Dnes mi behali hlavou rôzne myšlienky, chaotické – nemali žiadny sled a aj moja snaha ich nejako usporiadať bola úplne zbytočná. V podstate sa točili okolo jedného „ako odpustiť?“ „čo je vlastne odpustenie?“ kedy ten moment odpustenia nastane?? Stačí len vyrieknutie toho slovíčka „odpúšťam ti??“
Moje detstvo bolo hm.. – povedzme nie úplne šťastné, pomerne rýchlo som sa musela prebudiť z detského sveta, kedy sa cítite byť chránená rodičmi a môžete sa venovať bezstarostnému hraniu, dospievaniu, hľadaniu samého seba. Do mojich 12tich rokov to ako tak šlo. Vyrastali sme aj so sestrou v štandardnej priemernej slovenskej rodinke. Peňazí nebolo nikdy nazvyš, no naši rodičia robili všetko preto aby sme mali všetko čo potrebujeme. Hádky boli síce súčasťou tejto rodinky žijúcej v panelákovom byte na sídlisku veľkomesta, no nepovažovala som to vtedy za nič zvláštne – nič čo by sa vymykalo mojej predstave o „normálnej rodinke“. Časom násilie u nás doma začalo narastať – najprv jedna facka, druhá až z toho miestami bola celkom pekná kovbojka, ktorá končila príchodom policajtov. Otec začal popíjať, viac ako bolo znesiteľné, vybíjal sa mamine, no hlavne na MNE. Nie, nebolo to fyzicky skôr by som povedala že to na mne zanechalo psychické „traumy“, následky (neviem čo je zo psychologického hľadiska správne).
Vety ako „ty si nula!“ Ty na to nemáš! Ani SOU bez maturity neskončíš! Ty to nevieš! Jednoducho tieto a im podobné asociácie vtedy nešli do hlavy dievčaťu, ktoré malo na základnej škole samé jednotky, všetci ju chválili a mamina sa hanbila chodiť na rodičovské, že zase ma len budú chváliť a ona sa bude pred ostatnými cítiť trápne.
Čas plynul, naši sa nakoniec rozviedli, nejdem opisovať celé tie patálie, lebo tie ani nie sú podstatné. Skončila som strednú školu, potom vysokú, pracovala som istý čas v zahraničí, našla si super perspektívnu prácu dobre platenú, manžela, vydala som sa, porodila dve krásne deti – ostala na materskej....
Môj život sa zmenil, úplne. Rodina dala môjmu životu zmysel, nechala som sa ňou pohltiť (čo teraz už viem, že tiež nebolo úplne správne). Po troch rokoch doma ma prepadli úzkosti. Poviem vám, milé dámy, nebolo to ľahké obdobie. Teraz sa mi už o tom píše trošku ľahšie, z nadhľadu. Začala som pátrať po príčinách mojich pocitov. Spočiatku som sa ich bála, nechcela som sa tak cítiť – potláčala som to. Až nakoniec som pochopila, že túto potvoru (úzkosť ako ju rada nazývam) musím prijať, porozumieť jej. Začala som sa s ňou rozprávať, dávať jej kadejaké otázky, prečo si prišla?? Čo ma chceš naučiť? Čo chceš aby som zmenila? Bola som trpezlivá a naozaj sa snažila načúvať svojmu vnútru. Keď ma pocit úzkosti prepadol, neodháňala som ho, naopak nechala som si ním naplniť celé svoje telo. Začala som túto malú potvorku úzkosť používať ako prostriedok na spoznanie sa J
Po čase som dostala mnoooooožstvo odpovedí (o tom však v inokedy) jednou z nich bolo detstvo. Pochopila som, že ak chcem začať žiť inak, plnohodnotne musím – chcem otcovi odpustiť...
A tu sa vrátim k môjmu úvodu. Chcela som mu strašne odpustiť, ale nevedela som ako. Dookola som sa sama seba pýtala – stačí vytočiť jeho číslo a povedať „odpúšťam ti otecko, poďme ďalej?“, ako budem vedieť, že moje vnútro naozaj odpustilo, ako budem vedieť, že som to spracovala? Kde je tá hranica keď to moje vnútorné ja, moje vnútorné dieťa, ktoré tam kdesi stále drieme, ODPUSTÍ.
