Už prešlo skoro pol roka a tak veľmi to bolí..
Myslela som si,že po pol roku to už bude lepšie,že čas to zahojí.
Tak veľmi mi chýbaš.Bolo Ťa všade plno.Chýbajú mi tie Tvoje maily,čo škola,že máš stresy,že Ťa mám utešiť a naštartovať na učenie.Tak si vždy veľmi stresovala,bála si sa...
A nakoniec to vždy dobre dopadlo..Vždy som Ti hovorila,neboj,o nič nejde..a ani nešlo..
Keď ja tak veľmi trpím,bože,čo Tvoja rodina..a Tvoj priateľ,ako žije..ako sa dá s niečím takým žiť..
Strašne chcem veriť tomu,že si stále tu..že ma vidíš,občas hodíš očkom,čo máme nové.
Lebo nového toho máme dosť.
Vždy si mi držala palce,tak rada by som sa Ti pochválila,že sme to dotiahli do konca..Ale už nemôžem.
Deň predtým sme spolu volali..
Chýba mi ráno ku káve,nový mail od Teba,posielala si mi ich stále,niektoré teda aj pekne sprosté 
Obratom som Ti písala,že mi kazíš morálku,odpísala si,že už je to aj tak jedno,v mojom prípade..Bez emotikonov,obe sme vedeli,kedy sa tá druhá rehoce,tak načo smajlov..
Hádam si vedela,čo pre mňa znamenáš..
Pamätáš,vtedy po škole v pizzerii,aj som Ti povedala,že Ťa mám veľmi rada,že keď škola skončí,budeš mi chýbať..
Hádam si to vedela..
Keď sme spolu naposledy telefonovali,sľúbili sme si,že ideme na tú chatu..že tento víkend nie,ale ten budúci už isto iste..
A vidíš..
Mám stále v mobile Tvoje čísla a nedokážem ich vymazať..
Je toho tak veľa,čo by som Ti chcela povedať..
Ale už nevidím,pre slzy..
Strašne mi chýbaš,moja kamarátka..
Lenka,pol roka je krátka doba.Srdiečko ťa bude ešte dlho bolieť.Ale každá bolesť sa časom otupí a pekné spomienky ostanú dlho farebné.Prajem ti veľa sily sa s tým vyrovnať.Držkaj sa
.
Ale vidi Lenka, vidi ....
Cislo na mojho stryka som mala v mobile este dalsie 4 roky.. vymazala som ho, az ked mi raz otec povedal: "aha mam tu stale to brachove cislo a tak si obcas hovorim, co keby som ho vytocil.. dovolam sa do neba?" A tak som vytocila.. nikto nedvihal, linka bola zrusena... a vtedy som si povedala, ze je ten spravny cas, lebo toto nie je linka do neba...
...nasi mali kazdy svoj mobil .....ani som jeho cislo nemazala ked nam umrel.....jedneho dna, asi po pol roku, som skoro dostala infarkt, zvonil mi telefon a pozeram:vola Tato
.......zodvihla som to ..... a tam mamusha: Adel odo dnes si beriem toto cislo, tu je aj clip.......
ďakujem pekne za reakcie..
už je lepšie trochu..
už po dopísaní bolo,asi to treba iba vyplakať von
lydusha
nechcela som Ťa rozplakať..
prepáč..
Len to na mňa doľahlo,ale..keď je to ok,hovorím si,že isto z hora stráži moje dieťa,lebo sa zázračne vyhýba úrazom
..a že..čojaviem..to tak malo byť..lebo každý má nejaký osud a nejaký čas,koľko pobudne na tomto svete..
len potom keď to na mňa doľahne,je mi ťažko..
zrazilo ju auto
ale tie čísla si stále nechám..ešte je skoro
/prepáčte že som sem vbehla s takouto témou,je piatok,pred nami víkend..život ide ďalej..
to len tak ? auto? uplnou nahodou ?
ufff.....
Svetluska, nic nie je nahoda...
