Dlhoročný vzťah

...a bola svadba a potom žili šťastne až do smrti...
Takto sa končí väčšina rozprávok. Nielen tie ľudové, ale vlastne aj všetky romantické filmy a romány pre ženy. Je príjemné prečítať si (alebo pozrieť v kine) krásny príbeh o láske, ktorá napriek všetkým prekážkam, ktoré sa jej stavali do cesty, dospela k šťasnému koncu.

Málokto si však uvedomí, že ten koniec je vlastne začiatok a že po svadbe začína bežný život. Málokto si tiež uvedomí, že bežný život zákonite prináša problémy a krízy.
Takmer všetci snúbenci však vstupujú do manželstva (alebo aspoň do spoločného života "bez papierov") s očakávaniami, že ich vzťah vydrží, že sa dožijú spoločnej staroby a, s úsmevom a držiac sa za ruky, sa budú prechádzať pod rozkvitnutými stromami.

Cieľ je to veľmi pekný.
Otázka je, ako sa k nemu dostať.

Dlhoročný partnerský vzťah sa dá prirovnať k stavbe a následnej údržbe domu.
Je nerozumné začať stavať na piesku (alebo dokonca v bažine) - hoci základy sa tam dajú ľahko a rýchlo vykopať. Rozumnejšie je začať stavať na skale - aj keď, samozrejme, už vykopanie základov je poriadna fuška. Ale dom, postavený na piesku (alebo v bažine) nebude mať základy pevné a teda nebude stabilný. Dom, ktorý má základy pevne v skale, však vydrží veľa.

Dokonalý partner neexistuje.
Každý má nejakú chybu (v charaktere a/alebo výzore) a nik nie je povinný napĺňať moje očakávania. Akceptujem partnera takého, aký je a milujem ho bezpodmienečnou láskou. Láska totiž nie je obchod - nedá sá kúpiť, v láske nefunguje "niečo za niečo". Láska sa nedá ani vyprosiť, nedá sa ani zaslúžiť.

Začať treba od seba.
Nehľadaj smietku v oku iného, keď tam sám máš brvno. Chcieť po partnerovi, aby sa v čomkoľvek zmenil a bol taký, akým ho chcem mať ja, je cesta do pekiel. Skúsiť však zmeniť niečo sám na sebe je veľmi ťažké.

Partneri nie sú osobným vlastníctvom.
Nerobím partnerovi to, čo nechcem, aby on robil mne. Partnerovi nič neprikazujem, nezakazujem, nedávam ultimáta, nestrážim ho, nevyhrážam sa a nevydieram, nehrám "hry". S partnerom hovorím ako s dospelým, nie z pozície rodiča, ani neskúšam detinský postoj.

Komunikácia a otvorené vzťahy.
Spoliehať sa, že mi partner čokoľvek vyčíta z čela, a navyše sa ešte aj snažiť myslieť za neho, je spôsob spolužitia, ktorý je vopred odsúdený na prehru. Ak niečo (čokoľvek) po partnerovi chcem, poviem mu to normálnou ľudskou rečou, asertívne a slušne.
Vážiť si sám seba a mať rád sám seba je základným predpokladom k tomu, aby si druhí vážili a mali radi mňa.

Tolerancia a snaha o kompromis.
To, čo považujem za normálne ja, nemusí nutne považovať za normálne aj môj partner. Na svoj názor máme právo obaja a obaja tiež máme právo vysloviť ho.
Dobrý kompromis je taký, keď sú obaja partneri aspoň približne rovnako spokojní a/alebo rovnako nespokojní s dohodou - t.j. obaja partneri kompromisom "získali" aspoň približne rovnaké výhody, a/alebo aspoň približne rovnako "zľavili" zo svojich nárokov.

Podobný pohľad na svet, podobné životné priority a ciele.
Partneri by sa mali zhodovat v zásadných otázkach do budúcnosti - napr. kde budú bývať, koľko detí plánujú a kedy ich plánujú, ako budú tráviť voľný čas, aby ho bol dostatok nielen na vlastné záujmy, ale aj pre partnera... a podobne. Nájsť dobré kompromisy v takýchto zásadných veciach je totiž takmer nemožné.

