Dám sem moje (jemne upravené) komentáre zo súvisiaceho článku.
Každá žena by nevyvádzala, ak by manžel chodil vyplakávať za bývalou. Sú ženy, ktoré vedia, že ich partneri sú dospelí a svojprávni ľudia, ktorí si môžu chodiť kam chcú, kedy chcú a za kým chcú. A rovnako sa správajú tiež.
Zvláštne, že v partnerstvách, kde sa sa toto uznáva, sú veľmi dobré, spokojné a pokojné vzájomné vzťahy.
Predstavy o tom, ako by mal ten druhý čokoľvek ne/robiť, sú krásne idealizácie - a to je hlavný dôvod nedorozumení a hádok v partnerstvách.
Kázenie o tom, čo by mal partner ne/robiť a ako, je veľmi rýchla cesta do pekla.
http://www.nanicmama.sk/ja-zena/idealizacia
Myslím si, že aj keď som od prírody cholerik, tak nemám dôvod po ľuďoch ziapať a robiť hysterické scény vždy, keď niečo nejde podľa mňa.
To je totiž môj problém, ak sa neviem ovládať.
V podstate akýkoľvek chlap hľadá porozumenie a dôveru inde, ak ju nemá vo vzťahu, v ktorom žije. Ak sa ja budem chlapovi vešať na krk a dávať mu rôzne zákazy a príkazy, čo môže a nesmie a čo musí, lebo ja to tak chcem, a patrí sa to, a čo by ľudia povedali, a lebo medveď, je otázka času, kedy bude mať toho plné zuby.
A platí to aj opačne. Akurát ženy (zväčša) znášajú rôzne obmedzenia z partnerovej strany dlhšie, lebo sú jednak (zväčša) od prírody submisívnejšie, jednak ich k tomu vedie spoločenské povedomie, a jednak (zväčša) idealizujú usilovnejšie ako muži.
Ale tiež sa nakoniec dopracujú k tomu, že asi nie je OK, ak si majú pýtať povolenie od manžela, keď chcú ísť na zumbu, alebo na kávičku s kamoškou.
Ak by môj manžel chodil za kýmkoľvek, bola by to jednoducho jeho voľba.
Nemusím sa tváriť, že je mi to jedno, pretože žijem s presvedčením, že je slobodný v tom, čo robí, čo si myslí, a kam a za kým chodí. A keď mu budem čokoľvek zakazovať, bude to robiť tým duplom. Ja som totiž jeho partnerka a nie nadriadená, či matka.
Rovnako to funguje aj naopak.
A čuduj sa svete, netrajdáme len tak kade-tade ani jeden. Najradšej sme obaja doma, lebo je tu pohoda a pokoj.
Ale keby sme chceli ktorýsi kamsi ísť - nech sa páči.
Manžel ide na stretávku po 25-tich rokoch zo strednej? Tak ide. Aj keď je tam XY iných žien, ktoré by trebárs aj mali o neho záujem. Mali ho pred tými 25-timi rokmi a majú furt. A čo?
Mám tam ísť ako prísavka obecná a preventívne sa liepať po MM, aby ho náááhodou ktorási neuchmatla? Bude to na niečo dobré?
Podľa mňa nie. Skôr naopak.
Ak by vznikol vo vzťahu nejaký problém, nehysterčila by som, nevyvádzala, sadla by som si na riť a dumala a dumala, kde je chyba u nás a hlavne vo mne, keď má môj partner potrebu chodiť niekam vyplakávať (a je úplne jedno, kde).
A keby som na to prišla, tak by som začala makať na tom, aby som ja zmenila, čo zmeniť môžem a hlavne chcem. Aj keď je to podstatne ťažšie ako ukazovať prstom na partnerove chyby. Lenže makanie na sebe skutočne problém rieši, a ukazovanie na druhého problém akurát zväčšuje.
Každá partnerská kríza je príležitosť na zastavenie sa a prehodnotenie vzťahu ako takého. Mnoho ľudí žije vo vzťahoch len zo zvyku, a/alebo z pohodlnosti, a/alebo zo strachu pred zmenou, a/alebo pre ekonomickú stabilitu.
Osobne si myslím, že také "dôvody" sú na dve veci. Pokiaľ vzťah nie je pre oboch prínosom hlavne po psychickej stránke, niekde je chyba. A treba podumať, či sa to dá zmeniť, a či to chceme zmeniť.
K vetám typu: "Ak by si ma mal rád, ne/urobil by si to a ono"... To sú čisté citové vydieračky. Tiež komunikačná "technika" hodne pod pás.
Ako by sa ti páčilo, keby ktosi na teba vytiahol, že nemôžeš ísť tam a hentam (hoci ty tam chceš ísť), alebo nemôžeš robiť to a ono (hoci to ty chceš robiť), lebo nejaký tvoj čin vraj znamená, že dotyčného nemáš rada?
Čo má spoločné tvoj pobyt kdekoľvek, alebo tvoja akákoľvek činnosť s tým, koho a ako máš rada?
Môžeš byť aj na Mesiaci, prípadne skákať z mrakodrapov na padáku - či sa to niekomu páči alebo nie. A stále popri tom môžeš dotyčného milovať najviac na svete.
Že sa to jemu nezdá? Že nemiluješ dotyčného podľa neho dosť? A to je ako?
A čo ak miluješ najviac ako vieš? Ako môžeš v takom prípade milovať viac? Ako "dokážeš", že miluješ dostatočne, alebo že si "pridala"? Tým, že sa nejako obmedzíš?
Nie je takýto spôsob uvažovania veľmi detinský?
Niekoho by nenapadlo ísť vyplakávať k bývalému partnerovi.
Ale niekoho iného to napadlo. A včul čo? Je preto "bakaný"?
Akurát uvažuje inak ako ty. To je vari niečo príšerné? Inak ako ty uvažujú úplne všetci ľudia, ktorí kedy na tejto planéte žili, žijú a budú žiť.
Je také ťažké pochopiť, že sme každý dokonalý originál, a že všetci robíme to, čo v danej chvíli a na danom mieste považujeme za OK? A že k danému rozhodnutiu sme dospeli na základe našich predchádzajúcich skúseností, a/alebo momentálneho emocionálneho rozpoloženia, a/alebo ešte pre iné príčiny (trebárs preto, že práve začalo pršať, nemám dáždnik, nemám sa kde schovať, a tak už nemienim na MM čakať na dohodnutom mieste a idem preč).