Povedala som STAČÍ, tieto myšlienky by nemali konca kraja, rozhodla som sa viesť intuíciou. Napísala som ocovi SMS (na telefonát som nemala odvahu) „mám Ťa rada“. Ani si neviem predstaviť ako musel byť môj otec šokovaný. Takéto vyznania sa totiž v našej rodine nenosili, priznám sa nikdy som čosi podobné z jeho úst nepočula a veru nikdy som slová lásky ocovi ani neadresovala. Od toho dňa sa náš vzťah začal meniť. Viac sme si telefonovali, snažili sa častejšie stretávať. Otec nezabudol na žiadny sviatok, či už môj, manželov alebo našich detí. Dnes ešte stále pracujeme na budovaní nášho nového vzťahu, som nesmierne šťastná, že môj otec je plnohodnotným dedkom mojich detí.
Pochopila som jeho konania v minulosti. Prestala som ho odsudzovať. Snažila som sa vžiť do jeho kože, aké mal detstvo akej lásky sa dostávalo jemu, od jeho otca? Viedla som s ním dlhé rozhovory o jeho detstve, práci...veľa mi to dalo, pochopila som.
Dnes som si to opäť prehrávala v hlave, moje detstvo, všetko ťažké čo sme prežili, ale zrazu to už nebolelo, nepociťovala som zlosť, nenávisť, dokonca už ani ľútosť. ODPUSTILA SOM. Už ma tie myšlienky nepália, nebolia...je to pochopené ....odpustené
Verím, že všetko sa deje pre niečo a všetko sa deje úplne presne ako sa diať má. Len vďaka všetkým našim životným skúškam, pádom aj víťazstvám sme presne takí akí sme. Vyrástla zo mňa vnímavá duša, ktorá pozná svoju hodnotu a prijala svoje detstvo. Teší sa na ďalší rast. Je tu toho ešte veľa čomu sa máme učiť, tak s chuťou do toho!!!!
Pokúsme sa odpustiť, život je príliš krátky aby sme v sebe živili nenávisť, skúsme pochopiť, byť empatickí....a hlavne neodsudzovať.
podľa mňa už len vôľa a snaha odpustiť je polovicou úspechu. Živiť v sebe hnev a nenávisť neprospieva nikomu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som rada že si to napísala
ťažká téma a pritom úplne pre každého.
Neviem či sa to dá naučiť, či sa to dá slovami, či sa to dá vsugerovaním ale viem že ak naozaj chceme odpustiť aj niekde v srdci to tak cítime tak sa to stane. Možno ten pocit neopríde t minúty na minútu ale odrazu príde a je tu a ty ho môžeš cítiť. Takže najskôr slová, keď sa dá tak vyslovené nahlas - trebars do telefónu a potom si hlavne odpustiť sebe, lebo to je to čo nám nedovolí odpustiť iným ak mi v sebe nesieme veľký pocit viny bez odpustenie a toto je naše dedičstvo a možno sme naozaj prišli teraz na svet aby sme tie gordické uzly preťali, aby sme zničili vzorce, aby sme sa mohli oslobodiť spod viny, pocitu viny aby sme vedeli odpúšťať poklesky iných ale aj svoje.
Ja som dokazala odpustiť až vtedy naozaj, keď som si uvedomila že on robil všetko iba to čo vedel a nevedel byť lepší /môj ex/ no ostal pocit určitej krivdy aj keď bez zášte, ale nejaký pocit tam ostal aj po tie roky. No nepriala som mu nikdy nič zlé, len som chcela aby sa zmenil, aby sa nechoval aj k iným tak ako ku mne. No a to sa zrejme stalo.
Ten pocit bolesti alebo stopa bolesti a utrpenia sa prejaví vtedy, keď som s ním spolu, teda pri nejakej udalosti mojej dcéry, inak nemám pri myšlienke na neho žiadne pocity, skôr sa mu ukazujú tie krajšie veci ktoré sme spolu zažili.
Hovorí sa že tvrdý človek ktorý nechce odpúšťať a je zatvrpknutý je nešťastný človek, lebo nenávidí sám seba a preto v prvom rade odpúšťajme sebe a potom príde aj to ostatné.
Dokonca teraz keď som v zajatí minerálov a kameňov tak viem že sú aj kamene ktoré nás vedú k tomu aby sme si odpustili a dlaždia nám cestu aj k odpusteniu iným.