A Lenka.. pred mesiacom zomrel mojmu priatelovi jeho spoluziak zo strednej.. 29 rokov.. "len tak" dostal mozgovu porazku... Moja polovicka nie je z tych, co daju na javo emocie... toto doteraz nedokaze sam sebe "vysvetlit".. a ja tvrdim, ze to chce len cas a ze vsetko ma svoj dovod.. mozno prave pre mojho priatela to bol dovod zacat byt konecne vo vztahu naozaj stastny a vidiet veci menej negativne...
mna teraz rozplace vsetko....ja som cosi ce zpol roka bez tatina.....takze mam este cerstvu ranu a viem ako boli strata....ja mam tatov obrazok na komode a niekedy sa s nim nahlas rozpravam
mavam taky pocit ze je tam so mnou
áno..
len tak..
hmm ... to musi byt velmi smutne !
Ale zas na druhej strane, dobre ze o tom hovoris, lebo je to cosi, comu sa da zabranit.
Mne to nikdy moc nedochadzalo, aku maju vodici v tomto smere zodpovednost.
Az potom jeden kamarat takto zrazil chlapca, nebola to jeho vina, chlapec mu vbehol na zelenu pod kolesa a nastatsie sa nic nestalo. Neskor som pocula o dalsom pripade jedneho dalekeho znameho, kt. sa skocil tragicky ... odvtedy som dost senzibilna voci takejto zodpovednosti.
eifelovka
tak ako hovoríš..nič nie je náhoda..
..len,veľmi ťažko sa to v sebe vysvetľuje..
že prečo práve takýto človek,ako ona..
prebrala som si to v hlave milionkrát,z každého hľadiska,karma a tak,ale tú bolesť srdca to nijako neovplyvní
niekedy mám pocit,že mi ho roztrhne
Viem Lenka, viem.. ked mi pred rokmi zavolal do Italy moj brat, aby mi oznamil spravu o strykovi, ktory bol mimochodom prave ten oblubeny, tak zo mna vyslo len "preco prave on" On miloval Taliansko, on mi pomahal aj financne, ked som sem isla studovat, on ma podporoval v tom, ze treba zit zivot s tym koho lubime.. a zrazu ho nebolo
Volala som ho "Gabika" aj ked sa volal Gabriel a ja som pre neho bola Brambora lebo som Barbora.. Ked je vonku krasna obloha plna hviezd, idem na balkon a kukam na nebo.. obcas sa mi zda, ze ho pocujem ako sa smeje.. A fotku, dokazem si pozerat len jednu, z jeho oslavy poslednych narodenin, ktore tak velmi nechcel oslavovat... tam mi vtedy povedal, ze v zivote nestaci mat len rad, ze treba milovat.. a strasne sa na tej fotke smejem spolu s nim a sesternicou... ked na foto kukam, pocujem tie slova o laske...
krásne si to napísala..a veľmi smutne..
cítiť z toho,že to bolí stále..
ja mám jej fotiek plný počítač a na všetkých je taká šťastná..
vyrehotaná
..na pohrebe to nebola ona..len nejaká iná,vosková figurína,iné črty tváre,výraz..možno preto to tak bolí,že nemám pocit,že som sa s ňou rozlúčila..
však sa ešte stretneme raz,povedzte mi že hej,asi to je to,čo chcem počuť..
stretnete lienka aj ja verim ze sa este raz s tatom stretnem.....inak ma prave napadla vec ktora sa sem asi nehodi....grigorov speiava...vsetci sa stretneme...ale to je o inom, tak pardon
tak dobre..
a bude sa mi možno tam hore aj posmievať,ona taká mladá krásna a ja už stará korčula
teda dúfam
Lenka.. ale ona je stale pri tebe, necitis ju z toho rehotu na fotkach.. zavri oci a pocuvaj.. pocujes? To je predsa jej rehot.. je tam a s tebou a pocuva, co jej rozpravas
lydushka
úprimnú sústrasť..
plačem aj ja....nedá sa inak.....veľmi, veľmi sa bojím takejto bolesti.....nedá sa rozdať....nedá sa zabudnúť....je mi to veľmi, veľmi ľúto
....
nie je čo napísať..
ďakujem
Drž sa, Lenka!
..."moja Martinka" odišla mesiac pred koncom školy- posledný rok... Cestou do školy- spolužiačky prišli s ospravedlnením meškania, vraj boli dole rampy...kohosi zrazil vlak. Nejakého chlapca. Všetci sme sa rozhliadli po triede- chýba Matej... Oblečenú mal modrú bundu... Vošla triedna. Plakala. Prebehol po nás mráz. Sekundy trvali nekonečné roky... Bola to Maťa- a na sebe mala bundu odo mňa! Nebola taká kamarátka, bola tiché káčatko...
