hmmmmm ..... 
Emócie a rozum
reklama
reklama
Evka, od prváčika, ktorý nevie spočítať ani 2 + 2, darmo budeš chcieť, aby počítal kvadratické rovnice.
Po svete behá kopec ľudí, ktorí nevedia riešiť ani najjednoduchšie problémy - všetky berú ako vinu niekoho/niečoho iného. Neučia sa, nerastú, len sa ľutujú, a/alebo sťažujú. Tým môžeš prednášať o vývoji a posune v dokonalosti do aleluja. Bude to mať asi taký význam, ako nosiť vodu v košoch.
Vieš čo je zvláštne? Začnes s horúcou hlavou a biješ hlavu proti múru a potom opak ideš na to s úplne chladnou hlavou, ale ten chlad mňa až mrazí a čo je zvláštne ten kompromis bol nanič. Myslím že je hlúposť to staviať do úplne dvoch odlišných polí. Nemyslím že je to v živote také jednoduché aj s ľudskou povahou.
No možno sa mýlim.
Vieš predstav si taký temperamentný, výbušný typ a teraz bude zdržiavať všetku tu energiu a pripravuje sa na rozhovor s chladnou hlavou a odrazu druhá strana povie takú banalitu, ale je z toho hned ten oheň, lebo nič nemôžeš nasilu zdržiavať.
No vo všeobecnosti si myslím, že najskôr je ta vybušná časť a ked je to hodne husté a vážne, prichádza rácio.
Margori, ešte je tu taká možnosť, že emócie si "odventilujem" na "bezpečnom" mieste a samotný problém potom riešim ako civilizovaný človek.
Mne to funguje dobre, aj keď nie úplne na 100%. Aj keď som to hooodne dlho trénovala. Celkový trend je však pozitívny. Takže to hodnotím tak, že je možné naučiť sa to.
No ved ja nič, ale ja žijem z človekom, ktorý sa nevie ani pohádať a ja potrebujem občas aj ten obyčajný výbuch, nemyslím urážky a čo ja viem.
Ved mi sa vlastne nemožme sni udobrovať.
Neviem k mojej povahe mi lepšie sadne občas prečisiť vzduch.
No veľké veci riešim úplne z iného konca. Umyla som trebars riady tri krát za sebou, aby som nevybuchla.
Môj muž hovorí, že ak ide o niečo veľké, rozmýšľam úplne v pokoji, hovorím síce pri tom nahlas, ale v tom okamžiku hľadám riešenie, aj ked on vôbec žiadne riešenie nevidel.
Takže zrejme mám aj chladnú hlavu. Neviem či sa chcem zmeniť. Ako človek stárne tak zmýšľa inač. Ja nie som ušomraný typ ale môj partner áno. Nech robí čokoľvek tak si šomre, toto mi naozaj veľmi prekáža. Potom mu pripomeniem ako mi hovoril o otcovi, že bol super človek, ale neskutočne bol ušomraný.
To znamená že on týmto spôsobom sa zrejme ventiluje. Mne je potom lepšie raz za čas vybuchnuť a ja hned idem dalej. Neviem byť zdutá, ani sa dlho hnevať.
Margori, my sme s MM tiež ako oheň a voda. Asi nie nadarmo sa vraví, že protiklady sa priťahujú 
.
A ide to aj tak 
.
No šak aj ja to hovorím.
Vieš raz sa ma opýtal a nie ti je zle? a ja že prečo? No ved sa ani nezlostiš a to vtedy ked už bolo treba utekať do nemocnice.
Tak ako mu neurobiť radosť? Pravda je že už to vieme ukočírovať a to je zrejme aspoň kúsok úspechu, ale stalo to veľa driny a sebazaprenia.
No asi záleží, aký problém. Lebo ak sa jedná o problém s láskou ako takou, neviem veru, či ti rozum pomôže. Láska samotná je predsa emócia a tú rozumom nepochopíš a teda ani nemôžeš vyriešiť.
Sosiak, nerozumiem - čo berieš ako "problém s láskou"?
Myslím, keď sa zo vzťahu vytratí. Rozum môže kázať čo chce, nevyriešiš nič, môžno problém len potlačíš, zaprieš, ale nevyriešiš.
A teraz zase nerozumiem, čo v takom prípade vôbec chceš riešiť. Ak nie je láska, partnerský vzťah skončil. Bodka. Sľuby - nesľuby.
Keď sa vytratí úplne, tak už ozaj nič. Na sľuby neverím ani ja. Ale láska sa málokedy stratí tak z čista jasna a možno keď dokážeš postrehnúť, že sa niečo deje, možno vtedy začať viac prejavovať emócie pomôže. Teda za predpokladu, že hovoríme o ochladzovaní vzťahu z tvojej strany, nie z partnerovej.
