Filipka, predpokladám, že s tým základom do života píšeš o svojich dcérkach...
No, neviem... Myslím si, že deťom neublíži, keď vidia, že ich rodič je tiež len človek s chybami a zlyhaniami... Že mama napr. trebárs občas kričí a trieska hrncami - ale zároveň cítia, že ich ľúbi nadovšetko na svete a stará sa o nich najlepšie ako vie...
Na začiatok si dajme štyri axiómy:
1. Každý dospelý, svojprávny človek má v živote nejaké potreby.
2. Každý dospelý, svojprávny človek si môže slobodne vybrať, akými spôsobmi bude svoje potreby napĺňať.
3. Každý dospelý, svojprávny človek je za svoje chovanie plne zodpovedný.
4. Žiadny dospelý, svojprávny človek nie je zodpovedný za správanie druhého dospelého, svojprávneho človeka.
Takže z toho vyplýva: môžem si vybrať, ako sa budem správať k sebe, k druhým, aké stanovisko zaujmem k situáciám, do ktorých sa dostávam. To, čo si vyberiem a to, či si vyberiem ne/správne, je môj problém.
Moje správanie vyvoláva u druhých nejakú reakciu. Som zodpovedná za svoje správanie, nie som zodpovedná za reakcie druhých. Reakcie druhých (výber vhodného/nevhodného správania) – to je ich problém.
Dobre.
Moje potreby sú takéto: chcem byť dobrá partnerka, matka, priateľka, pracovníčka... A tak sa starám o manžela, deti, pomáham priateľom, v práci odvádzam najlepší výkon, akého som schopná... Robím, čo môžem a koľko len vládzem a očakávam, že moja snaha a práca pre druhých bude patrične ocenená, pochválená, že druhí budú vďační.... Som unavená, v časovom strese a pochvaly sa mi stále nedostáva. Cítim sa preto nepochopená, nedocenená, poprípade až zneužívaná. A tak kričím a hnevám sa. Vyčítam druhým, že mi nepomôžu, že mi nerozumejú, že ma nemajú radi... A očakávam, že to tí druhí konečne pochopia, začnú si konečne vážiť, čo pre nich robím... A stále NIČ! A tak kričím a hnevám sa ešte viac...
Postupom času mi začína svitať v hlave, že tadiaľto asi cesta nevedie. Rozmýšľam, študujem knihy, debatujem so skúsenejšími...
Ahááá! Problém je v mojich očakávaniach! Veď nik nie je povinný ich plniť! A je môj problém, nie problém druhých, že ja niečo od nich očakávam! Tak načo sú mi moje očakávania? Len ma frustruje, že mi ich druhí nespĺňajú! Preč s nimi!
A tak síce ďalej robím to čo doteraz, ale uvedomujem si pritom, že to robím preto, lebo to robiť chcem, je to moje rozhodnutie. A som spokojná, pokojná a usmiata. Deti dobre prospievajú, sú šťastné. Manžel sa ku mne správa milo a ohľaduplne. Priatelia ma majú radi, cítia sa v mojej prítomnosti dobre. V práci dostávam za svoju prácu slušný plat. Viac mi netreba.
Viem, že konám v súlade s mojimi potrebami - chcem byť dobrá matka, manželka, priateľka, pracovníčka... Urobila som rozhodnutie - starám sa o rodinu, pomáham priateľom, chodím do práce... Prevzala som za svoje rozhodnutie zodpovednosť – všetko robím preto, lebo to robiť CHCEM! Nik ma k môjmu jednaniu nenúti, nik nie je povinný mi za moje jednanie ďakovať, chváliť ma, vážiť si ma, mať ma rád, či dokonca milovať.
Paradoxné na tom je, že práve pri takomto prístupe sa človeku dostane aj chvála, aj vďaka, aj ocenenie, aj láska...
Dobre, poďme ďalej.
Nie je to len o mojich očakávaniach na druhých, o mojich problémoch, ale aj o tom, že druhí niečo očakávajú odo mňa, a chcú riešiť svoje problémy.