Niektoré naše rozhodnutia sa časom ukážu ako vhodné, niektoré ako obstojné a niektoré ako úplne nanič. Podľa týchto výsledkov prípadne môžeme korigovať svoje správanie v budúcnosti.
Niekto sa učí na cudzích chybách, niekto na vlastných a niekto svoje chyby opakuje dokola. Na to všetko majú tí ľudia právo. Či sa to komukoľvek páči alebo nie, či s tým ktokoľvek súhlasí alebo nie.
My máme dve deti. Je pravda, že s desaťročným vekovým rozdielom, ale sme spolu 23 rokov, a obaja hodnotíme naše manželstvo ako šťastné a spokojné.
Do ideálnej mám ďaleko, píšem to tu dokola. Rovnako ani MM nie je anjel, čo zletel z neba.
A keďže to obaja o sebe vieme, naučili sme sa s tým žiť, a navzájom sa rešpektovať. V podstate je to veľmi jednoduché. Nekomplikujeme si jeden druhému život - práve naopak. Snažíme sa, aby nám obom bolo spolu fajn.
A dá sa to 
.
Neda mi nesupnut sem Savca
http://www.savcenko.sk/wp-content/uploads/rozhovor1.pdf
http://www.savcenko.sk/wp-content/uploads/rozhovor2.pdf
Viacerym by bodli jeho prednasky ako to tu tak sledujem
Ďakujem, Lyduška 
Ja som pred 13 timi rokmi reagovala spontánne a vtedajšieho manžela som vyhodila s tým, že ho v živote nechcem vidieť. Bolo to unáhlené, ale neľutujem to.
Za normálnych okolností sa správam možno trochu spontánne, ale vtedy, keď vlastne o nič nejde. Pokiaľ mám riešiť skutočný problém, či už v rodine alebo v práci, tak to najprv predýcham a potom to riešim s rozvahou a chladnou hlavou. A v úplne kritických situáciach / pri nehodách, záchrane života a pod/ prepínam na automatický režim, konám ako stroj a až potom, keď je po všetkom sa zosypem.
Čo sa týka partnerských vzťahov, súhlasím s Geo - treba si dôverovať, neobmezovať jeden druhého, rešpektovať sa a pomáhať si. Veď keď s niekým žijem chcem aby nám bolo spolu čo najkrásnejšie a nebudem to kaziť zbytočným podozrievaním alebo hádkami. Sme spolu preto lebo chceme a nie preto , že musíme , nič nemusíme ...
A keď si partner vybral mňa , tak asi preto , že chce mňa.
Tak potom nemám dôvod zbytočne žiarliť na každú ženu s ktoru sa stretne. Taktiež by mi vadilo a urážalo by ma , keby mi nedôveroval . V zásade nikdy by sme druhým / ani deťom ani partnerovi/ nemali robiť to , čo by vadilo keby niekto robil nám.
A keďže sme väčšinu dňa v práci a s MM sme len po večeroch a cez víkend, tak obaja chceme , aby spoločne prežité chvíľky boli čo najpríjemnešie a najkrajšie, veď sú vzácne
Doma treba vytvoriť prostredie a atmosféru, že sa muž nevie dočkať a teší sa na to kedy príde domov a aj keď mám niekedy blbý deň, tak si to predsa nemôže odniesť ten, kto mi je najbližší .
/ Aj keď priznávam , že občas hej , ale do 10 minút ma rozosmeje a je po problémoch /
Taktiež by mi vadilo a urážalo by ma , keby mi nedôveroval . V zásade nikdy by sme druhým / ani deťom ani partnerovi/ nemali robiť to , čo by vadilo keby niekto robil nám.
Lenka 
No ja som výbušný typ, ale hned schladnem a nerobí mi problém sa aj ospravedlniť. Ako som staršia, tak už neriešim všetko s horúcou hlavou.
Neda mi tu opísať jeden vzťah. Prišla jedná známa ku mne a sťažovala sa, aké ma problémy, že ma postihnutého chlapca a je rozvedená a jej nový partner sa odsťahoval od nej k inej žene. Bolo to v čase, kedy sa dala zohnať aj práca. Partner jej ale platil aj na ňu nejaké výživné.
Chcela odo mňa, aby som jej pomohla prinútiť partnera vrátiť sa k nej. Neurobila som to a stretla som ju po mesiaci a ona mi víťazoslavne povedala, no a už podvádza terajšiu partnerku so mnou. Dokazala ho uhnať do postele, toľko vyplakavala, že k nej prišiel.
Mimochodom neskôr som sa dozvedela, že jej dieťa je trochu hyperaktívne a to ma teda poriadne prekvapilo, lebo ja by som netvrdila v tomto prípade že moje dieťa je postihnuté. To znamená, že týmto chcela prinútiť partnera, aby sa k nej vrátil.
Inač, ja som niekedy nedokázala pochopiť, že môj muž chce ísť bezo mňa niekde, ale pretrpela som to.
Vtedy boli MDŽ a chodili sme každý sám.
V terajšom vzťahu máme obidvaja oveľa viac voľnosti, ale to som k tomu musela dozrieť.
No a tiež je pravda, že to až tak veľmi nikto z nás nevyhľadáva a sme radšej doma.
Tá tvoja známa mi pripomenula postavu / hrala ju Ivana Chýlková/ z jedného českého filmu , ktorý dávali prednedávnom -volalo sa to Čas sluhú . To bola neuveriteľná ukážka manipulácie a čoho sú niektorí ľudia schopní a nevedia si vážiť ani samých seba nieto ešte druhých.
To znamená, že týmto chcela prinútiť partnera, aby sa k nej vrátil.
Hm, no, snažiť sa manipulovať s kýmkoľvek (nielen s partnerom, ale aj s dieťaťom, kolegom, predavačkou...) mi príde hodne nefér jednanie.
Ja viem a pritom ma ešte pocit, že som zlá, lebo som to s ňou nezdieľala a nepomohla jej k tomu.
Nuž, ľudia sme naozaj všelijakí...
Z mojej čisto vlastnej skúsenosti: Dôverovala som, nesliedila, nenamietala ak šiel niekam bezomňa -vôbec mi to neprekážalo. On neobmedzoval mňa, ja som neobmedzovala jeho...Napriek tomu,našiel si inú. Kde som/sme urobila/-i chybu?