Ale aby si si to takto rozanalyzovala, musíš zapojiť rozum, či nie?
No veď ono sa to asi ani celkom od seba oddeliť nedá. Lebo môžeš čokoľvek riešiť rozumom, keby sa ťa to nedotýkalo emocionálne, tak ti to ani nestojí za to, aby si niečo riešila a naopak, bez rozumu sa zase nebudeš ani pokúšať vôbec niečo riešiť, lebo však netreba. No snáď som ťa nedomotala. Som od včera nevyspatá, malá mala ťažkú noc, už mi to nemyslí. Idem radšej do hajan. Dobrú noc.
Nemyslím si, že na to, aby som niečo riešila, potrebujem najprv emócie. Ráno vstanem, zapnem NTB, bez ohľadu na to, či som v pohode, alebo by som sa najradšej zakopala - a idem pracovať. To je čisté racio.
A takých prípadov je XY.
A opačne. Sú prípady, kedy nič rozumom nič riešiť netreba, lebo úplne stačia emócie. Dúha na oblohe, detský úsmev, prvý sneh...
Čo tam chceš riešiť?
Pekne sa vyspi
ahojte, dievcata,
prebehla som tuto debatu len zlahka, tak je dobre mozne, ze som celkom mimo... skuste mi, prosim, nejako "nasepkat", pomoct pochopit, o co vlastne ide
Vychadzate z predpokladu, ze clovek je schopny rozdelit sam seba na nejake "suflicky" a s nalepkami ako "emocie" a "rozum" a vyberat si,kedy co pouzije, podobne ako ked sa rozhodujem, ci si dnes vezmem fialovy svetrik ci cierny rolak?
Vnimate to tak, ze je to vasa volba a ze viete, kedy konate/rozhodujete sa na zaklade rozumu a kedy je to ciste emocionalna zalezitost?
Elin, rada ťa tu zase vidím 
Táto debata vznikla vlastne v inom príspevku (je daný ako súvisiaci článok), kde som za zapojila do diskusie, a môj "spôsob" myslenia bol označený za "mužský", pretože v bežných životných situáciach a pri riešení problémov preferujem racio pred emocionalitou.
Neviem, či sa to dá vyberať ako svetrík, ale mne sa celkom darí rozlišovať, kedy prchlivost cloumá mojím majestátem a dávam si STOP.
Dosť sa mi to osvedčilo
dakujem :)
No na nieco osvedcene, to ja vzdy dam, ak ide o napr.o recept na kolac. Tam mi je uplne jasne, ako to funguje - ak viem, ze chcem urobit piskotove rezy, tak predsa nebudem postupovat podla receptu na kysnute cesto. Receptov na piskotu je na mraky, ale predsa len maju nejake tie spolocne crty a su jasne odlisitelne od receptov na kysnute kolace.
Lenze - o co ide v zivote? V partnerskych vztahoch? Fakt je "cielom nasej snahy" zit spolu stastne az do smrti? Nie su prave tie najroznorodejsie skusenosti vo vztahoch tym, co nam pomaha uvedomit si samych seba? A nie je to prave to, o co tu ide?
Neviem, pytam sa...
To je pekné prirovnanie
Vieš, mne sa často zdá (a viem, že je to len môj vnem), že veľmi veľa ľudí tvrdohlavo pečie piškótové rezy podľa receptu na kysnuté koláče - a potom sa veľmi čudujú, že im z toho vyšlo niečo iné ako piškóta. A dokolečka riešia vajcia, múku, rúru...
Ale do kuchárskej knihy sa nepozrú ani za svet.
Ale vravím - je to môj vnem.
Možno mylný .
A niekto sa zase pozerá len do kuchárskych kníh a neupečie ani piškótu ani kysnuté....
Má všetko zmáknnuté....a rozumie pečeniu.
Každý má svoju cestu....vybral si ju.
Každý má svoju cestu....vybral si ju.
Presne tak
Nie je mylny. A vzdy sa najde niekto, kto ti napise presne toto co evka, ze niekto nenapecie nic, "tvari" sa, ze vsetko ma zmaknute a len pozera do kucharskej knihy. Tazko uveritelne, ze niekto napecie aj na zaklade vlastnych pokusov a omylov a skusenosti, od oka a bez presnych ingredidiencii iba na zaklade rad a odporucani...a tak treba vyhlasit toho trufalca za cisteho teoretika a demagoga. Umlcat ho a keby bolo nutne aj upalit.
