mohla žiť aj s neandertálcom...
...ale nič také sa chvalabohu nestalo...

No.. a som tu zas To aby ste si nemysleli, ze tak rychlo zmiznem Mali sme dnes v noci zas "triky trak a trak trik" teda nasu susedu.. uz len ked ju pocujem, mam v sebe obrovsky hnev, citim sa akasi "spinava" (neviem inac ako to opisat) a sklamana.. neviem sa s tym v sebe vyrovnat a neviem to vyriesit.. viem len to, ze sa mi to uz premieta aj do snov co s tym a mienkou o pozitivnom mysleni?

Eifi, x-krát sa mi v živote stalo, že som skúšala na riešenie nejakého problému jeden postup stále dookola a veci sa nehýbali z miesta, alebo sa dokonca zhoršovali. V takých prípadoch sa zamyslím a poviem si, že je asi na čase zmeniť prístup. Najčastejšie volím presný opak toho, čo som robila dovtedy a mám potom takmer 100%-tnú úspešnosť (viď môj pokec vyššie o nemenovanej banke).

Ty si doteraz skúšala riešiť problém s pánom architektom a jeho pornoherečkami hnevom. Posielala si im hlavne negatívnu energiu - veď ty máš právo vo vlastnom byte na ticho v noci a pokojný spánok! A aj keď si sa skúšala na tom smiať, mala som stále pocit, že to bol skôr taký smiech cez zúfalé slzy...

Tak skús teraz zmeniť prístup na presný opak. Pravda totiž je aj to, že tvoji susedia majú zase právo na taký sexuálny život, aký im vyhovuje. Tak im ho dožič!
Posielaj im toľko pochopenia a tolerancie a porozumenia, koľko si len schopná. Dopraj im čo najviac - nech si užijú! Nech majú dosť miesta, času, priestoru a hlavne súkromia na svoje hrátky!
A uvidíš, čo sa stane potom... Možno sa pán architekt odsťahuje. Možno len zmení svoje posteľné zvyklosti... Ale niečo sa stane určite... Možno za týždeň, možno za mesiac... To ja neviem... A neviem ti ani povedať, ako to funguje... Ale viem, že to funguje...

Georgina, ono je to smiech cez slzy.. trva to uz rok a nie je to o hneve.. my sme im to totiz povedali slusne, napisali slusny list, az potom to islo do hadok.. ja som z toho frsutrovana, lebo si myslim, ze tak ako oni maju pravo na svoje hratky, mam ich aj ja, ale vdaka tomu, ze je mi z nich na vracanie, nemam potrebu sexualne zit ja.. neviem, ci je to zas z ich strany spravne menit moj byt na bordel a moj zivot na prostituciu.. okrem toho, maju pravo na svoj sexualny zivot v "rozsahu istych decibelov" danych normami spolunazivania.. ak chces, mozeme ich definovat tym, ze hluk po 22 hodine by nemal prekrocit tvoj vlasny dych.. to je vycuc z normy, ktoru on podpisal.. domovska zmluva..
Ked niekto zije v panelaku, je to aj o vzajomnom respektovani a o tom, ze su iste zasady, ktore by sa mali dodrziavat.. toto uz je totiz na zazalovanie a neviem, ci niekto z nas ma chut na bojovanie s advokatmi a riesit ich "potreby" sudnou cestou..
A ano je v tom hnev a cim dalej tym viac.. lebo sa mi zda, ze si zo mna niekto robi vyslovene prcu, ked ma potom stretne a "slusne sa mi ospravedlnuje"
Nemienim to uz riesit inac, len hnevom, lebo nemam chut ako minuly rok skoncit na kontrole srdca a tym padom ho na buduce zazalujem naozaj! Nemienim mu ani tlieskat, nemienim mu ani rozpravat.. vdaka nemu totiz, ak sa aj ozveme, ci zabuchame na mur, rusime dalsich susedov a ja nevidim dovod, preco kvoli jendemu nevychovanemu cloveku maju trpiet ostatni..
Skusili sme to po dobrom, skusili sme to smiechom, placom, vyhrazkami, domovnikom.. ale pan architekt ma kratku pamat, tak mu to pripomeniem sudne, mozno si na buduce bude pamatat kolko ho to stalo sil, casu, penazi a hanby

Nuž, Eifi, môžeš pokračovať v stupňovaní tlaku. Lenže - čím väčší tlak, tým väčší odpor...

No, a aby som nezabudla! Tvoj hnev a pocit frustrácie zrejme pramení z tvojho očakávania, že tvoji susedia KONEČNE pochopia, že ty chceš v noci pokojne spať. A oni to stále nechápu a nechápu... A ani pochopiť nemusia - nie sú totiž povinní plniť tvoje očakávania. Takže hnevu sa v tomto prípade zbavíš tým, že sa zbavíš svojho očakávania ich pochopenia a tolerancie...