Až keď som zistila (to už vedeli všetci, len ja nie), že do manželstva mi "čučí" tretia osoba, šla všetka dôvera nabok.
Svoje emócie som vtedy prejavila na plnej čiare. Patria ku mne, tvoria môj celok aj keď sú...povedzme neadekvátne.
Z plachej ženy vzišla medvedica brániaca si svoje.
Áno, ja som tá, čo tú druhú vyfackala (zprava aj zľava) - za moje deti. Za mňa jej dal život.
Nemala som právo.
No a??
Ona mala právo?
Aký je rozdiel medzi fyzickou ranou a psychickou ranou? (A už je tu ďaľšia téma na debatu).
Neľutujem, nehanbím sa...urobila by som to zase.
Sme ľudia, sme ženy...a nie sme dokonalé.
No a čo ?
Kto je?
Len mi je niekedy smutno...robíme to ženy ženám.
Tí chlapi sú vlastne "chudáci". Čo si má dať rukáv odtrhnúť?
Evka, nikto tu nevyhlasuje chlapov za chudákov. Nemusia si dávať odtrhnúť rukáv. A rovnako nemusia zostať verní naveky vekov. Jednoducho nemusia.
Rovnako ako my.
S tými chudákmi to bolo myslené ironicky, Geo....Neviem iróniu napísať písmenami.
a na margo tohto: (citujem) "rovnako nemusia zostať verní naveky vekov. Jednoducho nemusia".
Samozrejme nemusia...ale môžu.
Musím je veľký pán, môžem ešte väčší.
Isteže môžu.
Rovnako ako my.
To je to, čo sa tu snažím vysvetliť. Voľba akejkoľvek možnosti je len a len na dotyčnom.
Kopec ľudí si svoje rozhodnutia všelijako "zdôvodňuje" - musím, lebo..., patrí sa to, lebo..., čo by ľudia povedali..., on/ona/ono ma donútili... a tak ďalej.
Všetko sú to však v skutočnosti len výhovorky, ktorými (najčastejšie) ospravedlňujeme samých seba a svoje ne/konanie pred sebou samými, alebo (veľmi často) pred druhými.
Načo to je dobré?
Trochu nadviažem na to, čo píše Geo vyššie a trochu na to, čo sa v takýchto blogoch objavuje vždy znova a znova ....
Otázka "prísahy vernosti" - či už pred oltárom alebo na miestnom úrade - ono je to vlastne jedno (nech veriaci nenamietajú, ja veľmi dobre chápem, čo to znamená, že manželstvo je "sviatosť") - ide o to, že som presvedčená, že v momente keď tie slová obaja odriekajú, tak ich (vo väčšine prípadov) aj myslia vážne a úprimne - lenže, 100% nie nič, ale vôbec a úplne nič na tomto svete. V danom okamihu, v daných podmienkach a za daných okolností je to pravda a zrejme by po vás obaja tí sobášiaci sa vybehli, keby ste sa ich pýtali, čo sú o tom presvedčení, že to na 100% bude celý život takto. Lenže už na druhý deň sa môže stať niečo, čo zásadne zmení podmienky - tak zásadne, že tá prísaha vernosti zo včerajška bude nesplniteľná.
Asi sú aj "notorickí sukničkári" alebo "notorické zlodejky cudzích chlapov" - ale aj taký človek, ktorý ku vzťahu pristupuje s maximálnou vážnosťou a zodpovednosťou (nevyhľadáva sám od seba mimomanželské vzťahy) sa môže dostať do situácie, kedy jednoducho bude vedieť, že tomu sľubu vernosti už jednoducho nedokáže dostáť ... lebo sa zmenili podmienky, okolnosti,...
Niečo také, ako priateľstvo alebo láska naveky neexistuje - a ak aj niekto niečo také sľúbi, neexistuje žiadna garancia, že sa mu to podarí dodržať - naveky je totiž tak strašne dlho a môže sa zmeniť toľko vecí, že ak sa na vec pozeráme úplne triezvo, bez emócií, tak objektívne vzaté je dávanie takého sľubu čistý nonsens, pretože ak niečo také poviem, tak v tom momente ako to vyslovím, tak vlastne klamem - lebo v hĺbke srdca by som mal/a vedieť, že niečo také sa vlastne sľúbiť nedá (to ako keby som svojmu malému dieťaťu prvýkrát konfrontovanému so smrťou sľúbila, že JA nikdy nezomriem - chápem, že to dieťa sa bojí že o mňa príde, že chce mať záruku a zvádza ma to sľúbiť mu - minimálne, že ho nikdy neopustím, ak by som sa aj chcela vyhnúť slová "nezomriem" - ale vlastne ani toto mu neviem sľúbiť so 100% istotou)
Adus, presne tak
Porovnávať vernosť so smrťou?
Umrieť musíme, tam nie je na výber. Skôr či neskôr každý tohto konca dočká...
...ale vernosť len môžem.... nemusím. Môžem
Takže celé je to o predsavzatí, sľube a sile ho dodržať. Nič viac a nič menej.
Všetky okolnosti života sú lekcie o sile nášho charakteru.
Ak ten sľub dávam...ja sama za seba, tak ho dávam s vedomím, že ak urobím všetko preto, dokážem ho dodržať.
Ak vyjmeme psychické a fyzické týranie, kedy je naozaj hlúposť zostávať s jedným partnerom nadosmrti...ale ak tam nie je nič iné, len obyčajná slabosť a zahrávanie si s citmi partnera...to je podľa mňa úbohosť.
Evka, áno, umrieť musíme.
Ale analógia je v tom, že rovnako ako smrť, ani láska nie je niečo, čo sa dá prikázať (ani sám sebe nie), ani vnútiť. Buď lásku niekto cíti, alebo nie (analogicky - buď niekto umrie, alebo nie). Môžeme sa ešte baviť o rôznych intenzitách lásky (analogicky - je celkom zdravý až po je na umretie), ale nijakovsky nejde, aby sa niekto nejako dokopal k tomu, aby kohosi miloval (je jedno koho). (Donúť sa iba silou vôle umrieť!)
Takže - ak si beriem muža a milujem ho včul, a aj za desať rokov, aj za pätnásť... A potom zrazu po dvadsiatich rokoch zistím, že už nie... Ale milujem iného...
Tak čo? Mám sa prisiliť a zostať s niekým, kto mi je už celkom ľahostajný? Lebo som pred dvadsiatimi rokmi niečo sľúbila?