Povedzme, že netreba nikoho upalovať. Ak to vezmeme čisto na príklade pečenia, prvý chlieb nebol upečený podľa žiadnej kuchárskej knižky...napiekli ho podľa skúsenosti...čo mali, to dali, vyskúšali. Ťažko uveriteľné...ale vyšlo to. Z nášho pohľadu to bol posúch, pre nich vtedy ešte jaskynných chlieb
Stačí len pripustiť, že aj tak še dá aj tak še dá...
Asi aj nechaj tak, Lyduška
Evka tu prednáša o večných sľuboch, zodpovednosti, čestnosti, posune a raste v dokonalosti - a skoro jedným dychom doradu zhadzuje názory druhých, aj tých druhých.
Hej, aj tak sa dá, aj tak sa dá .
Milá Geo, nikohu nezhadzujem...to by som si nedovolila.
Je to tvoj názor, ktorý je odrazom tvojich myšlienok o mojich názoroch.
Píšem svoje názory tak, ak ako ich cítim, ako som si prežila. Nemám 20, ani 30, ani 40....a nie som dokonalá.
Moje názory v tomto sú holt z inej strany mince ako tvoje...
Pravdaže .
Dievčatá ja pečiem bez kachárských kníh, Lydusch, už viem prečo viem aj super upiecť bez receptu. To prirovnanie je úžasné. Môj život je pokus - omyl a predsa další pokus. No ale pozerám aj do kucháriek a mne sa všetci smeju, jednú nedeľu pred sviatkami vyberiem všetky možné knihy a zošitky a značím si čo idem piecť a nakoniec napečiem úplne niečo iné a väčšinou si niečo vymyslím. Naposledy som si vymyslela také úžasné malé no čo je to? na malinkaté koliesko krehkého cesta, som pricapila a vyformovala podľa odmerky takú fajnovú hmotu, jednú čokoladovú a druhú gaštanovú, potom som to celé namačala v čokoláde a bolo to najúžasnejšie a musela som robiť ešte dve dávky a aj medzi sviatkami dalšie.
Takže týmto chcem povedať, že som sa posunula dalej a môj pokus - omyl, bol úspešný. Nevadí že niekedy koláč je na figu, ved aj život nie je iba biely či čierny.
No už viem čo si upečiem, kúpila som si v zľave krehké cesto a tak idem na miniaturne kolieska.
Margori, niekomu nepomôže ani vagón kuchárskych kníh - učí sa na vlastnej škode. Niekto žiadnu kuchársku knihu nepotrebuje, lebo má na pečenie "cit". A kopec ľudí sa pohybuje niekde medzi tým.
A všetko je to úplne OK
Pochopila si ako som to myslela. Vieš už som to potrebovala odľahčiť, lebo sme boli v jednom malinkom kolečku a točili sa.
Obracaju sa tu slova ako vernost, sluby, manzelstvo. O tom ako je "normalne" zalubit sa do ineho ked laska vyprcha. Na to poviem jedine, stastni to ludia, co stretnu lasku viac ako 1* za zivot (nehovorim zamilovanost, ale lasku).
A k tej vernosti. No nehnevajte sa na mna, ale 99% nevernych su pre mna uplni chudaci s ktorymi sa nemam o com bavit. V dnesnch casoch, ked rozvod uz nie je nic vynimocne nerozumiem, preco ma byt normalne (a teraz budem vulgarna) "roztiahnut nohy aj srdce" este pocas trvania manzelstva. To naozaj nepochopim. Vsak ked uz ma clovek silou mocou take nutkanie, tak nech sa rozvedie, vysporiada si svoj zivot, partnerovi vysvetli co je vo veci a potom nech sa paci, hura do novej "lasky".
Ale viete v com je problem? Ze to vacsina chce len trosku skusit, mat stale otvorene vratka, keby sa nieco pokaslalo, nemenit lakavu istotu za laskavu neistotu.
A celkovo to plati, vsetko chcu mat dnes ludia hned a zaraz a kompletne.
Možno som nečítala pozorne, no nemám pocit, že tu niekto schvaľoval neveru. Skôr som to pochopila tak, že nie je možné dodržať sľub o večnej a rovnako vrúcnej láske. Rozumom môžeš ovládnuť to, že budeš celý život verná - ale len fyzicky, lásku ako emóciu dodržať nedokážeš, citovo môžeš ochladnúť voči partnerovi a nič s tým neurobíš, alebo možno aj áno, prečkáš zlé obdobie, zapracuješ na vzťahu, ale v určitej fáze života ho nemiluješ tak ako si sľubovala. Samozrejme, nikde nie je napísané, že v každom vzťahu príde fáza ochladnutia, niekedy je proste láska k partnerovi len v inej forme, začneš ho ľúbiť iným spôsobom ako na začiatku, ide len o to, že nedokážeš zaručiť, že ho budeš ľúbiť večne, aj keby si sa ako snažila.
nie, preberal sa tu konkretne slub vernosti (preberal, nie schvaloval, odmietave postoje su samozrejme). Nie manzelsky slub, nie laska. Preto ma to zarazilo. Lebo prave tato cast manzelskeho slubu sa da dodrzat, aby bola vzdy len v jednom vztahu naraz.