Zastavila sa u nás naša priateľka. Sedíme v kuchyni, pijeme kávu. Priateľka sa pýta: "Mohla by som u vás nechať v sobotu dcérku? Potrebujem ísť do školy a môj manžel musí ísť do práce." Manžel hovorí: "Ale ja som sa na sobotu sľúbil kolegovi pomôcť mu s drevom na zimu. Takže, žena moja, mala by si potom na starosť sama tri deti." A ja vravím: "No, a ja som navyše sľúbila našim deťom, že pôjdeme spolu v sobotu do kina."
Premýšľam - s deťmi pôjdem rada do kina. A dokonca by sme mohli zobrať aj priateľkinu dcérku. Takže deťom i priateľke ich očakávania naplním. Bola by som však omnoho radšej, keby šiel s nami aj manžel. Ale to je moje očakávanie, však? Aha, nie je povinný mi ho splniť! Viem, že manžel návštevy detských filmových predstavení práve nemusí...
A tak naplním aj manželove očakávanie: "OK, choď ku kolegovi, a ja pôjdem do kina so všetkými troma deťmi. Veď to hádam spolu zvládneme." Všetko pokojne, s úsmevom.
Slobodne som sa rozhodla, že im všetkým vyhoviem. A keď budem náhodou po tej detskej akcii v sobotu večer unavená, tak si akurát tak môžem povedať: "Vidíš? Tvoj problém! Nemala si toľko brať na seba!"
Ale rovnako by som mohla priateľke povedať: "Je mi ľúto. Tri deti naraz, z toho dve mladšie ako tri roky - to by bolo na mňa priveľa!" Priateľka by sa mohla nahnevať, uraziť, dokonca by mi mohla vynadať. Ale to by bola jej reakcia, za ktorú nie som zodpovedná, jej problém. A ja nie som povinná plniť jej očakávania, nie som povinná riešiť jej problémy.
No a ešte: minule mi prišiel mail s veeeľmi dlhým, ale aj veľmi zaujímavým pojednaním o tom, ako naše emócie ovplyvňujú naše reakcie. Takže prikladám link pre tých, ktorým sa chce študovať:
http://www.radsvetla.inky.sk/novic/resources/anatomieemocnehoprestrelen…
Pre tých ostatných vyberám:
V našom mozgu jestvujú dva výkonné okruhy. Prvý pre okamihy pokoja a pohody, kedy si spokojne robíme svoje, nič strašné nám nehrozí a môžeme si veci pokojne rozmyslieť a uvážiť. Vtedy sa riadime rozumom. Druhý slúži na okamihy nebezpečenstva, kedy musíme konať inštinktívne (pretože na uvažovanie nie je čas) a nasadiť do svojej záchrany a prežitia všetku svoju energiu a schopnosti. Vtedy sa riadime citmi (teda aj strachom a hnevom).
V okamihu, keď sa cítime ohrození, preberá výkonný okruh CITY kontrolu nad organizmom a našim konaním a odstavuje okruh ROZUMU na vedľajšiu koľaj do úlohy štatistu. Ohrození sa cítime napr. aj vtedy, keď niekto znevažuje naše postavenie, dôstojnosť, pocit hodnoty. Pocit ohrozenia vytvára aj stres. Ten, aj keď je v malých množstvách, sa spočítava. Malé ústrky, malé poníženia, irónia okolia, podrazy, neúspechy, tlak... - to všetko tečie po kvapkách do pomyselnej nádoby kdesi v našom vnútri. A keď potom príde relatívne nevinný človiečik a urobí niečo samo osebe nevinné, tak táto "posledná kvapka" spôsobí, že zrazu vybuchneme s ohromujúcou silou, nakričíme, vynadáme... K ohromnému údivu jeho a (po desiatich minútach, keď hnev opadne) aj nášho.
Takže: keď nás niekto nahnevá, urazí, keď sa niečoho/niekoho zľakneme, povedzme si: "STOP! Nádych - výdych, počkať aspoň desať sekúnd! Nebudem jednať pod vplyvom emócií, premyslím si veci rozumom. Koho je to problém? Koho očakávanie?"