Georgina nemas pravdu. Pretoze ludia by sa mali snad aj respektovat.
To uz nie je o ocakavani...

Majenka, áno - ľudia by sa mali rešpektovať, mali by byť na seba milí, mali by si pomáhať, mali by sa chápať... A nemali by klamať, podvádzať, kradnúť, zabíjať...

Ale keď budeš očakávať, že VŠETCI ľudia budú takto konať - tak sa zákonite vo svojich očakávaniach sklameš...

Nepredpokladam, ze sa nas "tak osobne dotykaju" kradeze a vrazdy "celosvetovo" a preto neviem, ci sme aj tak "sklamani celosvetovo" JE normalne, ze kazdy z nas chce byt spokojni a stastni, a ze druhym naschval nerobi, co nechce aby robili jemu.. Ano, ci vacsi hnev, tym vacsi odpor.. ale kedze po roku slovne spojenie "Kto do teba kamenom, ty do neho chlebom" akosi nemalo efekt, tak ine vychodisko nevidim ako riesit to oficialne...
P.S: Je to o tom, ze kazdy z nas si vyberie s kym chce zit, predpokladam, ze zlodejom a vrahom sa vsetci snazia vyhnut.. partnera si vybrat mozem a som za svoju volbu zodpovedna.. u susedov to je o spolunazivani a respektovani sa.. cim menej budem spat, tym hnusnejsia budem na neho.. mozes to otocit aj takto, je to kruh a uz rok sa zacinalo po dobrotky z nasej strany.. pomohlo len rozhovor z domovnikom, kratka pamat, rozhovor sa zopakuje...

Eifi, chápem ťa, my máme doma tiež rušičku nočného pokoja. Akurát tá naša má 16 mesiacov a narieka, lebo chce fľašu s mliekom... Ale výsledok je ten istý - človek sa nevyspí... Viem veľmi dobre, ako to vplýva na psychiku...

Nuž, máš pravdu v tom, že sa ľudia snažia vyhnúť zlodejom a vrahom. A aj nepríjemným susedom... Ale nie vždy sa im to vyhnutie podarí...

Pozri - ako urobíš, tak bude... Je to na tebe... Veď potom napíš, ako si dopadla... A ja sa budem tešiť s tebou, ak bude výsledok pozitívny...

Nerušenému spánku ZDAR!!!

Georgina Uz som raz pisala Kamilke a napisem to aj tebe - ber to ako vtip a to, ze o tu vasu malu krasnu nariekanost si sa ale posnazila sama ja som suseda "nechcela"
Inac srandy zacnu za nejaky tyzden, lebo ti pod nami cakaju prirastok.. takze aj ked pan architekt prestane, tak budeme mat maly uzlik pod nami, co sa bude urcite domahat papania
Nevadi, nejako to hadam prezijem a dufam, ze mi z toho nesibne.. potom sa postaram o to mat dvojcata a budem poctivo budit pana architekta, saaaaaaaaak nech si uzije

Preluskla som si teraz celu tuto diskusiu. Eife, myslim ze ste sa tu nejak nepochopili. Giorgina tu napisala clanok typu ako sa da o trosku lepsie nazivat - je to taky teoreticky navod na zlepsenie kvality zivota. Ale samozrejme neplati, ked sa objavia nejake realne problemy ohladom spolunazivania so susedmi etc. Napriklad, ked idem autom a na krizovatke si nevsimnem, ze auta brzdia a napalim do predchadzajuceho auta. Sposobim skodu a musim za nu zodpovedat. Nepomoze mi ziadne meditovanie, pozitivne myslenie. Vytiahnem moje dokumenty, poskodeny mi da podpisat lajstra podame si ruky a ide sa dal. vsetko ide potom cez poistovne. Takisto ako ty aj tvoj sused musi dodrziavat urcite normy stanovene domovym poriadkom. Ale treba to riesit niekym kompetentnym. Cize to, co tu pise georgina a tvoj problem su kompletne odlisne veci. Mimochodom norma v domovom poriadku je ze nemozu sa robit hlucne cinnosti od 13.hod do 16. a po 22. hod. vecer. treba zachovat klud. Mne toto leto prasklo jedno potrubie.Mali sme tu majstrov cely tyzden. Musela som na chodbu vyvesit oznam, ze prosime o porozumenie, ze musime robit udrzby. Nikto ani necekol. Tvoj sused ma pravdepodobne svoju "verziu o spolunazivani", je menefreghista. Mas uplnu pravdu, ale treba to riesit pomaly sudnou cestou. Clanok, co tu napisala Georgi moze byt napomocny akurat v tom, ako si zachovat chladnu hlavu a nerozculovat sa zbytocne. Jasne, ze ten problem musis vyriesit ty a tvoj priatel. Chapem ta ze tomusi byt riadna otrava, ale to su veci co sa v zivote stavaju. Je na nas ako sa k problemom postavime. Drzim ti palce, aby sa vam to podarilo a aby ste si dalej v pokoji nazivali.