To fakt?
Geo, prave som odpadla! Absolutne dokonale prirovnanie a absolutne vystizne!
Neporovnávam vernosť so smrťou - tú smrť som tam dala len ako ilustráciu v tom zmysle, že o smrti my dospelí vieme, že je nevyhnutná a že ak dieťaťu sľúbime, že nikdy neumrieme, tak mu klameme, ale berieme to ako tzv. milosrdnú lož - lebo sa bojíme, aká by bola reakcia dieťaťa, ak by sme mu povedali, že "toto ti ja teda sľúbiť neviem, pretože každý raz musí umrieť" (ešte aj keď mu povieme, že neboj sa, síce raz umriem, ale bude to ešte dlllllho trvať, to už budeš taká veľká, ako som ja teraz - aj vtedy klameme, lebo ani toto nemôžeme s čistým svedomím sľúbiť so 100% istotou, keďže na druhý deň po tom, čo takýto sľub dieťaťu dáme nás prejde auto)
Pokiaľ ide o vernosť - asi by dosť divne vyzeral sľub vernosti v zmysle - budem s tebou v dobrom aj zlom, v bohatstve aj chudobe, v zdraví aj chorobe,.... dokiaľ len toho budem schopný/schopná - lebo to ako keby sme už v tom momente keď ten sľub dávame mysleli na to, že to nemyslíme až tak vážne - ale toto by bola vlastne jediná "realistická" forma sľubu vernosti.
Áno, súhlasím s tým, že ak sľub vernosti niekomu už dám, tak by som sa mal/a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia snažiť ho aj dodržať - no ale keď príde niečo s čím nikto ani vo sne nerátal pri skladaní toho sľubu tak teraz čo - len preto že niečo sľúbil, bude sa toho držať ako kliešť a žiť v podstate v klamstve - lebo toho druhého už nemiluje, nectí si ho,...???? Nie v žiadnom prípade nehovorím o tom, že by sme mali byť "kade vietor tade plásť", to ani náhodou, ja partnerskú vernosť beriem veľmi vážne (už som v minulosti písala k tejto téme) a napriek tomu si stojím za tým, čo som napísala vyššie.
Vieš že to nie ani o sľube. Môj ex ma vždy vydieral tým, že si môže robiť čo chce, lebo ja som veriaca a nikdy sa nerozvediem a bác. Teraz žijem 21 rokov v partnerskom vzťahu, nie nikomu som nesľúbila nič a predsa žijem podľa tejto etikety, ja vlastne ani nevidím rozdiel, iba ak v tom, že ked sme sa poharkali tak som povedala a dosť rozvediem sa s tebou a to sa už rehoceme, lebo môj vždy povedal, najskôr si ma na tento účel musíš zobrať a je po hneve.
Jednoducho kým to nejako ide tak sme spolu, nás nedrží papier, ale tie roky nás aj niečomu naučili.
No tiež chápem, že ak by sa niečo stalo tak ho asi neprinútim so mnou ostať, no sme už dosť starí na také veci a zrejme už takéto úlety nám snád nehrozia, ale ako sa hovorí - nikdy, nehovor nikdy
Nie je nič horšie, ako zatrpknúť z toho, že som nenašiel odvahu sa vymaníť z okov. Potom títo ľudia hľadajú vinníkov všade a sú nešťastní aj ked pravdu nikdy nepríjmu. 
Ale jasne, ja viem - ale často sa pri diskusiách o partnerských krízach práve ten sľub spomína - a samozrejme, práve ako ty sama píšeš - sľub ti na nič nedá záruku - ale aj naopak, ja bez akýchkoľvek sľubov môžeš mať vzťah tisíckrát kvalitnejší ako tí, čo si nasľubovali hory doly.
Tak preto som sa vlastne ja na ten sľub zamerala - táto diskusia je o emóciách vs rozum - no a ja vlastne hovorím o tom, že dávať niekomu sľub večnej vernosti je niečo, čo je výlučne vecou emócií, lebo keby mal "úradovať" iba a výlučne rozum, tak nikto nikdy taký sľub nemôže (úprimne a bez toho, aby aspoň nezapochyboval o jeho pravdivosti) dať.
Adus ja ti rozumiem, ja som to len chcela rozviesť širšie, že vlastne žiaden sľub nič nezmôže, lebo vidiš že ľudia prežíju aj bez sľubu celý život s niekym ak im je to dané.
Myslím si, že keby si ľudia uvedomili, že skutočne nič také, ako priateľstvo alebo láska naveky neexistuje, že jednoducho nemajú žiadne záruky, že ich ktosi bude milovať navždy a stále rovnako, keby to zobrali ako fakt, a zmierili sa s tým, že by sa nakoniec upokojili, a prestali sa snažiť udržať a zachovať niečo, čo udržať a zachovať nemenné proste nejde.
Pekný článok o jednotlivých "úrovniach" lásky: http://lesk.cas.sk/clanok/29723/7-urovni-lasky.html
Ja si zase myslím, keby si ľudia uvedomili, že stáť si za slovom, sľubom, predsavzatím a dodržať ho, je nielen čestné, ale aj zodpovedné, bolo by menej bolesti medzi nami.
Avšak, keď tu rozoberáme veci typu nič nie je, nebude ani nemôže byť večné...kam sa dopracujeme? Ku konštatovaniu že nič nemusíme a hotovo, všetko ostatné sú len komédia a zdrapy papierov....
Žiadna okrúhla pečiatka štátneho úradnika nezruší sľub človeka. Skutočný človek ak sľuby dá, tak ich aj ctí.
Otázkou ostáva existuje skutočný človek?
Evka, v tomto vesmíre nie je nič statické. NIČ.
Všetko sa mení, energie sa prelievajú z jednej formy do druhej, všetko vzniká a zaniká, z popola zase povstane Fénix...
A my si postavíme ideál človeka, ktorý tomu všetkému ide vzdorovať a rozhodne sa, že zostane rovnaký - "To, čo som cítil a ctil pred dvadsiatimi rokmi, to budem cítiť a ctiť VŽDY!"
Lebo tak je to vraj "čestné" a "zodpovedné".
Ejha!
Nuž, každému, kto sa chce dostať do takého "levelu", prajem veľa šťastia...
Ďakujem!