Nemozes ovladnut svoje pocity. Sama som neraz bola "zamilovana" do ineho, otvorene sa bavime o tychto veciach a mm o tom vie. A prave preto mozem povedat, ze ked sa clovek ocitne v takej situacii "zamilovanosti", tak odrazu zacne hladat chyby na svojom partnerovi, odrazu je v manzelstve kriza. Ale cele je to len o tom, ze sa s nami zahravaju pocity. A vobec to neznamena, ze v ten moment lubim mm menej vrucne a menej vecne. Lubim ho rovnako, len to mam prekryte chemickou reakciou ktora navodzuje ine pocity. Mnohi by boli prekvapeni, ako pomaha rozpravat sa otvorene aj o tomto. Ako vtedy dokaze manzel pomoct.
Ale vobec to nesuvisi s neverou. Nevera je pre mna uz hlavne to fyzicno.
Nemusis lubit partnera vecne (aj ked aj to sa da, videla som). Ale v kazdom ohlade by si mal byt k partnerovi cestny. A nebrat tieto veci ako "normalne", vsak "prihodi sa hocikomu" a "aj tak sa to neda dodrzat". To je podla mna alibizmus najhrubsieho zrna.
Marge, tak znova - kde zaradíš tých, čo žiadny sľub neskladali (a to sú vlastne nielen tí, čo spolu žijú "na psiu knižku", ale aj manželia zosobášení úradne - tam sa žiadny sľub neskladá), a aj bez neho dodržiavajú všetko, čo by sa dodržiavať malo?
A na kieho čerta je komusi vagón tých najsvätejších sľubov, ak nedodržiava z toho vôbec nič?
Ked clovek neslubuje, tak neslubuje. To uz je potom od nich len pekne ak sa spravaju zodpovedne a moralne. Mne ked nadriadeny neslubi, ze mi zvysi plat, tak mu to nemam za zle, ked to nespravi. Ked ho popytam a slubi to a nespravi, to je vec druha. To je o sluboch vseobecne. A vobec nemusia byt dane pred "instituciou".
Inak poznam aj uradne uzatvorene manzelstvo, ktore funguje na volnom principe (aj on aj ona mozu ak chcu mat milencov na sex a aj maju). Nic si neslubili, na nicom sa nedohodli, vyhovuje im to takto, vec je vybavena.
Ježkove oči, čo máte furt s tou neverou? Vari nie sú horšie veci vo vzťahoch?
Okrem toho, osobne poznám minimálne tri dlhoročné partnerstvá, kde také niečo ustáli (aj keď to, samozrejme, nebolo jednoduché ani pre jedného), a vzťahu ako takému to v konečnom dôsledku viac dalo ako vzalo.
Partner nie je môj majetok, nikdy nebol a nikdy nebude. Trvať na tom, že patríš len mne, mne a navždy iba mne, je mi veľmi divnô.
Navyše zakázané najviac chutí. Zase osobne poznám minimálne desať partnerstiev, kde jeden alebo druhý "zakáša" len a len preto, lebo to má "zakázané."
Jasne, je to detinské.
Ale je to reálne.
No a presne toto je pre mna nepochopitelne. Toto je to, o com vravim, ze sa ma menit spolocnost odspodu a nie siahat ku hviezdam.
Obhajujes zmenu systemu, 99%, revolucie a podobne velke gesta. Ale naco? Ked druhou stranou je stale len spolocnost, ktora toleruje porusovanie slubu, lebo je to "nepodstatne" a casto sa to vyskytuje???
Pokial si dobre pamatam, tak ani mne a ani mm nik nedrzal pistol pri hlave, ked som slubovala vernost. Bolo to moje rozhodnutie. A ja si za svojim slovom stojim. Ja som slubovala,ze navzdy, v dobrom i v zlom a vernost. A asi som stara skola, ale sluby plnim nie len vtedy ked sa mi to hodi a prave mi do toho nevlezie nieco "zaujimavejsie". Mala by som problem porusit slub navzdy spolu. Ale to ked sa mm porusi svoju cast slubu o tom ako sa bude starat a ctit si ma. Ale nevera? Nie, naco, uplna zbytocnost.