Eifi, napísala som o našej nočnej sirénke ako príklad - že viem, ako sa cíti nevyspatý človek. Máš pravdu, že sme sa posnažili sami . A je jasné, že sa to potom aj ľahšie znáša - veď máme, čo sme chceli!

Simossimo, aj Eifi - nemyslím, že naše videnia sveta si nejako zvlášť navzájom odporujú. Skôr mi to pripadá ako dve strany jednej mince.

Vy pozeráte na svet okolo seba reálne a prakticky a nevidím na tom vôbec nič zlé.

Ja sa zase snažím pozerať na problémy viac z tej duchovnej stránky, hľadám súvislosti, pýtam sa: Prečo? A zdá sa mi zaujímavé, že práve takýto spôsob často priniesol riešenie problému, keď zlyhali všetky praktické riešenia....

Mimochodom, Simossimo - včera som ubrzdila len tak-tak, skoro som nabúrala do veeeľkého, čierneho tereňáckeho Nissana predo mňou. Ale nepovedala som si: "Ty trúúúba, čo nedávaš pozor!"

Povedala som si: "Ejha! A toto je zase čooo? Prečo som bola chvíľu mimo? Prečo som skoro spôsobila nehodu? A prečo práve s takým veľkým a silným autom? Hm?"

Nuž, každý sme nejaký, všakže? A je to tak faaajn, veď inak by tu bola takááá nuda, keby sme boli všetci rovnakí .

Simo, my sme sa s Georginou pochopili, ten moj problem totiz "riesime" spolocne s ostatnymi "nanicmamami" uz cely rok
A Georgina vcera som na teba myslela.. pan architekt nebol doma ale zienka domaca si pozvala kamosky.. vcelku pohoda, dobre sa zabavali a nevadilo to.. ale poviem ti pravdu, ze o 00:30 pri hlucnej zabave som zacala pocitat od 1 do 100 a spat a vnucovala som si myslienku, ze "im tu zabavu prajem" Neviem, ci mi pomohla "moja pozitivna myslienka" o tom, ze uz by mohli ist do hajan, ale viem, ze to pocitanie "oveciek" nieco do seba ma.. nakoniec som totiz pri pocitani zachrapala
(to taka hlaska k zlepseniu nalady)

eifi, taliansky policajti by sa tym o pol jednej v noci neboli ochotni zaoberat ? asi to musis skusit

Georgina, asi mas pravdu. asi naozaj netreba nic ocakavat.

Majenka, ale ja som to nemyslela tak, že netreba nič očakávať... Len netreba očakávať, že druhí dospelí, svojprávni ľudia nám vyhovejú. Oni to totiž vážne nemusia robiť...

Proste nech si každý robí, čo uzná za vhodné a kedy to uzná za vhodné... A potom nech prevezme za svoje jednanie zodpovednosť... To je celé...

No a ešte - očakávania a pozitívne myslenie nie sú vo vzájomnom rozpore - aj keď to tak možno na prvý pohľad vyzerá...

Toto je tak krasna tema a velmi naucna,dievcata

Manny, ďakujem!

... uff, konecne som sa dostala aj k tomuto blogu a docitala sa az sem... neviem, ci je to tym casom, ale zda sa mi, ze je to prvy blog, v ktorom uz nemam co dodat (napriek tomu, ze ma velmi zaujal). Naozaj ste to tu krasne rozdiskutovali...

Ďakujem aj tebe, Elin!

Geo,
precitala som si cely blog a velmi sa mi tvoje nazory pacia.
Najprv ma zaujala cast o ocakavaniach a potom aj o 2 mozgovych okruhoch a rozhodovani rozumne/instinktivne.
Nakoniec by som chcela uviest, ze si to pekne prebrala teoreticky a poskytla priklady napr.ako reagovat na situaciu, ktora vyvola v cloveku hnev a ako to zvladnut s nadhladom.
Ohladom tohoto som raz dostala dobru radu od mojho ocina. Mala som nejake problemy s vtedajsim sefom, stale sa mu cosi nepacilo a komentoval. Tak som chcela najst sposob ako dane situacie prezit bez ujmy na zdravi( ci jeho alebo mojho). No ocino mi povedal jedno: Rob zo seba zdochnuteho chrobaka. Velmi ma to zarazilo a ziadala som vysvetlenie ako sa to robi. No a on ze jednoducho (zdochnuty chrobak vraj nepocuje a keby pocul nereaguje), staci nereagovat a ked nieco musim povedat tak sa obmedzit na Aha, Hmmm, ...
Dufam, ze tato tema bude mat svoje pokracovanie, je zaujimava.
pre Geo