Veľmi som sa snažila jej pomôcť, častokrát som jej možno aj ublížila... A teraz jej chodím zapáliť na hrob sviečku a hovorím jej: "Matúšisko je už môj manžel, a toto je naša Nicolka". A pýtam sa, či toto chcela, alebo to bola veľmi nešťastná nehoda...
...do triedy vošli kamarátky- plakali. Opýtala som sa, čo sa stalo... Anka začala plakať a odišla z triedy. "Miro umrel"- Ankin brat. Rozbehla som sa za ňou, stretli sme sa na chodbe, objala som ju. Plakali sme- sedeli sme oproti seba na chodbe a plakali. Decká chodili okolo nás a nechápali... "vieš aké to bolo hrozné? Prišiel do izby a pichol sa nožom..." prebehli po mne zimomriavky. "Hlúpy! Prečo si to spravil svojim sestrám? Tým, čo ťa tak veľmi ľúbia? Prečo si to spravil svojej rodine, milujúcej a obetavej mamine, hrdému otcovi. Za nejakú stratenú lásku. Za lásku, ktorú si od seba sám odohnal. Prišiel si o taký krásny život..." hovorím si, keď mu pálim sviečku.
Anka, mám ťa rada a obdivujem, ako ste svoje utrpenie zvládli...
..."ľúbim ťa"..."tak prestaneš s tým svinstvom- vyber si"... zvoní mi telefón- Peťova mama- "prehnal to, Miška, on nám zomiera! Prídi, prosím!" Nezomrel. Prišla som za ním po dlhých mesiacoch- bol môj kamarát, rodiny spolu chodili na dovolenky. Sedel na stoličke a hľadel na prázdnu stenu. Objala som ho a povedala mu, aká som rada, že to zvládol. Pozrel na mňa- akoby ma ani nevidel, nevnímal. Nespoznal ma. Žije, ale vo svojom svete. Peťo zomrel, ale jeho srdce bije...
...Martin- preletel autom zábradlie mosta... jeho sviečka taktiež zhasla veľmi skoro... "si dobrodruh, ale stálo to za to? Jedna šialená jazda... Ešte mám tvoje CD- kedy ti ich vrátim? A priniesla som ti mačacie jazýčky, mama hovorila, že si chorý...Mám ťa rada"...
Každý máme svoje bôle, musíme s nimi žiť a veriť, že sa znova stretneme. ..ja verím a... mám vás rada, kamaráti!!!
krásne... a hozne hrozne smutné..
opäť tu nariekam ako dážď..
nie, neplač, ani ja už neplačem... keby mám plakať vždy, keď si spomeniem...nie, ja sa usmievam, smejem- hľadím do nebíčka a hovorím si, že ma tam čaká strašne moc úžasných ľudí, a tak sa nebojím, až raz zomriem, nezostanem sama... budem obklopená krásnymi mladými ľuďmi... teraz mi chýbajú, ale zostali v mojom srdiečku- zatiaľ si s tým vystačím a za kooooopec rokov ich "prefackám", prečo ma opustili...
to je smutneeeeeeee..... :´( baby prestante.......Akira to sa neda neplakat....mozno po dlhsej dobe...aj ja chcem hladiet do neba a usmievat sa na vsetkych milovanych ktory mi odisli
Tu bolesť dobre poznám. 28.10. bol rok čo som sa rozlúčila so svojou naj. kamoškou. A tiež ju zrazilo auto, keď išla ráno do roboty. Vodič ušiel. Zostali po nej 3 deti. Je mi z toho aj po roku hrozne. Lebo sme boli viac ako kamošky. Pomáhali sme si viac ako rodina. A naši chlapci boli rovnako starí.Len tri dni rozdiel.Bývali sme hneď vedľa seba, a smiali sme sa že rozoberieme plot, čo nás delil, aby sme stále nemuseli chodiť dookola. A stále ju vidím. Keď som v meste, a zrazu, aha ide Ľuba, a až po chvíľke si uvedomím, že to nie je ona.