Podobné skúsenosti vo vzťahoch.
Z každého vzťahu, ktorým sme si prešli, si niečo odnášame a každý vzťah nás niečomu naučil. Tieto skúsenosti si veľmi často prenášame do ďalšieho vzťahu.
Pre názornosť extrémny príklad - vzťah čistej panny a notorického sukničkára má málo šancí na "prežitie".

Ak už máme základy domu postavené, môžeme na koly postaviť strechu a potom sa snažiť pod ňu dostavať múry. Lepší a rozumnejší spôsob však je, ak najprv postavíme múry a až potom strechu.

Všetko má svoj čas.
Naučiť sa žiť spolu vo dvojici nie je jednoduché - treba si dohodnúť systém spolupráce, zvyknúť si na zlo/zvyky partnera, o ktorých sme predtým, ako sme spolu začali žiť, nemali trebárs ani potuchy, vysvetliť si pojmy a dojmy...
Ak sa niekto pokúša popritom zvládnuť ešte aj ďalšie veci (napríklad ukončenie štúdia, stavbu domu, dieťa... atď.), nakladá si na plecia veru riadne. Ak riešime jednotlivé životné situácie postupne a v logickom slede (najprv škola, potom bývanie, potom dieťa...), ide to podstatne ľahšie.

Rozhodnutie je výber z možností.
Ak sa rozhodnem pre jedno riešenie, automaticky sa vzdávam riešenia iného. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách naraz a nedá sa vyjedať iba hrozienka z koláča.
Ak teda akceptujem, že môj partner chce (napr.) budovať kariéru, zároveň akceptujem, že odchádza z domu ráno a prichádza až večer a nemá dostatok času na venovanie sa deťom.
Ale ak si na ňom vážim to, že rodina je pre neho prvoradá a chce (napr.) chodiť so synom na futbal a na ryby a dcéru povzbudzovať na plaveckých tréningoch a pretekoch, nebudem mu vyčítať, že nezastáva exkluzívny pracovný post a nenosí domov hŕby peňazí.
Nič nie je iba čierne alebo iba biele, všetko má svoje klady, aj svoje zápory. To, čo je v jednej situácii klad, v druhej môže byť záporom. Tá istá partnerova povahová črta, ktorú som dlho a za každých okolností považovala za klad, sa časom môže javiť ako zápor.

Aj ten najlepšie postavený dom treba udržiavať - treba pravidelne natierať okná, opraviť prehnité schodíky na verande, povymieňať prasknuté škridly na streche, vyčistiť komín, v priebehu roka vysíriť pivnicu a aspoň raz za 3-4 roky ju vybieliť vápnom...

Nič nie je samozrejmé.
Čokoľvek, čo parner ne/urobí a ne/povie, nie je samozrejmé. Rovnako nie je samozrejmé nič z toho, čo ne/urobím a ne/poviem ja. Preto bežne partnerovi hovorím: "Prosím a ďakujem".
Robím veci preto, že ich robiť chcem. A je len na mne, či robím veci, s ktorými som spokojná a cítim sa pri nich dobre, alebo budem robiť niečo, s čím nie som vnútorne stotožnená (t.j."obetujem sa"), pričom ubližujem hlavne svojmu vnútru. Pri tom druhom spôsobe sa môže zdať, že sa vonkajšie veci lepšia - ale je to len dočasné. V konečnom dôsledku sa to nakoniec pokašle.

Čím väčší tlak, tým silnejší odpor.
Alebo: Netlač na pílu. Zrejme nikomu sa nepáči, keď ktokoľvek po ňom čokoľvek chce nasilu a namoc. Zvyčajná reakcia je odmietnutie. Vôbec sa tomu nečudujem - fyzika nepustí...

Všímaj si to, čo máš.
Ak budem stále pozerať na to, čo nemám - budem stále nespokojná. Záleží na spôsobe videnia - ten istý pohár niekto vidí poloprázdny a niekto poloplný. Pozitívne myslenie je spôsob, ako mať pokoj v duši.