Vstupujeme do vzťahu s tým, že po rokoch zovšednie...Je to prirodzený vývoj dlhoročných spolužití. Jedným zovšednie....Iní si ho dokážu pestovať, chrániť a tú všednosť, ktorá sa prikradne zahnať.. Preto nie je nikdy nič rovnaké, nemenné. To som netvrdila ani netvrdím ako mi to podsúvaš.
Kto si nectí sľub ťažko vypestuje pekný vzťah.
Kto si ctí, má vzťah o kus kvalitnejší ako na začiatku...
Ani jedna cesta teda nevedie k rovnakému, nemennému a skostnatenému vzťahu.
Evka, nič ti nepodsúvam - ty tvrdíš, že treba zotrvať v sľube, ktorý si kedysi dala, hoci ty a všetko okolo teba sa zákonite mení (čo je fakt). Však OK, to je tvoja voľba, mňa je do toho sedem.
Zabudla si však na jednu možnosť - pár, ktorý sľuby nectí, a predsa je tam kvalitný a dlhoročný vzťah.
A tých možností bude ešte viac 
.
pár, ktorý sľuby nectí, a predsa je tam kvalitný a dlhoročný vzťah.
Takže niečo predsa ten pár ctí....Ak to nie je sľub...čo je to? Vzájomná dohoda...možno tichý súzvuk...nemyslím slovo sľub ako záväzok, okovy...ale ako niečo, čo uznávam, verím a žijem tým. Nazvala som to slovom sľub...
Ako zisťujem, niekto si pod tým predstavuje niečo, čo je nemenné, skostnatené, povinné....
Nechápeme sa.
Ale to mi neprekáža.
Ten pár ctí vzájomnú slobodu. Sú spolu len a výlučne a iba preto, že chcú byť spolu.
Nie preto, že kedysi komusi kdesi čosi sľúbili, dohodli sa, súzneli...
Evka, skor je to o tom, ze do kazdeho vztahu moze vstupit skuska a zalezi v akej si etape, podla toho aj zareagujes..ak si v dlhodobej krize a zaspavas vedla cloveka, s ktorym si nemas co povedat, tak je to riadne zatazkavajuca skuska pre vztah- ostat, ci odist za hlasom srdca, ktore zrazu bije, zije, miluje a dostava co rozdava....Toto nie je o pestovani si vsedneho, ale inak pekneho vztahu. Toto je aj o uniku z niekedy krutej reality.
Nezáleží v akej som etape...skôr záleží na akej som úrovni etapu zvládnuť. Nezastávam názor, že za každú cenu treba zotrvať vo vzťahu ak odumiera a nemá "živiny", či je ubíjajúci (týranie).
To som tu netvrdila ani netvrdím.
Zastávam názor, keby každý...každý...každý (ja viem, utópia) dodržal svoj sľub alebo proste vyšší princíp charakteru, nazvite to ako chcete (sľub nerovná sa iskričkový sľub, či sľub strane...)tak by nebolo toľko bolesti a vzťahy by neodumierali,... nezaspávali by sme vedľa človek, s ktorým si nemáme čo povedať
To je pravda, ale to by sme už zrejme neboli ľudia - samostatne mysliace bytosti.
Súhlasím, že je to utópia.
Nikdy, vzdy- velmi silne slova. Malokto ich aj ustoji, ked pride zivotna skuska. A ze aj pride- je jedno zo zeleznych, fungujucich pravidiel. Ale o tom "poza usi" sa uz malokedy dozvieme, totiz ludia to vnimaju tak, ze nie je sa cim chvalit.
Menit nazor, nedodrzat slu, zmenit cokolvek co sa ma tyka- je normalne. Dokonca nemusim mat ani racionalne vysvetlenie, ja jednoducho niekedy neviem, preco sa to a to zrazu neda...no jedno viem- zit s vlastnym dusevnym priekom som skusala a neslo to, skor ci neskor sa to niekde odzrkadli- na zdravi, na psychike. Aj rakovina je jednym z tych ochoreni, ktore nas navstevuju, ked sme sami so sebou v nesulade....ked srdce hovori A a rozum B. Ked sa zubami nechtami drzime nejakych pravidiel, ktore ktosi urcil...
Dievčence....určili sme si tie pravidlá sami tým, že sme dobrovoľne súhlasíli v dobrom...aj v zlom...a -bla-bla-bla.
Potvrdili pred rodičmi,
svedkami,
štátom a Bohom...
Po rokoch...prepáč, ale zbohom!
Je to zastarané, skostnatené...prežitok...odchádzam, nemyslel/-a som to vtedy vážne.
Ty áno drahý/-á ???
Máš smolu.
Vzťah nie je kabát, ktorý obderiem a vymením a nie je to ani kosť, čo ohlodám.
Aha, cize aj keby tvoj manzel zacal hrat automaty, brat drogy, otlkat ta ako vrece- ty s nim ostanes, lebo si mu to v dvadsiatich slubila?
Lyduš...prečítaj si, čo som napísla o 15-tej. Nemusíš celé, stačí tento koniec:
Vložil(a) Evka1223, 25. November 2011 - 15:00
Ak vyjmeme psychické a fyzické týranie, kedy je naozaj hlúposť zostávať s jedným partnerom nadosmrti...ale ak tam nie je nič iné, len obyčajná slabosť a zahrávanie si s citmi partnera...to je podľa mňa úbohosť.
Jasne,to mi uslo,napriek tomu su tvoje tvrdenia tak bohorovne, az si pytaju priucku
zaucho?
Nooo, fajn a budem tú kostičku oblizovať a obhryzkávať, celú olepenú "penicilínom" uchovávať v chladničke, kde tá pleseň možno preskočí aj na ostatné potraviny ... - len preto, aby som "nestratila tvár", lebo veď keď som si ju v obchode kupovala, tak som jej povedala, že bude u mňa navždy????? To už ani nehovorím o tom, že pleseň je toxín, ktorý sa dokonca nedá z tela odbúrať a keď tam už raz je, tak tam bude naveky a keď si budem z neho denno denne pridávať, tak ma raz zabije ... ale zomriem ako čestný človek (je čestný človek ten čo spácha sebevraždu tým, že pojedá jedy, hoci vie že zabíjajú?), lebo som dodržala sľub, ktorý som dala kedysi dáááávno, keď som ani len netušila, že sľubne vyzerajúca lákavá kostička sa môže zmeniť na smrteľný jed?????