A číslo som tiež ešte nevymazala. Akosi nemôžem. S jej najstaršou dcérou (16) sa pravidelne stretávam, príde za mnou do roboty, vyrozpráva sa , vyplačeme... Snažím sa pomáhať ďalej, ako pred tým, ale času málo, my sme sa presťahovali. Aj keď ma 16, ona je taká maličká, chudučká. A je to na ňu priveľa. Stará sa o dvoch mladších bratov, celá domácnosť je na nej, ich otec večne v práci, jednak aby ich uživil, a mam pocit že uteká pred deťmi aby sa netrápil. K tomu s nimi býva chorá babka, a strýko alkoholik. Je mi ju strašne ľúto, ale na druhej strane ju aj obdivujem. Že musí byť silná, už to nieje puberťačka, ale žena. Musela rýchlo dospieť. Často jej hovorím že mamka je na ňu určite hrdá, keď sa na ňu pozerá.
A teraz je už aj mne do plaču.
mirkoslavka..úprimnú sústrasť..
a už hádam aj dosť
toto som naozaj nechcela spôsobiť..
Lenka, neviem co a ake pocity to komu vyvolalo, ale ja ti dakujem.. prave som si zapla vivaldiho 4 rocne obdobia, citim pohodu a spomienka na Gabiku a meno "Brambora" mi padlo neskutocne dobre.. ono bolest akosi prejde a clovek spomina len na tie krasne spomienky! Este si hadam dnes vecer zapalim sviecku ako spomienku a uplne super!
Lenka, mne zomrela sesternica a rok po nej moja mama, obe postradam do dnes, hoci je to uz velmi vela rokov...hlavne odkedy mam deti, pocitujem stratu mamy este viac...chyba im babicka, ta jedina, ktoru tu maju, nema o ne velky zaujem...niekedy sa pytaju, preco zomrela a ci som bola mala a pod. a tak sa s nou vlastne stretavaju aspon cez moje rozpravanie a detto s mojou sesternicou a niekedy mame take chvilky, ze ked ju pripomenu, tak premyslaju, ci je hviezdicka na nebi a ci je niekde pri nas a my ju nevidime...poznam jedneho cloveka, ktory napriklad svojej mame pise vzdy na Vianoce list a v nom napíse vsetko, co sa u nich za celý rok udialo a pripevní to na balón, ktorý nechá odletieť k mame. Mozno by si aj ty mohla také cosi vyskúsat.
Inac, akosi verim, ze vsetko so vsetkym suvisi, v den ked si pripominam smrt mojej mamy ma narodeniny moja dobra kamaratka a den po narodeninach sesternice ma narodeniny nasa druha Opica... :)
Scio me nihil scire (Viem, že nič neviem - Sokrates)
r.r.Rosa.. teraz ma napadlo, ze ked sa narodil moj brat, zomrela mamina mama a ked som sa narodila ja a mala 2 tyzdne mamin otec byval s nasimi.. dedo povedal, ze ma derave papuce, ale ze uz nech mu nekupuju ine, lebo je vraj cas urobit niekomu inemu miesto.. mala som dva tyzdne ked odisiel, ale aspon sa tesim, ze ma drzal na rukach a ze moja mama ked sa na mna pozrie, vidi svojho otca
Moja milovana krstna zomrela takmer na den presne ako jej ocino....len s rozdielom rokov.....a moj tatinko umrel takmer do roka a do na po krstnej mame.....
Lenka, v pohode. Ja na ňu myslím každý deň. Len ma občas mrzí, že odišli takí ľudia, ktorí tu mali ostať. A koľko chodí po svete ľudí, čo si nevážia život, rodinu, priateľov, alebo si siahnu na život, alebo na niečí iný. A často myslím na manželovu mamu. Aj keď som ju nikdy nevidela,(len na fotke) je mi za ňou smutno. Myslím na to, aké by to bolo keby tu bola, ako by sa tešila z vnuka, ako by sme spolu vychádzali. Ale som presvedčená že dobre. Proste tú ženu si vážim. aj keď som ju nemala možnosť spoznať.
Baby, nečítam celé, rumázgala by som a na hostí sa musím usmievať... len jedna vec ma desí... mne ešte nikto veľmi blízky neumrel. Na mňa to všetko ešte len čaká...
som v papradí
na to ani nemysli, amalka......ani na to nemysli a usmievaj sa
Ľudia, ako mi je v tejto robote super! Práve píšem narodeninový zoznam všetkých kolegovcov, aby sme vedeli, kedy oslavovať :D Fasa dobrý kolektív počnúc recepciou, cez chyžné, šéfstvo, kuchárov a obsluhu... fest pohodová atmosféra.
som v papradí
Tak si to krasne vzchutnavaj
To je super Amalka, uprimne sa tesim s Tebou
. T.J mas pristup aj na internet ?