Stereotyp je zabijak vzťahov.
Ak je každý deň jeden ako druhý, väčšinu dňa nám zaberajú povinnosti a sústavne premýšľame nad problémami, sme často podráždení a/alebo nervózni. Nájsť si dôvod na radosť aj v drobnostiach a potešiť niečím aj partnera je veľmi dobrý spôsob, ako dosiahnuť v rodine pokoj a harmóniu.

Problémy sa riešia lepšie, kým sú malé.
Vždy sa môžem rozhodnúť, ako budem svoj problém riešiť - dobre, zle, nijako, utečiem. Je to len na mne. Zvykli sme sa vyhovárať na vonkajšie okolnosti, ktoré nás vraj nútia do nejakého z týchto riešení (výhovorky typu: "Ja by som to aj riešila, ale toto a toto mi v tom bráni..".). Ale nie je to pravda. Keď sa poriadne pozriem do svojho vnútra, tak zistím, že v skutočnosti som sa len ja rozhodla pre konkrétne riešenie a len ja viem, prečo si si vybrala práve to riešenie, ktoré som si vybrala.
Nech už sa rozhodnem akokoľvek, všetky moje ne/činy budú mať nejaké dôsledky. Zodpovedná za ne som iba ja.

Zlatá stredná cesta.
Extrémy sú pomerne populárne. Zlatá stredná cesta však, napriek svojej zdanlivej "nudnosti", je väčšinou najrozumnejšia. Okrem toho pomaly ďalej zájdeš.

Moje problémy, tvoje problémy, naše problémy.
Reinhold Niebuhr napísal: Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.
Ľudia by si ušetrili hromady životných komplikácií, keby dôsledne rozlišovali, čo je ich problém (a môžu s ním prípadne niečo robiť) a čo už je problém niekoho iného (a ani pri najlepšej vôli a snahe s ním nič nemôžu robiť). A v prípade tých problémov, ktoré sú ich, sa (aspoň) snažiť rozoznať, čo sa dá nejako vy/riešiť a s čím im zostáva len sa naučiť žiť.

Nečakaj pečené holuby do huby.
V jednej z kníh od Vlastimila Mareka som si prečítala krásny a poučný príbeh:
Po čínskej invázii do Tibetu utekali mnísi z jedného kláštora cez Himaláje do exilu do Indie. Ako prví v zaznamenanej histórii prekonali túto cestu v zime. Keď prešli, indickí novinári zorganizovali obrovskú tlačovku, na ktorej sa zúčastnili aj zahraniční novinári. Prvá otázka znela: "Ako sa vám to vôbec podarilo?" A láma s úsmevom odpovedal: "To bolo jednoduché. Vykročili sme jednou nohou, potom druhou - a potom sme to už len opakovali."
Všetko, čo je hodnotné, stojí nejakú námahu. Treba si premyslieť, čo chcem a prečo to chcem, ako to chcem dosiahnuť - a potom už na tom len trpezlivo, krôčik po krôčiku makať.

Príroda má svoje zákonitosti a náš dom musí občas odolávať aj búrkam, víchrici a krupobitiu. Po takých udalostiach vyzerá dom často biedne - škridle zo strechy odfúknuté, okná vybité, fasáda premočená....
Ale všetko sa dá opraviť - aj keď to nejde na počkanie a je treba na to vynaložiť námahu. Zároveň sa do rekonštrukcie dajú zahrnúť aj technické vylepšenia - spevniť krov, vymeniť staré netesniace okná, zatepliť fasádu....
Za nejaký čas môže dom vyzerať omnoho lepšie ako vyzeral pred víchricou.