Adus, ja som nevstupovala do vzťahu naivne, že bude večne ideálny, so všednosťou som rátala, len som verila a verím, že ak sa obaja snažia...OBAJA....tak tá "kosť" nesplesnie...
Lenže ak si jeden alebo obaja robia čo chcú, lebo máme predsa slobodnú vôľu....
Problém je len v tom, že málokto vie presne, čo je to slobodná vôľa.
Žeby niečo bez mantinelov?
P.S. Moja "kosť" splesnela, aj keď som sa snažila....avšak som sa rozhodla nepestovať pleseň....je toxická ako píšeš (aj ked nie každá pleseň je toxická )
Evka, ale to sme si nevybrali mi, ale zvyklosti. Niekedy sa pár vyhlasil tým že sa im dali ruku na ruku a bolo to, alebo im povedal aby sa chytili za ruky a nech kráčaju spolu životom.
Vieš ak by to bolo také jednoduché, tak by nebolo treba spovede, aby sa hriechy odpúšťali. Ak by ľudia boli iba dobrý a dodržiavali všetky zákony a všetko, tak netreba cirkev ani žiaden papier na manželstvo.
Lenže už som to tu niekde napísala, neboli by to už ľudia - samostatne mysliace bytosti, nedokonalé, ale vyvíjajúce sa.
Margori, narodili sme sa ako dokonalé bytosti...každý jeden tvor sa narodil ako dokonalá bytosť. Na začiatku vzniku sveta bolo čo?
DOBRO alebo ZLO?
Či dáke ZVYKLOSTI?
To, čo je teraz a tu (nemyslím tu na webe, ale v našej spoločnosti) je len odrazom toho, čo robíme sami sebe, jeden druhému a preto to tu vyzerá tak, ako vyzerá. Žiadna úcta voči životu, láske, pokore... Žiadna ?...povedzme minimálna.
To je celé.
Mne je jedno či ide o sľub napísaný, hovorený, daný cirkvou, štátom...sektou. Niekto (my sami)to tu proste vzal do rúk a určil mantinely. Bez mantinelov si začalo zlo robiť čo chcelo. Preto prišli "predpisy" a prikázania. Ľuďom ich bolo treba napísať, aby vedeli čo sa smie a čo nie. Aj tak nepomohlo.
No čo už. Bol to pokus. Každý sa učí...ak nezvládne, prepadne...a stále dookola v každej inkarnácii.
Mýliš sa, nie sme dokonalé bytosti. Inač by sme boli iba v jemnej forme a určite nie ako ľudia, ale to snad vieš.
Neexistuje dobro bez zla, lebo inač by sme nevedeli čo je dobro.
Vesmír ako celok je dokonalý, ale mi určite nie. Ak by bol každý dokonalý, aký by bol život? alebo by musela prísť znovu Eva a zjesť jablko?, aby boli aj city teda emócie.
Možno sa mýlim ale ty nečítaš pozorne. Ja som napísala, že sme sa narodili ako dokonalé bytosti...každý novorodenec sa narodí ako dokonalá bytosť...ja netvrdím ani si nemyslím, že dokonalý aj ostávame....
Ak by bola dokonalá bytosť nemá dôvod sa narodiť, aj ked teraz sú aj takí, ale do sveta prichádzajú ako ľudia.
Z viacerých zdrojov som si prečítala, že na Zem sa rodíme absolútne dokonalí a postupom času nás rodičia a potom systém naučí pozerať sa na svet cez "filtre". V podstate sa do systému ponoríme a žijeme ho spolu s ilúziami a deformovanou optikou.
Ale asi je bezpredmetné sa dohadovať o tom, kde pravda leží. Ja len, že sa názoru "rodíme sa sem dokonalí" vôbec nečudujem. Napísalo/vyslovilo ho veľa ľudí, aj tých "múdrejších", či dalo by sa povedať "osvietených"...
Ako myslíš, aj veľa ľudí sa mýlilo aj osvietených. Ja si myslím že sa zdokonaľujeme každým naším životom, aby sme splynuli v dokonalej jednote.
Nemyslím si nič, len píšem, že sa tomu názoru nečudujem, vzhľadom na okolnosti
Ako to je, alebo nie je, neviem - a pravdepodobne nás bude väčšina čo to nevedia na 100%. Pre mňa je to jedna z možností, ako to byť môže
Evka to nemyslíš vážne čo si tam napísala? Duchovno vôbec neuznáva naše sľuby, tie si založila cirkev. Ved žiť a nechať žiť, by malo platiť pre všetko a ako sa da žiť ak som zviazaná v područí sľubu. Koľko by ich anulovali, ak by sa zobrala do úvahy zamilovanosť, ako úplný nedostatok nadhľadu a teda by to mal byť neplatný sľub.
Ach Bože, kde som to zašla, ale naozaj nerozumiem tomu ako ty čo sa zaoberaš takýmito vecami si prišla k takým jednoznačným úvaham.
"Duchovno vôbec neuznáva naše sľuby, tie si založila cirkev. "
Ak by sme žili duchovným spôsobom, tak neriešime sľuby. Určila ich cirkev, štát, skupiny, sekta....každý sľub niekto, lebo sa človek odklonil od duchovna.
Ja hovorím o sľube jedinca ako takom...o dobrovoľnom rozhodnutí, že nejaký sľub alebo pravidlo dodržím. Je jedno či štátny, cirkevný alebo svoj.
Nič viac a nič menej.
Aj ja hovorím o tom istom o sľube jedinca.
Prepáč mi, ale cítim že ti niekto v tomto veľmi ublížil, lenže všetky naše skúšky sme predsa chceli, my sme si ich naplanovali, tak prečo zazlievať niekomu, že nám niečo urobil?
Môj ex ma celé naše manželstvo pomer s mojou spolužiačkou a čo mám teraz robiť? Ak by som to bola vedela tak by som to bola riešila. Dozvedela som sa to až ked som od neho odišla, ale to ma z celého našeho manželstva bolí najmenej. Vadilo mi to, že som s ňou jeden čas aj sedela spolu v lavici na základke. Lenže preto sa mám pricapiť k niečomu a šialene to obhajovať?
Nie, on žije svoj život a ja svoj. Nie nezobral si ju, aj ked spolu žili, ona si našla iného. Možno vtedy aj on vytriezvel.
Nič netrva večne a preto ani sľuby pozemské nemôžu pretrvávať. Všetko je len dočasu.
