Som človek vo svojej prapodstate ufrflaný. Nie som nešťastná a ani nespokojná. Som temperamentná, výbušná, veselá, dosť cynická a sarkastická. A ufrflaná!
Dlhodobo mi idú na nervy tí, ktorí sa tvária, že sú stále, ale naozaj stále šťastní, pozitívni a pokojní. Prd im to verím. Teda, existujú aj výnimky, ale tých je ako šafránu. Dalajláma a Swami Maheshwarananda to je iný level, tých sem nebudem zaťahovať, tí nešíria bludy ľudí z čajovní (prepáčte to prirovnanie, nemyslím to úplne doslova a vážne) 
Konečne niekto napísal, to, čo si myslím dlhé roky.
http://psychologie.cz/omyly-pozitivnich-lidicek/
Hnev, smútok, sebaľútosť sú emócie a sú normálne. Podľahnúť presvedčeniu, že ich nemáme cítiť je veľmi nebezpečné. Myslieť si, že sú to emócie menejcenné, zlé a nežiaduce, je totálny blud.
Dôležité je vedieť s nimi pracovať, nie ich potláčať, netváriť sa, že ich necítime, necítiť vinu za to, že ich cítime. V zásade mi z toho vychádza to, čo moja stará mama hovorila aj bez toho, aby sa v sebe špŕtala tak, ako je to dnes tak v móde: Všetkého veľa škodí.
Ivka, občas aj plastika či nejaký botox 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mňa tie zhovievavé typy, ktoré nič nevyvedie z miery iritujú:) Nechcem sa nikoho dotknúť, niekto je možno od narodenia Matka Tereza, ale 99% populácie na to jednoducho nemá:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne sú strašne smiešni takí, čo sa za každú cenu snažia "zachovať dekórum", zatínajú zuby od zlosti, červenejú od hnevu, prehĺtajú hrču v krku a stááááále sa snažia zachovať taký naučený ksicht... nepriznajú ako sa v skutočnosti cítia, stále budú tvrdiť, že sú HAPPY
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... si mi zahrala na nôtu, Dženy, lebo v poslednom čase práve toto riešim...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja reč a toto je pozitívne myslenie ako ho vnímam ja 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ná ja som si myslela, že to len ja takto....
Dostala som radu že po tráve sa smeje, už som nahovárala moju 15 ročnú, že ktorý spolužiak predáva.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ne-mozna, skusila si?:))) ja mam pocit, ze tebe to netreba:D
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Asi máš pravdu, komu niet rady tomu niet pomoci. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ach jaj
Aj ja môžem cítiť hnev, skutočne sa vytočiť, kopnúť a pustiť to a zase sa smele usmievať na celý svet nie hrane ale úprimne
Kto kedy vravel že to normálne nie je???
Veď porevať, poľutovať, nasrať sa hodiť niečo o zem...veď to je fajn ale tým sa to dá aj pustiť a nerýpať sa v tom.Nehovieť si v proléme a v tom ako je normálne že sa hnevám.Načo to komu je hnevať sa týždeň?Alebo celý deň?Načo si ho posrať hnevaním? 
Aj ja dokážem frflať a obpindať všetko na svete robím to ale len v rámci srandy, o mám takú upindanú kámošku a kontrujem jej
Takže, áno : "Hnev, smútok, sebaľútosť sú emócie a sú normálne" , áno, sú to normálne emócie.pokiaľ si v nich nehovieš príliž dlho.Pretože svet, ten svet vonku, ten sa točí a bude sa točiť aj bez teba.
Jedným nahnevaním si dokážeš pokaziť celý deň. - to ďakujem, ja si neprosím.Nenapíšem si dobrovoľne len tak do vzduchu - mínus jeden deň.
Nech je to pre pozorovateľa akokoľvek prasprosté, kým sa bude dať, budem sa usmievať
"...preklínaj, tancuj a miluj, ...nenáviď, spievaj a miluj..."