Ďakujem, Zuzka

Ja dakujem tebe, Georgina

georgina stými očakávaniami máš úplnú pravdu,človek niečo očakáva a ked sa nu to nesplní je nahnevaný aťd...ale na druhej strane si myslím že musíme v živote niečo očakávať, je pravda že ked nemáme žiadne očakávanie tak nebudeme sklamaný ale očakávanie patrý k životu.
Od partnera napr. očakávame neako prirodzene že nám pomôže v ťažkej životnéj situácii,očakávame pomoc s domácnosťou,deťmi,očakávame že nás bude ľúbiť a pod..
Od deťí že budú šikovné,dobre sa učiť, pomáhať že budú šlušné aťd..
Od priaťeľov očakávame že ked máme neaký problém alebo je mi smutno tak ma aspoň vypočujú a podporia alebo nastavia zrkadlo ked sa nechovám vhodne, očakávame že nám aspoň poradia povedia svoj názor.
Bez očakávaní si môžem hned všetko urobiť sama.LEBO JE TO môj problém a mám si ho viriešiť sama a neotravovať druhých. Ja si myslím že primerané očakávanie patrý k životu.

Keka, veď pokojne očakávaj od kohokoľvek čokoľvek chceš.
Len je zbytočné očakávať, že ti tí druhí aj vyhovejú .

Veieš čo to nieje že by som očakávala od všetkých všetko.Niekedy v živote nastanú situácie ked tú pomoc potrebuješ a nie je to otom že by si ju priam očakávala ale záujem druhých poteší.A niekedy ta pomoc príde z takéj strany odkal by si ju nikdy nečakala a naopak odkial pomoc čakáš nepríde.Myslím si že očakávania sú dobré aj na také prehodnotenie priateľov, partnerov aťd... A som si plne vedomá že je lepšie neočakávať .....Ale neviem to ,mám to niekde v hlave zakotvené.....ale ved sme ľudia aj zo všetkymi chybami nemôžeme biť všetci dokonalí o čom by sme sa potom bavili

Keka, veď ja som nikde nepísala o tom, že by si nemala prijímať pomoc, keď ju potrebuješ .

Ide len o to, že je dobre si plne uvedomiť, že ti nikto nemusí pomáhať, nikto ťa nemusí rešpektovať, nikto ťa nemusí milovať, nikto nemusí robiť to, čo ty po ňom chceš.
O to viac potom človek s vďakou a láskou prijme aj pomoc, aj rešpekt, aj lásku, aj drobné pozornosti .

A, pochopiteľne, nikto nie sme dokonalý a každý si veci v živote zariadi tak, ako vie a chce .
Takže kto chce očakávať - tak nech očakáva .

(Len aby neprišlo k nedorozumeniu - v tomto blogu je reč o vzťahoch medzi dospelými.)

georgina,dobre máš pravdu
Ale ja sa to musím naučiť alebo si určité veci v hlave preprogramovať.
Takto medzi priaťeľkami to viem aplikovať v podstate sa tak chovám celý život čo sväčí o tom že mám priateľky ešte aj zo ZDS, takže si udržujem dobré vzťahy.
Skôr som mala problém vo vsťahu.
A čo hovoríš na na oporu vo vsťahu ,ved aj tá opora spočíva vlastne v očakávaní vo vedomí že vieš že tomuto človeku môžeš veriť a vieš že sa môžeš na neho spolahnúť.
ja viem, že sa stále točím okolo toho istého ale stále si myslím že to očakávanie patrý do vsťahu (myslím tým bežné veci nie neaké zázraky!!!)napr:
- mám biť manželovi vdačná že mi doniesol výplatu ,lebo som to neočakávala? ( očakavala )
- mám biť manželovi vdačná za pomoc v domácnosti s deťmi, lebo som to neočakávala? -"-
- mám biť manželovi vdačná že si ma všimol, lebo inak to neočakávam. -"-

Mysím že táto téma je trošku zložitejšia .
Skôr si myslím že tam treba nájsť niekde hranicu ,harmoniu ,vyváženosť a dať si pozor aby sme nezačali očakávať všetko.

Nájsť harmóniu a vyváženosť vo vzťahu je naozaj neľahké.

Pokojne očakávaj, že manžel prinesie domov výplatu, že povysáva, zoberie deti na ihrisko...atď.
Lenže keď to urobí, tak je dobré si uvedomiť, že nič z toho urobiť nemusel - a urobil to len preto, že to urobiť chcel.
A s úsmevom mu za to milo poďakovať.

