Dino - pes na voľnej nohe

Dúfam, že za tento príspevok na nebudú „popoťahovať“ žiadni Grínpísaci ani zo Slobody zvierat, lebo čo tu napíšem, asi nebude celkom kóšer – ale taký je život.
Prišiel, kedysi dávno, deň keď sa mala splniť ďalšia z mojich veľkých detských túžob. Muž mi povedal, že budeme mať psíka. Hneď ten weekend sme si ho šli pozrieť, bol síce ešte maličký a musel zostať pri mame, ale pre nás všetkých to bol pekný výlet a tešili sme sa na deň, keď si ho budeme môcť zobrať so sebou.

Bol to síce čistokrvný vlčí špic, ale bol z nadpočetného vrhu a tak sme ho dostali „lacno“ bez papierov. Nad menom sme neuvažovali ani chvíľu, vedela som už dosť dlho, že ak raz psa budem mať, bude sa volať Dino. Pôvodne síce podľa Flinstonovcov, ale viac po bývalej spolužiačke Yvete, ktorá ho vedela úúúžasne napodobniť (myslím že po čase prosbu „Urob Dina“ musela priam nenávidieť, ale šlo je to fakt dobre!).

Keď Dinuško troška podrástol, doviezli sme si ho domov a celá „story“ sa mohla začať. Čo potrebuje ako prvé pes „vonkajší dvorový“? No samozrejme búdu – tak sa manžel hneď pribral do majstrovania a keďže sme mali kade tade odloženého ešte dosť „materiálu“ (v dome sme bývali len pomerne krátko), tak to bola búda priam luxusná aj čo do dizajnu aj čo do materiálu – bol zateplená zvyškami kobercov zvonka aj zvnútra – proste, človek by sa tam aj sám nasťahoval. Človek áno – len náš Dino nie. Pri jeho kožušinovej výbave ho viac bavilo ležať rozčapený (jak dlhý tak široký) na (drsne studenom) mramorovom schodíku pred vchodovými dverami, ale búdu tvrdošijne ignoroval.

Pribral sa môj muž psa cvičiť – Dino, do búdy! Pes nič (samozrejme). Ja ti ukážem, ty potvora nevďačná, vieš koľkokrát som si klepol po prstoch, kým som ti ten palác postavil a ty sa tu budeš na studenom mramore rozvaľovať! Schytil čokla, narval ho do búdy a tú potom obrátil „hore vchodom“, aby nemohol len tak vyliezť. Po niekoľkých opakovaniach tejto výcvikovej terapie pes pochopil, čo pán chce – keď čo len z diaľky zacítil „gazdu“ vliezol do búdy a milo sa na neho škeril, že „aha, aký som ja šikovný a učenlivý“, ale len čo gazda ukázal chrbát, už bol von a že by v nej v noci spával – ani napadnúť! Ležal si on ďalej na svojom mramorovom schodíku, pyšný ako robí gazdovi radosť, keď už vie, čo znamená „Dino do búdy!“.

Tak nám Dinko šťastne a spokojne rástol do krásy a veľkosti – až raz z neho bol statný psisko veľkosti ozajstného vlka. Druhej časti svojho mena (špic) tiež nerobil hanbu a bol samozrejme uštekanejší ako uštekaný. Skúste okolo takého domu, kde popri plote behá niečo ako vlk a rozdrapuje sa to ako najhroznejšia beštia, prejsť s ľahkým srdcom. Čoskoro sa ukázalo, že pre väčšinu našich susedov je to nemožné (sme druhý dom v ulici, ktorá je na opačnom konci slepá, takže vlastne takmer každý, kto tam býva musel okolo nás) a vyhrážky (od udania na miestnom úrade či polícii až po otrávenie) sa množili a množili. Nie že by Dino bol vražedný bojový pes, on bol v zásade iba slušný a zdravil (či odprevádzal) každého, kto prešiel okolo a nejaké preskakovanie plota (čo bolo často tiež obsahom susedských sťažností: „Čo keď preskočí plot?“) mal, ako sa pekne po slovensky povie „na háku“. Musel sa teda gazda už po druhýkrát chytiť vercajchu – tento krát sme robili plôtiky a bráničky, aby sa Dino nedostal: jednak pred dom, kde jeho prítomnosť vadila okoloidúcim; jednak do mojich hriadok so zeleninou, kde by zase jeho prítomnosť vadila mne. Našťastie, dvor bol veľký a tak ešte stále mal dosť voľnosti. Mysleli sme si!