"Nič netrva večne a preto ani sľuby pozemské nemôžu pretrvávať. Všetko je len dočasu."
Braaaavo
Nič netrvá večne?
Ale trvá.
Láska je večná
Pravda je večná...
Každý o nej hovorí, každý po nej túži, no už málokto vie čo to vlastne je.
hm, silne tvrdenia. Tvrdit ze nic nemoze pretrvavat ako fakt je pre duchovne zalozeneho cloveka nepochopitelne. Uz len z ohladu ze podaktori tu veria na vecny zivot napriklad .
Naozaj cely pokec je len a len o tom, ze su ludia ktori sluby beru za posvatne a toho sa snazia drzat a potom su ludia ktorym su sluby "volne". To je vsetko.
Ale ja to beriem takto:
dodrzany slub nikomu neublizi, nedodrzany slub ano.
Evicka velmi krasne, mudro, od srdca, cisto a uprimne, no nadherne si to napisala. Bodaj by takto viac ludi rozmyslalo a inych ucilo a viedlo. Dakujem za kazdeho co s Tebou suhlasi.
Ďakujem....
Adus a ja mám dôkaz, že niekedy ti ľudia to tak nemyslia. mala som kolegyňu a jej jediná dcéra ostala tehotná a ta ju dotlačila silou mocou do manželstva, ved sa po dvoch mesiacoch môže rozviesť a tak sa aj stalo. Nepochopím tu logiku, ale tvrdila, že radšej nech je rozvedená ako prespanka a to v roku 1985, čo myslím už nikto v meste tak nebral.
Inak úplný súhlas, k láske nikoho neprinútiš, je ako priateľstvo, ak doslúži niet už pomoci a treba ísť dalej.
Ja som na tom podobne ako Lenka R. Pokiaľ sa jedná o banality, jednám emocionálne. Ak však ide o niečo dôležité, nastupuje rozum a emócie prídu na rad až po vyriešení problému. Čo sa týka vzťahu s mužom, nikdy som ho nekontrolovala a nespovedala, kde ide, s kým, prečo, začo... a nemám to ani v budúcnosti v úmysle.
Ahojte NM,mozem len trosku zabrdnut? Gergina,velmi pekne pises,mudro,ma to stavu...Mam pocit,ze si uz nieco skusila aj mimo manzelstva a nikto sa nic nedozvedel.Mam pravdu? Medzi nami zenami...
Ginaa, výraz "medzi nami ženami" ma vie - obzvlášť na NM - vždy veľmi pobaviť
V každom prípade - aj medzi štyrmi očami s tou najlepšou "kááámoškou" si dobre rozmyslím, čo jej zavesím na nos a čo si nechám pre seba.
Nevidím teda ani jediný dôvod, prečo by som mala vypisovať čokoľvek, čo považujem za súkromné info, na verejnej webovej stránke. Či už je to môj intímny telesný život, alebo najvnútornejšie pohnutia mojej duše. Nevidím medzi tým vôbec žiadny rozdiel.
Keby som mala sliediť a manipulovať, čo, kde, kedy a podobne robí a nerobí môj partner-tak už dááávno nie sme spolu od kedy sme spolu(bude tomu devať rokov)Tom robí v Čechách...chodí na desať, patnásť dňovky-no, bol tam už aj mesiac!...ak by som sa mala zapodievať tým, čo tam robí po večeroch, tak som asi už šedivá, a určite už spolu nie sme, a hlavne by sme nemali spolu dvoch krásnych šuhajov
verím mu a on zas verí mne poznám jeho prístupové heslo do schránky, ale dal mi ho sám od seba a nelozím mu tam!...neviem prečo, ale mám takú potrebu mu o všetkom hovoriť-nemám pred ním tajnosti!...on mi hovorí tiež veľa, ale viem, že nie všetko po prvé, pracovné moc nemôže a po druhé-nie je taký tip tak ho nenútim, nemám dôvod a ako reagujem, keď máme nejaký problém?...hm, musím zaloviť v pamati-ani si
nepamatám, že kedy sme ho mali ...naozaj, nezvykneme sa hádať povieme si, čo nás trápi, čo sa nám nepáči, a že boli by sme radi, keby sa to takto a takto...skúsime nájsť nejaký kompromis...a ďalej neriešime ...no pravdou je aj to, že k tomuto som sa dopracovala postupne nie, NIKDY som nesliedila, čo robí vo svojom voľnom čase môj Miláčik, ani nič podobné...ale pri riešení problému som skôr bola, ako taká sopka(alebo ako ten poľovník z toho vtipu o partizánoch a nemcoch ), ktorá vybuchla a potom dlho "nikde nič nerásllo"
proste som s nikým nekomunikovala...to som asi potrebovala dozrieť neviem, ako by som sa chovala niekde inde-myslím pri "probléme" s niekým iným, pretože to, ako som sa "zmenila", respektíve, ako riešim "problémy" doma, tak na tom má veľkú zásluhu aj Tom
Ja neviem už to tu zrejme ani nepatrí, ale porozmýšľajme spolu.
Evka, chceš aby sa ľudia zmenili a dostali svojmu sľubu. Budíž, fajn, ale akonáhle na mysliacu bytosť vytiahneš argument, ty si mi to sľúbil, sľúbil si pri oltári,alebo kde. Ta samostatne mysliaca bytosť, začne robiť všetko, aby ušla od toho, že ju niekto vydiera. Takto a na jednoduchom princípe fungujú vzťahy.
Toto je určite istý spôsob deštrukcie vzťahu, ako takého.
Jeden človek predsa nemôže vydierať iného tým, že dal sľub. Ak by vzťah bol rovnocenný, nikdy by to nikdy nepoužil, jedine ak v prípade ľahšej konverzácii pri stíšenom svetle a pri dobrom vínku a prekáravým tónom.
Margori
Margori, nikdy som partnera nevydierala ani nepripomínala, že dal sľub a musí ho dodržať ani tu nezastávam, že každý musí dodržať alebo vôbec dať nejaký sľub. Nemusí. Zastávam názor, že môže, že by mal. Chápete moje slová každá po svojom...ale to je váš problém. Vaše reakcie sú odrazom vašich myšlienok, nie mojich.
A idem si dať vínko....s tým, čo mi nič nesľúbil ale žije akoby sľúbil....A to si cením.
Na zdravíčko, veru ja si nemám s kým dať, lebo ten môj čo mi síce nič nesľubil, ale snaží sa, tu nie je, ale som si spomenula že mám kúpené pivko. Takže za dva dni ho snad dokážem aj vypiť.