Rovnako si dobré si uvedomovať, prečo robím ja to, čo robím. Pretože to po mne niekto chce? Alebo preto, že to chcem robiť ja?

Upracem celý dom preto, že chcem mať doma čisto a voňavo - alebo preto, aby manžel nefrfľal, že je tu bordel?
V oboch prípadoch však moje upratovanie nie je samozrejmé. Môžem si najať pomocnicu v domácnosti - nech upratuje ona. Isteže, pomocnica to neurobí zadarmo ako ja. A v tomto zmysle to aj povedať manželovi.
Ak moju prácu ocení - fajn, poteším sa.
Ak nie (a ja upratovanie neznášam, a/alebo nestíham pre starostlivosť o deti/pracovné povinnosti/štúdium...atď.), zavolám si pomocnicu a účet položím s úsmevom pred manžela: "Pozri, zlatko, toto nám ušetrím, keď upracem ja. Môžem to však robiť aj takto - upratovať bude pomocnica. Alebo ty ."

Ideálny stav proste je, keď obaja partneri chápu, že v skutočnosti ani jeden z nich nemusí robiť nič. A to, že niečo robia (nosia výplaty, starajú sa o deti, upratujú, varia, perú, žehlia....atď.), sú také vzájomné malé denné dary .

To máš ale ščastie ked to aj tvoj manžel takto chápe , nie každá má to ščastie.

A potom je tu ešte jedna vec, nie všetky veci robím preto lebo sa mi chce, sú veci ktoré jednoducho musím spraviť.

Keka, ale to nie je tým, že mám šťastie. Aspoň ja to tak nevidím.
To, že máme s manželom na mnohé veci rovnaký názor a vieme sa dohodnúť rozumne a tak, že sme obaja spokojní, je výsledkom dlhej, dôkladnej a obojstrannej práce na našom vzťahu.

georgina tak ked si nemala ani kúsok šťastia,trebárz vo výbere partnera ,tak ja som blbá lebo aj ja som sa snažila apozri ako to dopadlo!
pozri možno pri inom partnerovi by to nefungovalo preto hovorím že si mala ščastie ,že ste sa stretli práve vy dvaja

Ked skúsiš túto tvoju teoriu aspoň u 3 partnerov a bude fungovať u všetkých troch tak potom sa jéj môžeš tak vehementne držať. Toto je ten internet vôbec sa nepoznáme nevieš aká som žena,možno som lepšia ako ty a predsa mimanželstvo nevišlo.....
A to som nič noc ani neočakávala(brokenheart) (brokenheart) (brokenheart)

Trochu kompromisu z tvojéj strany by nezaškodilo!!!!!!!!!!!

Keka, ale ja nepotrebujem tvoje povolenie, aby som sa držala mojej "teórie" .

Okrem toho, pre mňa to nie je teória. Žijem takto s manželom vyše dvadsať rokov. Myslíš, že teraz sa mám rozviesť a nájsť si druhého, žiť s ním ďalších dvadsať rokov a potom to zopakovať s tretím - a to všetko len preto, aby som ti dokázala, že sa to dá?

A nerozumiem, prečo sa hneváš. Vari som ti napísala, že si odo mňa horšia? Píšem len o tom, čím sa riadim ja. A nikomu nekážem, aby to robil tak isto.
A, mimochodom, aj keby som to niekomu prikázala - nikto nie je povinný ma poslúchnuť.

Eva

Nehnevám sa neviem prečo by som sa hnevala? Ja od teba nič nocakávam tak nemám dôvod sa hnevať.Nekázala som ti aby si trez rozviedla ,nepovedala si že som od teba horšia bola to len teoria aby si si predstavila aj inú situáciu.
Premňa ľudia ktorý nepripustia aj iný názor sú zadubený.
Mysli si aj ňadaléj že si žiješ dobre preto že nemáš očakávania,dúfan že si spokojná a ščastná

Georgína:tento blog, to je sila

Fiona, ďakujem

Pre Geo a Keka 1:
"A čo hovoríš na na oporu vo vsťahu ,ved aj tá opora spočíva vlastne v očakávaní vo vedomí že vieš že tomuto človeku môžeš veriť a vieš že sa môžeš na neho spolahnúť."
Naozaj ma zaujala tato pasaz o ocakavaniach ohladom dovery vo vztahu. Ako som postupne prechadzala tento blog a porovnavala urcite konstatovania so svojim vlastnym zivotom, zistila som , ze ocakavania su pricinou sklamani a pocitu nespokojnosti.Takze v tomto suhlasim s Geo a jej nazorom na ocakavania.A tak sa pytam sama seba a Geo, ako je to potom s ocakavaniami ohladom dovery vo vztahu? Kedze sa od inych ludi(teda aj partnera) neda ocakavat laska/pomoc/respekt. Na com potom zalozit, alebo ako definovat vztah, aby som bola schopna doverovat(pretoze tato polozka u mna bola viazana na ocakavania )?A je potom vobec dovera vo vztahu nutna?(predpoklad, ze partnerovi verim, ale on aj napriek tomu moze vykonat rozhodnutia , ktore budu mat na mna negativny dopad, napr. nerespektovanie mojich tuzob)