Čas mal ukázať, ako veľmi sme sa mýlili – druhý rok Dinovho života priniesol výrazné zmeny. Naplno sa prejavila jeho prirodzená povaha (o ktorej sme pred jeho kúpou samozrejme nemali ani tušenia, ale neskôr nám to potvrdil každý, kto toto plemeno poznal) – neskrotná túžba po túlaní sa a únikoch! Častokrát je to rovnaké i s deťmi – rodičia sa o ich „pestvách“ dozvedia ako poslední – a ani s Dinom to nebolo inak, lebo to bol pes veeeeľmi vychytralý a dobre on vedel, aké správanie gazdovci očakávajú od dobre vychovaného psa, len to nemienil veľmi akceptovať. Nechcel ale ani sklamať nás, tak všetko „tutlal“, kým sa len dalo. Pravda však vždy vyjde najavo, a aj Dinove túlačky sa raz prevalili. Dozvedela som sa o nich od nášho suseda, ktorý mi povedal, že už dosť dlhý čas ráno otvára nášmu psovi bránku do dvora, keď za svitania ide do roboty: Potvora jedna – von vedel kade, ale dnu si nechal otvoriť bránu ako pán kráľ! Kým sme sa mi pobudili (sused chodil ozaj zavčasu) on sa už škeril na dvore „ja nič ja muzikant“. Muž musel preukázať svoju „remeselnú zručnosť“ aj po tretie.

Dinov „životný priestor“ sa opäť trošku zmenšil – tento krát na koterec, obohnaný plotom do výšky dospelého človeka. A ešte musel Dinušo absolvovať „zaracha“ – muž ho naordinoval „do búdy“ a krížom cez vchod mu pritĺkol dve laty, aby vedel, že nemá utekať (samozrejme, iba na chvíľu a samozrejme, nepomohlo). Dino bol presvedčený, že je v práve, tak trochu pošpekuloval a svoje nočné túlačky začal realizovať obozretnejšie. Počkal, až si bol istý, že už spíme (bezpečne to vedel podľa svetla od televízora, keď ten nesvietil – a ani žiadne iné svetlo – tak mal cestu voľnú) a poď ho v nohy. Samozrejme, upravil aj návratovú trasu a na suseda žalobníka sa už viac nespoliehal.

Kým sa toto prevalilo, trvalo to trochu dlhšie, ale stejne sme ho raz odhalili ako – mysliac si, že už všetci spíme- prelieza štýlom, ktorý by mu mohla závidieť aj veverica alebo iný šplhavý tvor, ten (podľa nás) vysoký plot okolo koterca (ako môj muž skonštatoval, skoro tam nechal g..e) a bol VOĽNÝ!!!! Poviete si, čo už môže komu vadiť, že sa mu pes po nociach túla, keď cez deň sedí doma a stráži. Tož, nám to ani tak nevadilo, ale všetkým ostatným áno, lebo Dinušo sa z lumpačky zväčša vracal v čase, keď poctiví zamestnanci železníc (bývame v časti mesta, ktorá je takou menšou ajzenboňáckou kolóniou) štrádovali do/zo smeny.