Pan doktor mi ho naordinoval.
Dobre, či so sľubom, či bez sľubu, či ešte nejako inak...
Otázka znie takto - vo vzťahu nastane nejaký problém. Má zmysel riešiť to cez emócie? Alebo je lepšie ísť na to s chladnou hlavou?
No, rozum síce velí "s chladnou hlavou" - ale skús to dodržať
Veď ja nikde netvrdím, že to je jednoduché
Nie vsak nemozne ze?
Ideálne vzato....bez emócií.
Realisticky vzato...s emotívne chladnou hlavou
Najideálnejšie...keby k žiadnemu problému vo vzťahu vôbec nedošlo.
A nedmuselo by, keby (zase moje otrepané) každý dodržal.....
sľub
princíp
dohodu
........nazvite si to ako chcete. Aby sme sa mohli jeden druhému vždy pozrieť do očí.
Evka prepáč, ale ak by ti povedal, odpusť, ale už nemôžem s tebou byť. Myslím že je to férové, dodržal sľub kým vl ádal.
Evka, keby neprichádzalo k žiadnym problémom, neprichádzalo by ani k žiadnemu posunu. Žiadny problém je statika. To sa v tomto vesmíre nevede .
keby neprichádzalo k žiadnym problémom, neprichádzalo by ani k žiadnemu posunu...
K tomu niet čo dodať.
Človeka a celý vesmír posúvajú nielen problémy a zlo...vyvíjať a posúvať sa dá aj v dokonalosti. Ibaže to je cez škrupinu ega ťažko pre niektorých rozlišiteľné....
Našla som zaujímavý článok: http://www.miriam.sk/miriam16/Miriam16_Tema_SvetNasichEmocii.html
Väčšina psychológov je presvedčená, že najhlavnejším zmyslom existencie ľudských emócií je prežitie. Psychológ Robert Plutchik identifikoval osem základných emócií, od ktorých sa potom odvíjajú všetky ostatné emócie a pocity. Sú to: radosť, prijatie (uznanie), strach, prekvapenie, smútok, zhnusenie, hnev, anticipácia (očakávanie, predvídanie). Každá z týchto emócií provokuje jedinca k istému správaniu sa, ktoré jemu alebo celej rase umožní prežiť.
Radosť signalizuje, že všetko je v poriadku, že naše všetky potreby sú naplnené, cítime vnútorné uspokojenie a rast. Toto nás vedie potom ku generativite (plodnosti).
Prijatie vedie k začleneniu sa do spoločenstva a k sociálnym vzťahom a interakciám. Táto emócia nám umožňuje, aby sme od spoločenstva prijímali starostlivosť a „obživu".
Strach nás ochraňuje, a to tým, že nás núti, aby sme sa stiahli, keď stojíme zoči-voči nebezpečenstvu.
Prekvapenie je emócia, ktorá nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa vhodne preorientovali, keď vidíme vo svojom prostredí nečakanú zmenu.
Smútok nám uľahčuje reintegráciu po tom, čo sme zažili nejakú stratu. Prichádza k tomu tým, že nám poukáže na nové, nečakané pramene pomoci.
Zhnusenie nás vedie k odmietnutiu toho, čo nie je dobré.
Hnev nás provokuje k takej činnosti, ktorá by mala eliminovať prekážky na ceste k uspokojeniu niektorých našich potrieb, a uschopňuje nás tiež k tomu, aby sme si svoje potreby vyjasnili.
A konečne anticipácia (očakávanie, predvídanie) nás vedie k tomu, aby sme skúmali možnosť budúcich výziev a zmien a aby sme sa na ne pripravili.
Už sme si zvykli na vyjadrenia, že ženy sú emocionálnejšie ako muži a tak ženy môžu niektoré svoje pocity vyjadriť slobodnejšie. Naopak muži často navonok musia pôsobiť silno, emócie sa u nich akosi „nenosia“. Niekedy sa dokážu rozcítiť, keď sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva, avšak keď sú so svojimi manželkami či deťmi osamote, ťažko hľadajú slová na vyjadrenie svojej lásky k nim. Asi aj im bolo ustavične pripomínané, aby si vždy uchovali silnú vládu nad svojimi pocitmi a aby sa nikdy neznížili k tomu, aby plakali. Nám ženám spoločnosť „dovoľuje“ byť emocionálnymi, avšak nie vždy nás povzbudzuje k tomu, aby sme svoje pocity aj jasne slovne vyjadrili. Ide totiž o dve odlišné veci. Ak majú pocity pozdvihovať kvalitu vzťahu a viesť k prehĺbeniu intimity, potom je nevyhnutné, aby sme ich samé chápali, prijali a aby sme ich aj jasne slovne pre iných vysvetlili a objasnili.
Schopnosť rozpoznať svoje pocity a vhodne ich vyjadriť je známkou duševného zdravia. Ako teda na tie naše emócie? Na to, aby sme sa naučili vnímať svoje pocity a svoje správanie a reakcie na ne si slobodne vyvoliť, je nevyhnutný nasledovný proces: zaregistrovanie pocitu, pomenovanie pocitu, vlastnenie pocitu, a odpoveď na pocit.
Poslednou, ale rozhodujúcou fázou procesu je naša odpoveď na emóciu. Dôležité je zapojiť aj racionálne uvažovanie a vôľu. Aké mám možnosti, pocity? Čo urobím, aby moja odpoveď bola konštruktívna a viedla k rastu? Ktorá odpoveď by viedla k rastu najviac? Ktorá najmenej? Je moja náhla reakcia, ktorú obyčajne robím (útek, keď som vystrašený; útok, keď som nahnevaný), tou najvhodnejšou reakciou v danej situácii? Ako by iné možné reakcie mohli ovplyvniť ľudí v mojom živote?
Samozrejme, naše pocity prichádzajú niekedy tak nečakane a rýchlo, že ani nemáme nad svojou reakciou kedy premýšľať, a tak ako dôsledok sa potom chováme tak, ako keby sme boli „naprogramovaní“.
Dievčatá, ako riešite partnerské problémy? Reagujete spontánne, teda prevládajú u vás emócie? Alebo si viete dať STOP, dáte si čas veci premyslieť a potom reagujete podľa rozumu?
Súvisiaci článok: zachrana manzelstva a milovaneho manzela