Zuzka, s dôverou vo vzťahu to vidím veľmi podobne.
Je na mojom rozhodnutí, komu a prečo budem dôverovať. Nevidím nič zlé na dôvere, či na dodržiavaní dohôd.
Ale stále som si vedomá, že to, že dôverujem a dodržiavam dohody ja, ešte neznamená, že to u/robí aj druhá strana. Som si vedomá toho, že druhá strana môže kedykoľvek zmeniť názor, či svoje rozhodnutie.

Je to uvedomovanie si - nie trápenie sa (teda žiadne: "Čo si počnem, keď sa stane to a to...")
Proste to beriem na vedomie ako fakt. ("Ak budem mať nejaký problém, vyriešim ho v reálnom čase. Zvládnem to.")

Ak ja síce svojho partnera ľúbim, dôverujem mu a vážim si ho, ale ZÁROVEŇ na ňom nevisím ako na jedinej istote a uvedomujem si, že nič nie je večné (a môj partner to cíti rovnako), vzťah je vyvážený a harmonický.
Aj keď to vyznieva ako paradox...

No a dopracovať sa k takému vzťahu niekomu trvá rok, niekomu desať rokov - a niekto sa to učí celý život...

očakávania sú príčinou sklamania,ale ja si myslím že patria k životu aj očakávania ,aj sklanania .Predstav si že vyhodíš zo života očakávania a zostane tam diera. A treba počítať stým že ked mám neaké očakávanie môžem sa aj sklamať a potom je to už o inom ,o tolerancii o spôsobe vedieť sa vyrovnať a riešiť určité veci.
ja si neviem život predstaviť bez očakávaní.....A budem mať očakávania aj ked viem že sa môžem raz sklamať.
priklad..
mám nie moc zručného brata a tak prirodzene nebudem od neho očakávať že mi niečo pomôže opraviť.

Takže stále rosprávam o primeraných očakávaniach ,reálnych.

presne takto to chápem aj ja.

Predsa nemôže niekto očakávať, že budem bez očakávaní.

Keka, Lenka - ale veď všetko je len na vašom rozhodnutí

Dievčence veď to je o nádhernej kreativite v živote.To čo píše georgina je úplne super,ale ak sa chce niekto inšpirovať nech sa inšpiruje a nech zľahúčka absorbuje a nasáva.Ja by som tu momentálne mohla rozprávať o intuícii, aké je fantastická, skvelá, úžasná, že môže život zachraňovať, ale každý by do svojho života prijal a absorboval len toľko na koľko je momentálne pripravený...georgine to funguje, má to osvedčené a stojí si za tým, ale to neznamená že musíte aj vy prijať všetko, hneď a v momente...Trošku kreativity a uvoľnenosti to chce...

Draha Geo,
uplna pravda,
to ze niekomu doverujem, neznamena,ze ten clovek nesklame moju doveru.
Tak na tom usilovne pracujem a zacinam citit prve vysledky.
Dakujem za inspiraciu a namet na rozmyslanie.

Tesi ma, ze tato tema stale oslovuje.
Vcera som nahodne natrafila na clanok v casopise Bratislavcanka- vola sa svet vo vlastnych rukach a je rozsirenim toho, co sa tu pise.Nedokazem sem dat link, lebo casak som dostala do ruky u mojej mamy- mozno az budu vecer dievcence spat, tak sem kusok prepisem.Je pre mna carovny, lebo ukazuje, ako niekto zasiel este dalej a zaroven tak nielen potvrdzuje blog ale, paradoxne ho sucasne aj vyvracia.Tazko vysvetlit-Geo tesim sa na debatu s Tebou.

Som zvedavá na úryvok a na debatu sa teším aj ja

Brona, budem sa tesit na novy pohlad a diskusiu.

jaaaj,no mne to nedá a "rypnem" si :

očakávam od manžela,že mi bude verný...no ale ked si šuchne mimo dom,je to môj problém,lebo on nie je povinný plnit moje očakávania...