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
aramana, to je presne to:) treba veci prežívať. ak treba pustiť ventil, tak ho pustime, ak je nám dobre, tak si to užime:))netreba sa pitvať v zlom, ani si myslieť, že nikdy neprídu horšie časy. ten článok kritizuje vytesňovanie negatívnych emócií a ich potláčanie:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Včera som si vychutnala celú škálu emócii, celkom by som sa zaobišla aj bez nich, aspoň v takej preexponovanej forme. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ked som si precitala tento blog, v prvej chvili som uplne suhlasila - ano, ludia, ktori su "super pozitivne naladeni" 24 hodin denne su fakt neprijemni... No a uz dva dni premyslam a hladam aspon jeden priklad - nie niekoho, o kom som pocula ci citala, ale normalneho ziveho cloveka, ktoreho poznam, aspon z videnia.
A za cele tie dva dni som si nedokazala spomenut fakt ani na jedneho jedineho.
Nemyslim si, ze zijem v socialnej izolacii, skor naopak. A tak ma to zacalo zaujimat a pytala som sa ludi okolo... Vsetci svorne tvrdili, ze ano, taki ti "nasilu pozitivni slnieckovi" su neznesitelni, no na otazku, ci niekoho takeho poznaju, po kratkom zavahani zaznelo vzdy nieco ako: nie, ale moja kolegyna ma znamu...
Dievcata, ako to mate vy, naozaj poznate takych ludi "nazivo"?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nepoznám nikoho takého, ale poznám dosť ľudí, ktorí majú úprimnú snahu žiť najlepšie ako sa dá. A všimla som si, že väčšinou o tom takmer vôbec nehovoria. No a potom sú ľudia, ktorí majú tiež snahu, ale sú v nej takí trocha kŕčovití. A je to tiež vidieť, lebo o tom veľa hovoria Myslím, že sú to obvykle tí, ktorí práve začali objavovať rôzne spirituáne cesty a mieša s v nich nadšenie, snaha a potreba všetkým sprostredkovať to poznanie a pokiaľ to netrvá roky, tak sa to dá zniesť aj pochopiť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak to mame rovnako.
A kedze som si tou fazou silnej potreby zdielania presla, nastastie, pred dosiahnutim oficialnej hranice dospelosti (no este vzdy si ju pamatam 
),
zvladam stretnutia s objavitelmi "toho najspravnejsieho" vcelku v pohode
(a dakujem ti za odpoved )
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja osobne som poznala dvoch.
Jeden bol cudzinec a prišiel vlastne pomáhať Slovakom a stale hovoril o tom pozitívnom myslení a úsmeve a smial sa vždy a rád a ja som to vždy vnímala ako umelo. No skončil dosť zle, takže tento smiech mu veľmi nepomohol a zrútil sa a dosť zle.
Ďalšia je taká minižienka ospevujúca Jehovu a našťastie ju už nestretávam, ale ak by som patrala v pamäti určite by som ešte našla. Hlavne títo boli v ezoterických kruhoch.
No tiež si stačí všimnuť alebo aspoň to bolo kým som mala televíziu a tie umelé úsmevy ktoré sa cerili z obrazovky boli nanič.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dakujem.
zapisujem si iba tie dva pripady, co poznas osobne, telku nemame tiez, uz vyse 10 rokov
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
NO, ja som mala kolegyňu, čo sa stále usmievala a bola pozitívna... ešte aj správu, že zomrel kolega nám hovorila s nacvičeným úsmevom 
A v úradoch/obchodoch stretávam ľudí, z ktorých cítim, že sa nasilu tvária pozitívne, proste klam, ktorý kríčí doďaleka. Ale tí sa možno aspoň doma stávajú normálnymi
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dakujem, zapisane
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som si spomenula na časy dávno minulé a prípad mojej kolegyne.
Jej muž bol človek veselej povahy a nám sa zdalo že je to fajn, síce stale vtipkoval a všetko obratil na žart a niekedy to bolo až detinské, ale večne bol vysmiaty nie na silu ale taký bol.
Raz sa naša kolegyňa zrútila a povedala že musí od neho odísť ak nechce to že ho zabije.
To čo na začiatku považovala za dobrú vlastnosť sa nakoniec ukazala ako niečo zlé a zlé hlavne pre rodinu.
Nechcel riešiť nič a všetko otočil na žart a ona povedala že už nemohla zniesť jeho smiech a vtipkovanie jej otváral nožik vo vrecku a on namiesto aby riešili problém s deťmi odišiel a vrátil sa ako inak - vysmiaty, ved svet je gombička.