Furt sa tu pletú dokopy hrušky a jablká. Nevera je jedna vec, sľuby druhá. Už neviem, ako to napísať - ani ten najsvätejší sľub nikoho nedonúti, aby ho aj dodržal. A opačne - žiadne sľuby nie je treba dávať, ak sa človek akosi sám od seba "ukočíruje".
A to, že to zvládne, nemá so sľubmi nič spoločné. Skôr by som povedala, že sľuby, príkazy a zákazy všeho druhu ako také sú skôr kontraproduktívne, lebo človeka kamsi "tlačia", čo nemusí byť za všetkých okolností vnímané ako kvalitatívne OK.
Nemusím siahať ku hviezdam na to, aby som bola za zmenu v spoločnosti. Dokonca sme sa zhodli v tom, že treba začať od seba.
A ako prvý krok by som hlasovala za to, aby každý prevzal zodpovednosť za svoje ne/činy a nebolo tak nutné (spoločnosťou uznávané) správanie ničím vynucovať, prikazovať, zakazovať a nedodržanie trestať.
slub je dobrovolna vec a zakaz a prikaz je donucovaci prostriedok. Nemiesat prosim dokopy.
Donutit plnit slub nikoho nemozes, uz z jeho podstaty dobrovolnosti to vyplyva. Opakujem, donucovat mozes prikazy a zakazy, preto nemiesat so slubmi. Je moralne a tvrde zlyhanie dotycnej osoby, ze akykolvek slub nedodrzala. Ale netvarme sa prosim, ze je to OK, ze je to normalna vec, ze nesplnenie slubu je treba chapat, lebo...
Inak zrusenie prikazov a zakazov. Som za, ale celkom sa to tak neda. Zrusenie zakonov by viedlo k anarchii. A nemame natolko vyspelu spolocnost a pochybujem ze vobec niekedy bude. Silno pochybujem. Vsak uz to si zober, aky mame len my dve rozdielny nazor na jednu a tu istu vec. A pricom ani jedna z nas nie je zly clovek, obe to myslime dobre, len mame inde posunute limity.
Donutit plnit slub nikoho nemozes, uz z jeho podstaty dobrovolnosti to vyplyva. Opakujem, donucovat mozes prikazy a zakazy, preto nemiesat so slubmi.
Dodržiavať rôzne zákazy a príkazy tiež nikoho nemôžeš donútiť. Buď ich rešpektuje alebo nie. A keď nerešpektuje, máš potom (nejakú) možnosť dotyčného potrestať.
V podstate je tiež len na mojej dobrej vôli, keď idem z vedľajšej cesty na hlavnú, či dám prednosť tomu autu, čo ide po hlavnej. Iste, bola by som dosť blbá, keby som to neurobila, lebo by z toho mohla byť parádna havária, na ktorú by som veľmi pravdepodobne doplatila aj ja. Materiálne určite, lebo by som mala nabúrané auto, potom by som ešte dostala aj pokutu, a možno by z toho bol aj súd. Mohla by som mať z havárie aj zdravotné následky.
Nič z toho ma však skutočnosti nenúti ten príkaz dodržať. Ak budem blbá, alebo v danom momente nepríčetná, alebo nepozorná, alebo čokoľvek iné - prednosť nedám.
A to mám pri šoférovaní dosť veľkú možnosť kontroly nad dianím. Môžem dbať o to, aby auto bolo v perfektnom technickom stave (a teda mi napr. nezlyhali brzdy, ak ich potrebujem), môžem sadať za volant len oddýchnutá a pokojná (a teda mi nehrozil napr. mikrospánok, alebo zbrklá reakcia z nervozity) a môžem ísť pomaly, opatrne a dodržiavať všetky predpisy. Navyše sa ešte môžem snažiť predvídať prípadné chyby iných šoférov (čo sa pri troche cviku dá a je to veľmi užitočný zvyk).
Ale aj keď budem toto všetko robiť, aj tak nemám plných 100% kontroly. Vždy mi môže vbehnúť z hustého lesa rovno pod kolesá nejaké zviera, alebo padnúť na strechu kameň či strom. Môžeme sa baviť o tom, či za to môžem. Výsledok je však taký, že som nedodržala svoj zámer, aby som prišla do cieľa cesty v poriadku (a nielen ja, ale aj auto).
Pri (akýchkoľvek) sľuboch nemám v podstate žiadnu kontrolu nad dianím a teda nemôžem dať záruku, že ich aj pri najväčšej vôli a snahe dodržím. Už taká banálna vec - sľúbim chalanovi, že dnes upečiem koláč. Ale na obed dostanem trebárs vysokú horúčku a neudržím sa na nohách. Z koláča teda nebude nič, ľahnem si do postele a budem sa liečiť. A môže sa chalan zdúvať, koľko len chce, že som predsa sľúbila!