Adrianka,
spravny komentar..
Muz by mal byt verny, ale nemusi..
a ked bude neverny je to tvoj problem (ano je)

no aj ja nad touto temou velmi rozmyslam..
(zatial som nedosla k rozuzleniu)

lenze to, ze niekomu doverujes neznamena, ze nesklame tvoju doveru..

no, lenze potom by kazdy clovek nesmel mat vlastnu volu a slobodu rozhodovania..

nejak je to celkovo komplexnejsie a komplikovanejsie..

pretoze nevera sa neda zakazat?zastavit?

pretoze zakladnym predpokladom je tu, ze obidvaja partneri maju slobodu rozhodovania. To znamena, ja som sa rozhodla byt verna a dodrzujem to a ocakavam to od svojho partnera. A co potom ked sa muz rozhodne byt neverny?Sklame moje ocakavania..Tak co potom..

Geo, viem ze je to trochu chaoticke, ale nejak som sa do toho zaplietla..ocenila by som komentar

Nie som sice Georginka, ale napisem ti:
Muz by mal byt verny, ale nemusi..
a ked bude neverny je to tvoj problem (ano je)-nie muz je verny ak chce byt verny a nie preto ze by takym mal byt.
"To znamena, ja som sa rozhodla byt verna a dodrzujem to a ocakavam to od svojho partnera."-nie iba ty si sa rozhodla byt verna a nemas ocakavat to iste od partnera ak nemas byt nikdy sklamana...on bude verny ak saq tak rozhodne sam, nie preto ze ty si sa rozhodla byt verna jemu a ocakavas to iste od neho...asi takto to vidim....

prečítaj si môj komentár višie mohol by sa hodiť aj na túto tému čo píšeš

Adrianka, Zuzka, nevera sa naozaj nedá ani zakázať, ani zastaviť.

To, že som sa ja rozhodla byť verná, ešte neznamená, že bude verný aj môj manžel. Môže a nemusí byť - je to len na jeho rozhodnutí, pretože je dospelý a svojprávny.

A ak sa rozhodne, že nebude - áno, je to aj môj problém, pretože nevera takmer vždy znamená, že vo vzťahu niečo nie je v poriadku. A na vzťahu sa podieľam aj ja.

Takže si myslím, že jediná rozumná vec, ktorú môžem robiť je snažiť sa, aby manžel bol v našom vzťahu spokojný. Zároveň je však veľmi rozumné dbať na to, aby som bola spokojná aj ja. A to isté platí aj na manžela, pochopiteľne.
Nespokojnosť jedného z partnerov totiž vzťah spoľahlivo rozvracia.

Partneri, ktorí sú si rovnocenní a navzájom uznávajú svoju svojbytnosť, sú spolu preto, že obaja spolu chcú byť. A kedže obaja vedia, že ten druhý si to môže kedykoľvek rozmyslieť, majú motiváciu na vzťahu stále pracovať.

Geo, velmi pekny pohlad na danu zalezitost.
Urcite mas pravdu v tom, ze ked jeden z partnerov povazuje toho druheho za samozrejmost (alebo inventar), nesnazi sa o jeho spokojnost, vztah trpi a nastava nespokojnost. Tu je vsak rozdiel, lebo maloktora zena riesi nespokojnost neverou, k tomuto sa skor uchyluju muzi.
Takisto sa mi paci tvoj nazor, ze partneri by mali byt spolu, pretoze spolu chcu byt.

Vcera vecer som rozmyslala nad ocakavaniami a napadla ma este jedna premisa: Ide o to, ze ocakavania ako take nie su zle, pretoze su to urcitym sposobom kriteria veci, ktore chceme alebo nechceme vo svojom zivote (napr. Chcem mat fungujuce manzelstvo, chcem mat vychovane deti,..), takze v tomto ponati ocakavania definuju nase zivotne poziadavky, pokial su v nasom vedomi a pouzivame urcite strategie na ich dosiahnutie. Problem nastava jedine vtedy, ked prekrocia hranice nasho ja a snazime sa ich aplikovat na inych v priamej interakcii alebo ocakavat, ze sa podla nich budu riadit a spravat ini ludia, pretoze tymto by sme zasiahli do ich prava na slobodnu volbu?
Z tohto mi vyplyva, ze ak chceme, aby ludia konali v sulade s nasimi ocakavaniami(napr.spokojne a stastne manzelstvo),nemali by sme sa o ovlyvnenie snazit priamo(verbalnym vyzyvanim) a vyzadovat, aby clovek splnal nase ocakavania, ale nepriamo,vytvorenim podmienok pre dosiahnutie mojich ocakavani (napr. moje ocakavanie: spokojne manzelstvo- snaha o vytvorenie domaceho prostredia, ktore je uspokojive) a mojho zivotneho pristupu presneho vytycenia hranic vo vztahu(ak budem v dlhodobo neuspokojivej situacii, radsej odidem, ako budem nestastna).

Veď ja netvrdím, že očakávania vo všeobecnosti sú zlé, či nesprávne.
Ale presne, ako si skonštatovala - problém nastáva, keď prekročia hranice nášho JA a snažíme sa ich aplikovať na druhých; alebo keď si dokonca nárokujeme (ako mi napísala Jahôdka v maili - vďaka za výstižný výraz), aby sa druhí správali podľa našich očakávaní.