Dino bol samozrejme „kamoš“ a každému to aj hneď chcel dokazovať tým, že mu oprel svoje predné laby o plecia (a poprípade ešte aj oblízal). Priznám, keby to bol cudzí pes, čo na mňa takto vyskočí niekde z tmy, vyzerá ako vlk, a je ešte celý zablatený po tom, čo obehol štyri susedné chotáre a chce byť so mnou pusipajtáš, tak tiež asi skončím na ARE. Chvíľu síce trvalo, kým ľudia zistili, koho je ten pes, ale potom sťažnosti nemali konca kraja. Dino skončil na reťazi a bol zo dňa na deň smutnejší a smutnejší – a my s ním. Reťaz bola taká nejaká „lanková“ a od ustavičného vrtenia sa okolo búdy sa stále skracovala a skracovala, až nakoniec nemohol chudák Dino ležať v nej ako sa patrí, chvostom k stene a čumákom k vchodu, ale opačne. Čumák na zadnej stene nacapený a huňaté chvostisko trčalo von z búdy.

Riešenie (mysleli sme si) našla kamarátka, s ktorou sme spolu kočíkovali. Našla niekoho, kto si bol ochotný Dina zobrať aj takého, aký bol. Robil niekde nočného vartáša a nebezpečne vyzerajúci pes mu pasoval do krámu, naviac – keď bude pes s gazdom vartovať, nebude môcť lumpovať! Síce s ťažkým srdcom, ale rozlúčili sme sa s Dinuškom a dúfali sme, že mu pri novom gazdovi bude dobre. Bolo dobre – ale krátko (ako sa hovorí v nejakej básničke) – dotyčný totiž býval v podnájme (bohužiaľ nie veľmi ďaleko od nás) a domáci si zmysleli, že dom idú prerábať a pre seba využívať – nájomník musel preč (do paneláku) a nemohol psa so sebou zobrať, tak ho nechal domácim, ktorí sľúbili, že sa budú o neho starať.

Prestalo ich to baviť, keď im Dino x-tý krát utiekol (aj za mnou boli, že nech si ho beriem späť) a ponechali ho svojmu osudu. Tak Dino konečne dosiahol to, po čom najviac túžil – SLOBODU. Stal sa z neho „pes na voľnej nohe“ a bol šťastím celý bez seba. Zakrátko sa stal miláčikom všetkých detí a nočnou morou všetkých učiteliek z blízkeho a širšieho okolia. Najradšej sa totižto potuloval v okolí škôl a školských ihrísk, detiská vždy oželeli kúsok desiatej a Dino im to odplácal prítulnosťou, ktorá však nenatrafila na pochopenie u tých, čo mali na detiská v škole dozerať. Nejeden raz na neho volali šarhu, ale Dino bol iná trieda! Tú ťažko vybojovanú slobodu si nedal vziať. Neviem, či to bolo práve pre tú jeho šikovnosť, ale stal sa aj miláčikom všetkých miestnych mäsiarov (v tom čase boli v jeho „rajóne“ traja) a tí mu nechávali niekde pri svojich obchodoch vždy nejakú „dobrôtku“.

Napriek tomu, že sa mal ako kráľ, nezabúdal náš Dinuško ani na svojich gazdovcov – podchvíľou sa k nám pridal, keď som kočíkovala synátora, videli ho sedávať pri autách, ktoré sa podobali na to naše – čakajúc kedy už príde gazda/gazdiná – vždy sklamaný, keď zistil, že sedel pri nesprávnom aute. Prvá zima, ktorú trávil Dino „na voľnej nohe“ bola mimoriadne tuhá, mrzlo až prašťalo a ja som jedného rána k svojmu veľkému prekvapeniu zistila, že opustená búda po Dinovi nie je prázdna.

Tak ako z nej vedel kedysi utekať, tak sa do nej v čase najvyššej núdze pokorne vrátil. Zostal síce asi iba dva týždne, kým neprešli tie najhoršie mrazy, ale za ten čas z nej hádam ani ňufák nevystrčil, potvora jedna! Len čo odmrzlo, pobral sa zase kade ľahšie.
Stretávali sme sa sním takto ešte asi dva roky, vždy šťastní (aj my aj on) z každého nového zvítania - a potom nič. Nevieme dodnes, ako a kde skončil, len dúfame, že ten koniec nebol veľmi smutný a bolestivý a dúfame, že sa má v tom psom nebi dobre – náš Dino – „pes na voľnej nohe“.