Dávať teda sľuby na celý život a myslieť ich vážne, je buď veľká odvaha, alebo veľká nerozvážnosť.
My sme mali s MM úradný sobáš, nikdy sme nikomu nič nesľubovali - ani Bohu, ani ľuďom, ani jeden druhému. A sme spolu 23 rokov, prešli sme si všeličo, aj dobré aj zlé. Vždy sme však vedeli, že sme spolu preto, že spolu chceme byť. Nie preto, že sme sľubovali.
Čím väčší tlak, tým silnejší odpor - točím to tu dokola. A je sedem, či je ten tlak fyzický alebo psychický. Výsledok je rovnaký. Mám to "otestované" v rôznych situáciach (od banálnych po naozaj závažné), pri rôznych ľuďoch. Funguje to perfektne.
Akýkoľvek sľub je nátlak na dotyčného. To by ešte trebárs nebolo až také strašné - ale on jednoducho nevie zaručiť, že sľubu naozaj dostojí. A to strašné je.
Ak chcete takto tlačiť na seba - je to vaša vec. Smelo tlačte.
Ale žiadať niečo také po partnerovi - to už je iná záležitosť. Ak aj on chce čokoľvek dodržať, tak môže pre to urobiť čokoľvek, a aj tak sa mu to nemusí podariť.
Je totiž len človek - rovnako ako ja, ty, ktokoľvek - a nemá plnú kontrolu nad dianím. Nikto nevie, čo bude za minútu, nieto za týždeň, mesiac, rok, desaťročie, či dokonca za tridsať rokov.
no vidis, a v tom je medzi nami rozdiel. U mna je slub posvatny a pre mna stoji za dodrzanie. Vyhovoriek preco ho nedodrzat sa da najst milion, da sa to zdovodnit, polemizovat o tom, vytahovat precedensy, priklady a prebijat sa argumentami. Ale to mna nezaujima. Ja nie som ten typ cloveka, co si s.... do ust a sluby vypusta len preto, lebo sa to patri. Ked sa na to necitim, tak neslubujem, tam absolutne ziaden natlak nie je. Nemusim potom hladat vyhovorky pre ostatnych aj pre seba, pride mi to detinske a hlupe. A prave manzelsky slub (krestansky teraz konkretne myslim)je jeden z tych, co si ludia len tak podpisu, odprisahaju a ani sa nezamyslia nad tym, co v nom vlastne je. A v drvivej vacsine je to preto, lebo chcu mat cacanu svatbu v kostole. A potom vypustaju rozne perly nad ktorymi mi rozum zostava stat.
Marge, nemali sme cirkevný sobáš práve preto, že sme mali dokonale jasno v tom, že pre nás dvoch, ktorých sa nás to najviac týka, by to bola len šaškáreň. Ani jeden sa nehlásime k žiadnemu náboženstvu, a hoci je cirkevná svadba krásny obrad a v rodine boli dosť silné tlaky, aby sme sa sobášili v kostole, povedali sme jasné NIE! - a basta.
Presne takto to mám "ošetrené" aj v iných prípadoch - ak už niečo sľúbim (čo robím naozaj málokedy), poriadne si najprv rozmyslím, či mám šancu aspoň 90%, že sa mi to aj podarí dodržať. Zväčša to riešim tak, že poviem: "Budem sa snažiť urobiť to," prípadne: "Mám to v pláne."
Robím to tak práve preto, že sľuby beriem ako veľmi vážnu vec, bez ohľadu na to, čo sľubujem. Nehľadám žiadne výhovorky, ani dôvody, prečo nedodržať daný sľub. Práve naopak - dodržať chcem a snažím sa vždy, ale veľmi dobre si uvedomujem (teda používam pritom rozum), že sľub je v podstate stávka. Aj keď do toho vložím úplne všetko, môže sa veľmi ľahko stať, že "nevyhrám" nič.
Aj preto si s MM nič nesľubujeme.
Pred pár rokmi sme spolu sadili v našej záhrade sadenicu orecha. Keď sme boli hotoví, MM si prezrel výsledok a potom povedal: "Tak, keď narastie na veľký košatý strom, my už budeme starí, vráskaví a bezzubí, budeme pod ním sedieť na lavičke a usmievať sa na vnúčatá."
Bolo to krásne, milé a veľmi ma potešilo, že môj MM má taký plán.
Ale nesľúbil mi to.
Ak sa zajtra, pozajtra, za týždeň, mesiac, či rok z nejakého dôvodu stane, že nebudeme spolu, mám mu to vyhadzovať na oči? Že predsa mal pôvodne iný plán?