Ty si urobila už veľký kus práce na odpustení tým, že si to zdieľala s inými, lebo toto sa naozaj týka každého a vo vesmíre to tak funguje - ak o niečom píšem, hovorím, zaoberám sa vo svojej mysli, rozoberám to - tak ak je to vypovedané tak sa to začne v globále riešiť a naš svet teraz potrebuje odpustenia viac ako dosť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ďakujem margori, akoby si čítala moje myšlienky :) Až keď som sa začala na môjho otca pozerať jeho vlastnými očami naozaj som veľa pochopila. Urobil kus práce na svojom živote, a za to ho obdivujem.
Sama v sebe cítim, že mám sa ešte čo učiť, o sebe samej. Vážiť si seba ako osobu, spoznávať viac a viac svoju hodnotu. Naučila som si priznať si svoje chyby sama pred sebou a pomaly sa učím s nimi pracovať. ako si písala odpusitiť sebe je to naj a potom keď veľmi budeme chcieť odpustiť cestu si určite nájdeme 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pekný príbeh, je krásne, že si našla v sebe silu urobiť prvý krok k zmiereniu 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ivililea, časť Tvojho príbehu, akoby bola o mne aj o mojom živote a mojom detstve...mám pocit, že som to žiaľbohu mala ešte horšie...ale to je tak ťažká a osobná téma o ktorej sa nedá hovoriť ani písať....Skrátka naše vzťahy s otcom, boli nesmierne zlé a bolestivé . Bolestivé pre mňa a teraz už viem, že určite aj pre neho. Celý ďalší môj život ako som odišla 19 ročná z rodičovského domu /vlastne kôli nemu/ som sa snažila pochopiť a odpustiť. Aj som to vyhlasovala v sebe a sebe, že som odpustila...Len ten pocit ťažoby a krivdy sa akosi nemenil...Po dlhých rokoch, otec veľmi vážne ochorel. Trápil sa v bolestiach, chorobe, presne jeden celý rok...Nemocnice, ústavy, nemocnice, trápenie a trápenie a trápenie...Stále som si hovorila, musím odpustiť, naozaj, tak, aby som to odpustenie aj cítila v srdci a duši. Bola to dlhá, bolestná cesta... Myslím, že sme ju prechádzali spolu s mojim otcom a dnes som presvedčená, že v tom trápení, bolestiach, čakal na moje odpustenie. Čakal rok, hoci lekárka povedala, že podľa výsledkov všetkých vyšetrení už bymal byť mŕtvy. Že je zázrakom ich nemocnice, že ešte žije....Keď som posledný večer pred jeho odchodom sedela v nemocnici pri jeho posteli, on napojený asi na 1000 hadičiek, telo len kožou obalené kosti, hladkala som mu ruky. Plakala som a prosila ho, nech sa už tu netrápi... nech ide ďalej - tam ďalej je určite lepšie...Odíď oco, prosím, veď ja som Ti odpustila....Položila som si hlavu na jeho kosťatú hruď - slzy sa mi hrnuli z očí a vtedy som si uvedomila - odpustila som. Bolo mi krásne, zavládol v celom mojom tele akýsi pokoj, vyrovnanie, kľud...A z jedného oka môjho položivého a polovŕtveho otca sa vykotúľala slza....Pár hodín nato ráno ďalšieho dňa, môj otec navždy odišiel...A ja - ja mám teraz v ňom najbližšieho a najvernejšieho duchovného poradcu a ochrancu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja, tebe teda život naložil na chrbát.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Verím,že to nebolo ľahké,a naozaj obdivujem to ako si to zvladla. Klobúk dole. Neviem pesne co vsetko sa vo vašom vzťahu s otcom stalo,ani ja som nepovažovala za podstatne vypisovať všetky podrobnosti. Je to môj otec,dakujem mu za život a verím aj v to, že keby to vtedy vedel robiť lepsie, urobil by to.je to oslobodzujuce odpustiť a naozaj som rada že sa ti to podobne ako mne podarilo. Svet ma o pár spokojnejsich duši viac
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ľahko sa hovorí že máme odpustiť. Aj keď sa tak rozhodneme, kým sa také udeje aj v podvedomí čaká nás dlhá cesta. Tebe sa podarila, blahoželám.