Poľovnícke trofeje

Môj svokor bol vášnivý poľovník telom aj dušou. Miloval prírodu a vedel o nej krásne a napínavo rozprávať rôzne príhody a príbehy, ktoré som dokázala počúvať celé hodiny. Mal k prírode a zverine v nej veľmi citový vzťah a túto svoju lásku prenášal aj na mňa a svoje vnúčatá, keď nás často brával na výlety do prírody. Ako to tak chodí, k tejto poľovníckej záľube patria i trofeje. Aj svokor ich mal peknú zbierku a iba on vedel, čo a koľko pre neho tieto trofeje znamenajú. S každou z nich sa spájal iný príbeh, iný zážitok.

Ja som bola "paneláková" nevesta a keď som sa po svadbe s manželom presťahovala do rodinného domu svokrovcov, nemohla som si na trofeje zvyknúť. Viseli skoro všade, nad každými i medzi každými dverami a nad schodiskom. Svokrovci nám uvoľnili vrchné poschodie domu, ale keďže svokor si nemal kde svoje trofeje presťahovať, zostali visieť na svojich pôvodným miestach a vlastne tam visia dodnes, aj keď je už svokor päť rokov po smrti.

Hoci sa mi jelenie, muflonie, či srnčie trofeje vonkoncom nepozdávali, rešpektovala som svokrovu žiadosť, aby sme si ich nechali v našom vrchnom byte. A tak som si na ne časom zvykla. Neviem, či zvyknúť si, je to správne slovo. Skôr som ich prestala vnímať a brala som ich ako povinnú súčasť nášho domáceho prostredia. Je s nimi aj kopec práce, raz za čas ich treba zvesiť a očistiť od prachu a pavučín. Zvykla som si aj na návštevy, ktoré k nám svokor občas priviedol, ak sa chcel svojím známym a kamarátom pochváliť so svojimi úlovkami z poľovníckych čias. Po rokoch manželstva som si presadila aspoň to, že sme trofeje trochu popresúvali a umiestnili ich tesnejšie vedľa seba, čím sa mi vytvoril na stenách priestor na zavesenie obrázkov a dekorácií, ktoré sa páčili mne.

Keď k nám chodili naši známi a priatelia, ich názory na nezvyčajné ozdoby na stenách sa líšili. Niekomu sa páčili, dokonca vzbudzovali obdiv a uznanie ( to bolo zväčša u ľudí, ktorí mali k poľovníctvu nejakým spôsobom bližšie), iní vraveli, že by takéto lebky mŕtvych zvierat na stenách nezniesli, že z tých trofejí istotne vyžaruje negatívna energia. Najčastejšie sa však trofeje stali terčom rôznych vtipov na manželovu adresu, že či už mu manželka stihla zabezpečiť takúto unikátnu zbierku parohov.

Ako išiel život, vytvorila som si aj ja k trofejám na stenách istý vzťah. Nie, že by sa mi začali páčiť, skôr som ich začala vnímať ako svokrovu srdcovú záležitosť a začala som ich vidieť jeho očami. Vedela som, že pre svokra majú veľkú cenu, nie čo sa týka peňazí, ale čo sa týka . Keď už bol svokor chorľavejší, mali sme spolu rozhovor a on vtedy povedal, že ak raz umrie, môžeme si s trofejami spraviť, čo chceme, že ich môžeme hoci i predať. Už vtedy som cítila, že by to nebolo správne konanie a svokrovi som povedala, že jeho trofeje nikdy nikde nedáme a že si ich necháme ako pamiatku pre nás, naše deti i ďalšiu generáciu - pamiatku a spomienku na svokra a jeho celoživotnú záľubu. Keď som mu tieto slová povedala, videla som na jeho tvári, ako veľmi ho to potešili a ako si to cení. Jeho radosť z môjho rozhodnutia ma veľmi dojímala a ja som v tej chvíli s istotou vedela, že svoj sľub dodržím.

Teraz, po čase, sa pozerám na tie trofeje úplne inými očami. Keby mi to niekto povedal pred pár rokmi, že sa môj postoj takto zmení, neverila by som...

Stali sa pre mňa veľkou vzácnosťou. Sú pamiatkou na môjho svokra a ja ich nevnímam očami, ale srdcom. Vidím v nich spomienku na dobrého človeka, jeho lásku k poľovníctvu, jeho hrdosť z úspešných úlovkov. Dnes už by som ich nedala za nič na svete.