Zostať alebo sa rozísť?
Aj napriek manželskému sľubu (alebo akýmkoľvek iným dohodám) je možné, že časom zmení jeden z partnerov na danú dohodu názor. Je to jeho sväté právo. Je totiž dospelý a svojprávny. Rovnako ako ja - tiež som dospelá a svojprávna a tiež mám sväté právo zmeniť názor na čokoľvek.
Ak sa vzťah dostane do krízy, je to zväčša čas na zastavenie sa a premyslenie si, či chcem vo vzťahu zotrvať, alebo je čas (najlepšie slušne a pokojne) sa rozísť. Časom sa totiž meníme všetci a je lepšie vzťah skončiť, ako v ňom zostávať pre pochybné dôvody (napr. "Kvôli deťom...", "Nemám kam ísť...", "Čo by ľudia povedali..." atď.)

Odborníci nie sú pre srandu králikom.
Ak sa pri riešení krízy partneri rozhodnú pre sedenia u psychológa, ideálne je, ak tam chodia obaja. Ale ak je tak ochotný konať iba jeden z nich, je to vždy lepšie ako vôbec nič. Vzťah je totiž vždy záležitosťou dvoch - jeden reaguje na druhého. Zmena správania sa jedného z partnerov teda automaticky časom vedie k zmene správania aj toho druhého.
Od psychológa je zbytočné čakať nemožné na počkanie a zázraky za tri dni, treba s ním spolupracovať a hlavne makať na sebe.
Ľudia totiž majú zväčša predstavu, že psychológ je niekto s čarovným prútikom, ktorým zašvihá a všetko je zrazu zase v poriadku. Ale tak to nefunguje.
Psychológ je tiež len človek a navyše najväčší kus práce musí aj tak odviesť klient. To znamená 1. chodiť na sedenia (zvyčajne sa prvé výsledky dostavia za cca pol roka), 2. nielen sa tam vykecať, ale aj premýšľať nad tým, čo sa mi stalo, prečo sa mi to stalo a čo s tým.
V praxi sa bežne stáva, že psychológ na prvých dvoch-troch sedeniach nechá klienta len rozprávať, aby spoznal jeho aj jeho situáciu, jeho videnie sveta. Klient často po týchto dvoch-troch sedeniach nadobudne pocit: "Načo tam chodím - veď sa nič nedeje!" No, nedeje, lebo psychológ vlastne ešte ani nezačal pracovať.
Ak sa klient napriek svojej skepse predsa len dostaví na ďalšie sedenie (t.j. tretie-štvrté v poradí), psychológ začne svoj diel práce. A v siedmich prípadoch z desiatich sa dostane do pozície toho "bakaného". Rady, ktorých zavedenie do praxe môže klientovi reálne pomôcť, sú ním vyhlásené za neempatické, necitlivé, obviňujúce a ja ešte neviem aké. Taký prístup však krízu nevyrieši.
Kríza vzniká nejaký čas a zvyčajne rovnako dlhý čas trvá, kým ju partneri prekonajú.

Vo filme Vojna Roseovcov sa po dokončení domu partnerský vzťah rozpadol.
Dosiahnuť nejaký cieľ neznamená, že už netreba nič robiť.

Nie som guľa na partnerovej nohe. Partner nie je guľa na mojej nohe.
Partner a deti sú pre mňa dôležití. Ale nevisím na nich za každú cenu. V rodine, kde nie je šťastná mama, nie je šťastný nikto. Takže nezabúdam na seba, na svoje záujmy a dožičím si voľno a oddych.
Mám právo ísť kam chcem, kedy chcem, hovoriť s kým chcem a o čom chcem. Také isté práva má aj môj partner. Ak tieto svoje práva dobrovoľne a z akéhokoľvek dôvodu nevyužívam, nežiadam za to ani uznanie, ani chválu a ani po partnerovi nechcem, aby sa ich zriekol tiež.

Mať plán B.
V živote sa stáva všeličo. Vzťah sa nemusí skončiť len rozchodom - partner môže z nášho života odísť nečakane a rýchlo aj iným spôsobom. Preto nie je na škodu občas popremýšľať aj nad tým, čo si počať v takých prípadoch.
Netreba to však brať priveľmi vážne. Stačí prístup C'est la vie.

Za inšpiráciu k napísaniu tohto článku ďakujem Zuzke a Magic