A áno - nestačí oznámiť (alebo dokonca len mlčky očakávať): "Chcem spokojné manželstvo!"
Treba priložiť ruku k dielu a vložiť do toho svoj diel práce a snahy. Nečakať, kým začne partner ("Upečiem koláč, ale až POTOM, keď on povysáva obývačku!"); ani nevyžadovať od neho okamžitú reakciu ("Ja chystám všetko potrebné na rodinný piknik, tak ty choď aspoň umyť auto!").

A hlavne - nečakať, že všetko vo vzťahu bude fungovať ako švajčiarske hodinky v priebehu troch dní. To je (takmer vždy) na dlhé rozhovory a vyjasňovanie si pojmov a dojmov - nevidíme si totiž vzájomne do svojich hláv, takže treba komunikovať, komunikovať, komunikovať.

No a okrem toho - ak sa dvaja vo vzťahu dostanú do stavu, ktorý obaja považujú za (aspoň) uspokojivý, neznamená to, že je hotovo. Veď aj keď postavíme nový dom, treba sa oň naďalej starať a udržiavať ho. Rovnako je to aj so vzťahom.

Samozrejme, môže sa stať, že sa stretnú dvaja ľudia, z ktorých aspoň jeden nie je ochotný (a/alebo schopný) žiť v partnerstve s tým druhým. A vtedy je lepšie vzťah ukončiť, ako sa v ňom dlhodobo trápiť.

Dakujem za odpoved Geo,
to, co som napisala su moje uvahy a podla tvojej reakcie vidim, ze pomaly zacinam chapat temu.
Vies, prehodnotit svoj vlastny postoj k ocakavaniam nie je jednoducha zalezitost.

uz dlhsiu dobu rozmyslam nad tym, co je vlastne vernost. Samozrejme, viem, co ten pojem znamena, ale nie je mi uplne jasne preco a za akym ucelom zacala spolocnost preferovat tento model spravania sa. Tym nechcem propagovat promiskuitu, ani degradovat monopartnerske vztahy (schvalne nepisem monogamne, lebo nevera sa tyka aj zien). Iba sa zamyslam nad tym, preco vlastne...Ked clovek je podla vsetkeho biologocky nastaveny na nieco ine. Inak by nevera ako pojem neexistovala. Ludia by sa stykali aj s inymi partnermi celkom prirodzene.No oni to vlastne aj robia, ale je to vseobecne povazovane za nespravne...Ale to teraz nie je podstatne. Ocakavame automaticky, ze nam partner bude verny, pri cirkevnych sobasoch si to ludia dokonca slubuju (pokial viem...). Nie je nahodou prave toto jedno z najnicivejsich ludskych ocakavani?Cirou nahodou prave toto ocakavanie gumujem z mojej mysle. A predsa, dievcata, ktora z vas v skutocnosti toto ocakavanie nema? Dokaze niektora z vas pokojne prehlasit, ze manzel mal sex s niekym inym, ale nemozme predsa ocakavat, ze ho nebude mat, len aby som ja bola stastna.Samozrejme, niekto moze oponovat tym, ze ved sa predsa dvaja ludia na urcitych pravidlach vo vztahu dohodnu. Ale dohodnu sa aj na tom, ze ich v pripade potreby mozu za pochodu menit.Pre niekoho to samozrejme moze zniet ako uplny nezmysel, aby sa v tak podstatnej veci menili pravidla. Ale co ak to ten druhy vnima uplne inac. Ako v praxi vyzera nenaplnenie tohto ocakavania, mozme vidiet na tejto stranke pomerne casto. Ja osobne prijimam manzelovu vernost ako dar, nieco, co mi dava dobrovolne, lebo chce. Myslim, ze prehodnotenie ocakavani by sa malo v prvom rade premietnut do tychto zakladnych postojov vo vztahu.

Jahôdka, súhlasím. A posledné dve vety tvojho komentára

myslím, že pri manželstve a nevere je to iné. Tam sú očakávania úplne legitímne. Keď sa dvaja ľudia berú, dobrovoľne sa dohodnú - UZAVRÚ VZÁJOMNÚ DOHODU s presnými pravidlami. Tá dohoda väčšinou znie: "Budem ťa milovať a ctiť v zdraví i v .... pokiaľ nás smrť nerozdelí." Celá táto dohoda hovorí o VÝLUČNOSTI vzťahu dvoch ľudí. Na základe tejto dohody má každý z partnerov právo očakávať sľúbené veci - a na prvom mieste vernosť. Ak jeden z partnerov dohodu poruší, má druhý partner právo žiadať zrušenie manželstva. Ale to je už o inom.