Alebo ešte lepšie - mohla som sa v tej emocionálnej chvíli spýtať: "Sľubuješ?" Možno by aj sľúbil, a v tej chvíli by to aj myslel úprimne a vážne.
Ale my sa meníme. Stále a stále, každou minútou, každým dňom. Dnes som iná Geo, ako som bola pred rokom, a za rok budem zase iná. Pred rokom som chcela žiť s MM, aj dnes, ale čo bude za rok, netuším. Rovnako je na tom MM. Lebo je tiež človek.
Preto nesľubujem a ani od nikoho sľuby nežiadam. Ak mi ich niekto predsa len dá, beriem to tak, že možno to splní, možno nie.
Svet sa nezrúti.
Tak do tretice sa spýtam - dáva vám zmysel toto?
Poslednou, ale rozhodujúcou fázou procesu je naša odpoveď na emóciu. Dôležité je zapojiť aj racionálne uvažovanie a vôľu. Aké mám možnosti, pocity? Čo urobím, aby moja odpoveď bola konštruktívna a viedla k rastu? Ktorá odpoveď by viedla k rastu najviac? Ktorá najmenej? Je moja náhla reakcia, ktorú obyčajne robím (útek, keď som vystrašený; útok, keď som nahnevaný), tou najvhodnejšou reakciou v danej situácii? Ako by iné možné reakcie mohli ovplyvniť ľudí v mojom živote?
Lebo mne hej, a hodne. Sú chvíle, keď ma ide rozhodiť od jedu. Mám pocity, že dotyčnému skočím do úsmevu, a mám aj možnosti to spraviť.
Povedie to k rastu? K pozitívnemu asi ťažko.
Takže urýchlene sklapnem. Ak to nejde urýchlene, oznamujem: "Včul to nemienim riešiť, som rozčúlená. Prosím, počkaj päť minút, kým to spracujem."
Napodiv, táto reakcia je takmer vždy druhou stranou prijatá s pochopením.
Áno, Geo, toto zmysel dáva, rovnako ako i zodpovednosť, "prevencia", ale i slobodná vôľa človeka ... všetko so všetkým súvisí ... myslím, že mnohé sa zhodneme: o vzťah sa treba starať nielen/až vtedy, keď vzniknú problémy
Emócie vs. rozum, zvyčajne u mňa platí priama úmera, čím menšia citová zainteresovanosť k dotyčnému, tým racionálnejšie dokážem riešiť chúlostivé situácie ... rokmi sa miernim, častejšie prosím možno aj o viac, než 5 minút predýchavania ( úžasne mi to myslí na cigaretke ), ale niekedy prekvapím svojou reakciou nielen okolie, ale i seba
...ale niekedy prekvapím svojou reakciou nielen okolie, ale i seba
To sa stáva aj mne .
... nuž, niekedy ako keby ma z Radošincov vystrihli: "človek podíde k ohňu, uchytí kus žeravého uhlia a už sa to z neho rinie"
Geo, veru ja kričím, dajte mi teraz všetci pokoj, som nasrdená a nemienim nič riešiť. Vieš čo je na tom dobre, že ten hnev vo mne skončí. Ved som to vykričala a hotovo.
No, ale vážne - nemyslím že je vždy také jednoduché ukočírovať svoje emócie a niekedy aj v záujme našho zdravia to nie je na škodu, ale všetkého veľa škodí - přiměřene, do kelu ved to neviem ani napísať
Ale dobre si to napísala
A aj inak k tvojim písmenkám
Nuž áno, sľuby sa nedajú dodržať. Bola som raz na jednom pohrebe a tam mladá žena kričala, ako si nám, to mohol urobiť, ako si nás tu mohol nechať, prečo si to urobil.
Nie on nič neurobil, jeho zabilo pri práci.
No netrvalo dlho a už sľub dávala inému.
Nikoho neviním, len súhlasím s Geo, nič nie je horšie ako žiadať veľké sľuby a nezabudnuť mu to pripomenúť. Odrazu zo sľubu, ktorý bol krásnym naplnením jeho života sa stane balvan a ten neskutočne ťaží a ak nás niečo ťaží, potrebujem sa z toho vymaniť, potrebujeme to odhodiť.
Odrazu zo sľubu, ktorý bol krásnym naplnením jeho života sa stane balvan a ten neskutočne ťaží a ak nás niečo ťaží, potrebujem sa z toho vymaniť, potrebujeme to odhodiť.
Evka 1223, myslim, ze ty si si spojila globalne s detailnym do jedneho mismasu a stratili sa ti medzi tym hranice. preto sa ti nedari pochopit to, co ti vysvetluju ostatni.