Plakala a hovorila že si nikdy o sebe nemyslela že je agresívna ale teraz vie ako sa znásobuje agresivita.
Možno je to iné ako písala Dzeny, ale aj tu to bolo prestrelené a zamietnuté všetko čo nechcel riešiť pod úsmev.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
K tomuto je tazko povedat cokolvek... Poznam par, su spolu asi 10 rokov a na prve pocutie to znie celkom rovnako, akoby som ju pocula.
Oboch ich vsak poznam dost dlho a dost dobre, takze z mojho pohladu je to presne ten pripad, o ktorom sa kedysi hovorilo: nemala macka rany, musela si ... lizat.
Ona je velmi vazna, ku vsetkemu pristupuje zodpovedne, skor, nez idu s detmi na vylet, vyberie ciel cesty, pripravi program, cez net overi vsetko od otvaracej doby cez predpoved pocasia po aktualne uzavierky na cestach, zbali nahradne oblecenie, keby bolo chladnejsie, nahradne oblecenie, keby bolo teplejsie, prsiplaste a gumaky, lekarnicku, co by mohla pomaly konkurovat lekarni, vkusne a hygienicky balene jedlo na cestu,... auto maju velke
On je schopny prist domov, zahlasit, ze kto chce, nech si ide sadnut do auta, ze sa ide na vylet. Ze este nevie kam, ale aj tak treba najskor natankovat a kym pridu na benzinku, nejako sa dohodnu
Mozes hadat, ktore vylety maju chalani radsej
S pribudajucimi rokmi sa to vyostruje, ku skode vsetkych zucastnenych. Keby aspon trosku polavila zo svojej predstavy a pripustila moznost, ze zivot nemusi byt len a iba unavna seria dokladne premyslenych, vysledkami vedeckych studii podporenych rozhodnuti, ktore minimalizuju nebezpecenstvo vzniku skody na majetku ci na zdravi, mohlo by to byt partnerstvo, o akych sa pise v romanoch pre zeny
Nuz, len oni sami vedia, preco to maju tak, ako to maju a co s tym dalej...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ,nie je to tak ako píšeš, ona teda nebola žiaden pedant, ale nežila som s nimi a je iné byť spontanny a byť blbec, ktorý radšej nebude riešiť nič ani len rozvod a bude sa tváriť že nič také nie je.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano, je to rozdiel - a to teda riadny.
Len pri citani mi naskocilo, ako v tom "mojom" pripade hlavna hrdinka opisuje svojho muza - a fakt je to (ale iba takto, slovne)skoro rovnake, ako to, co pises. Jeho spontannost, niekedy az detsky naivny optimizmus a neochota riesit problemy, ktore este ani nevznikli, nemaju nic spolocne s idiotom, co nechce riesit nikdy nic. Ibaze ona to tak prezentuje...
A vlastne ani neviem, preco mi nedalo, nezmienit sa o nich - asi, ze na nich casto myslim.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
O tom je to Elin, že aj ked sa to podobne tvári tak nie je to rovnaké.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
presne tak - a nikdy nevies, aky kto je, kym s nim dlhodobo nezijes...
a aj potom vlastne vies iba to, ako ho vnimas ty a nemusi to vela spolocne s tym, aky naozaj je
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ešte mi nedá - započuvajte sa do detského smiechu, krásneho, zvonivého bez jedinej falošnej stopy, trvá cca do troch rokoch, potom je to už smiech odpozorovaný.
Ak počujete svoje dieťa sa smiať nahlas, ovlaží vám to dušu, je to také hojivé a nielen pre rodiča.
prečo stratime tu krásu?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mala som to stastie stretnut dvoch ludi, ktorym aj vo vyssom veku (okolo styridsiatky a dochodca po sedemdesiatke) ten cisty smiech ostal. Rozhovor s nimi bol nieco ako ocistny kupel pre dusu...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pekne si to napísala
Ja mám pocit, že tí stále šťastní musia niečo brať... veď také prihlúple úsmevy, čo občas vidím, to musí byť nejaká droga, čo kriví ksicht do želaného tvaru 