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
Najčítanejšie recepty
reklama
Našla som zaujímavý článok: http://www.miriam.sk/miriam16/Miriam16_Tema_SvetNasichEmocii.html
Väčšina psychológov je presvedčená, že najhlavnejším zmyslom existencie ľudských emócií je prežitie. Psychológ Robert Plutchik identifikoval osem základných emócií, od ktorých sa potom odvíjajú všetky ostatné emócie a pocity. Sú to: radosť, prijatie (uznanie), strach, prekvapenie, smútok, zhnusenie, hnev, anticipácia (očakávanie, predvídanie). Každá z týchto emócií provokuje jedinca k istému správaniu sa, ktoré jemu alebo celej rase umožní prežiť.
Radosť signalizuje, že všetko je v poriadku, že naše všetky potreby sú naplnené, cítime vnútorné uspokojenie a rast. Toto nás vedie potom ku generativite (plodnosti).
Prijatie vedie k začleneniu sa do spoločenstva a k sociálnym vzťahom a interakciám. Táto emócia nám umožňuje, aby sme od spoločenstva prijímali starostlivosť a „obživu".
Strach nás ochraňuje, a to tým, že nás núti, aby sme sa stiahli, keď stojíme zoči-voči nebezpečenstvu.
Prekvapenie je emócia, ktorá nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa vhodne preorientovali, keď vidíme vo svojom prostredí nečakanú zmenu.
Smútok nám uľahčuje reintegráciu po tom, čo sme zažili nejakú stratu. Prichádza k tomu tým, že nám poukáže na nové, nečakané pramene pomoci.
Zhnusenie nás vedie k odmietnutiu toho, čo nie je dobré.
Hnev nás provokuje k takej činnosti, ktorá by mala eliminovať prekážky na ceste k uspokojeniu niektorých našich potrieb, a uschopňuje nás tiež k tomu, aby sme si svoje potreby vyjasnili.
A konečne anticipácia (očakávanie, predvídanie) nás vedie k tomu, aby sme skúmali možnosť budúcich výziev a zmien a aby sme sa na ne pripravili.
Už sme si zvykli na vyjadrenia, že ženy sú emocionálnejšie ako muži a tak ženy môžu niektoré svoje pocity vyjadriť slobodnejšie. Naopak muži často navonok musia pôsobiť silno, emócie sa u nich akosi „nenosia“. Niekedy sa dokážu rozcítiť, keď sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva, avšak keď sú so svojimi manželkami či deťmi osamote, ťažko hľadajú slová na vyjadrenie svojej lásky k nim. Asi aj im bolo ustavične pripomínané, aby si vždy uchovali silnú vládu nad svojimi pocitmi a aby sa nikdy neznížili k tomu, aby plakali. Nám ženám spoločnosť „dovoľuje“ byť emocionálnymi, avšak nie vždy nás povzbudzuje k tomu, aby sme svoje pocity aj jasne slovne vyjadrili. Ide totiž o dve odlišné veci. Ak majú pocity pozdvihovať kvalitu vzťahu a viesť k prehĺbeniu intimity, potom je nevyhnutné, aby sme ich samé chápali, prijali a aby sme ich aj jasne slovne pre iných vysvetlili a objasnili.
Schopnosť rozpoznať svoje pocity a vhodne ich vyjadriť je známkou duševného zdravia. Ako teda na tie naše emócie? Na to, aby sme sa naučili vnímať svoje pocity a svoje správanie a reakcie na ne si slobodne vyvoliť, je nevyhnutný nasledovný proces: zaregistrovanie pocitu, pomenovanie pocitu, vlastnenie pocitu, a odpoveď na pocit.
Poslednou, ale rozhodujúcou fázou procesu je naša odpoveď na emóciu. Dôležité je zapojiť aj racionálne uvažovanie a vôľu. Aké mám možnosti, pocity? Čo urobím, aby moja odpoveď bola konštruktívna a viedla k rastu? Ktorá odpoveď by viedla k rastu najviac? Ktorá najmenej? Je moja náhla reakcia, ktorú obyčajne robím (útek, keď som vystrašený; útok, keď som nahnevaný), tou najvhodnejšou reakciou v danej situácii? Ako by iné možné reakcie mohli ovplyvniť ľudí v mojom živote?
Samozrejme, naše pocity prichádzajú niekedy tak nečakane a rýchlo, že ani nemáme nad svojou reakciou kedy premýšľať, a tak ako dôsledok sa potom chováme tak, ako keby sme boli „naprogramovaní“.
Dievčatá, ako riešite partnerské problémy? Reagujete spontánne, teda prevládajú u vás emócie? Alebo si viete dať STOP, dáte si čas veci premyslieť a potom reagujete podľa rozumu?
Súvisiaci článok: zachrana manzelstva a milovaneho manzela