Inak aj ja som prekvapena, co za dojemne pribehy vedia tito ludkovia vygenerovat ...
to je dobra pracovna napln, amaly
tak veru, jedine, coho sa tu obavame, je naval Rusov v zimnom obdobi. To vies... vodka
, ale mozno nam pridelia nejakeho esbeeskara 
som v papradí
tak to by sa v tom pripade zislo, nejaka ochranka
byvaly svagor je rus a vedel sa aj stat a bavit ako rus, doslova a dopismena
na budúci týždeň bude mesiac čo odišla moja mama. Stále mám smútok v duši - jej foto mám v kuchyni na pulte, každé ráno s ňou "debatím" keď robím raňajky, desiatu., keď prídem z práce vyrozprávam jej čo sa dialo, a odchádzam spať so želaním dobrej noci. Lenka, aj ja plačem ale snažím sa menej, vraj sa nemá plakať, lebo duša sa nedostane na miesto pre ňu určené /ˇja viem, to sa nedá/ ale snažím sa.
V myšlienkach si stále spomínam čo sme spolu prežili, a ver niekedy sa aj usmejem, keď si ju predstavím čo sme spolu robili, na jej reakcie a presne na jej smiech a to je úžasný pocit, veľmi mi to pomáha.Skús to! Už nebudem písať lebo ...................
mamika myslis ze ma ta dusa odist na miesto kam patri?
Aj mne to kazdy hovori, nesmiete za nim |za tatom| plakat aby mohla jeho dusa odist.....Po prve prestat plakat neviem, nejde to....a po druhe....su predsa strazni anjeli a nam bolo povedane aj to, ze bude mamine sestre a mne robit strazneho anjela.....
Toto su otazkyy na ktore mi asi nikto neda normalnu odpoved.....
Ja sa len strasne bojim ako zvladne maminka vianoce.....oni dvaja milovali tu atmosferu, vedeli vycarovat naozaj kuzelne vianoce....dedo cakaval na vecne svetlo, ktore mu cestou do domu trikrat zhaslo.....sledoval z okna ludi na ulici a ked bola poladovica tak sa vedel dooooost bavit na tych hopsajucich a padajucich nestastnikoch na ceste.....ach jaj, velmi mi chyba
Amálka som rada, že máš super prácu a kolegov. A pozor na tých Rusov, sú to nezbedníci - gavaríš pa rúsky?! Ak nie prídem na výpomoc!
prave som narazila na tento uryvok .. trochu vytrhnute z kontextu, snad nevadi:
Nedávno som čítala v Yalomovej knihe (neviem, či som to už aj nepísala, lebo niekedy už neviem, čo robím Embarassed ), ako jeden kňaz rozprával trúchliacim, že keď človek umiera, je to akoby od nás odchádzal na loďke a my vidíme v diaľke už len jej koniec a vravíme si: Odchádza... a kdesi tam na druhom brehu stojí zástup, ktorý vidí predok loďky a vzrušene si vraví: Pozrite, už prichádza! Tak verím, že príde do lásky, rovnako, ako v nej medzi nami jestvuje. To jej prajem, rovnako ako každému z nás.
Svetlana, vieš názov tej knihy?
Scio me nihil scire (Viem, že nič neviem - Sokrates)
r.r.Netusim, nic mi to nehovori ... hodila som to na amazon.de a nic moc ... akurat sa asi vola Irvin D. Yalom, knih ma viac, kt. je ta stravna tazko povedat.
len pár slov, čo som kdesi čítala:
-- keď človek zomrie (fyzicky) jeho duša je spojená s telom ešte pár dní (asi osem alebo 12?) a za tých pár dní sa od tela pomaly odpútava. Ak sa telo dá spopolniť skoro po smrti, odpútavanie duše je násilné a bolestivé (pre dušu). To sa týka aj toho plaču, je to pre ňu bolestnejšie odísť...
filipka, to zrejme zalezi od toho, akou smrtou umrel. Ked "pomalou na starobu", tak sa ta dusa mozno oddelovala postupne a uz to potom nemusi trvat tak dlho. Ina je urcite nejaka autonehoda a pod.
Necitala si nahodou ceskeho psychiatra(ci psycholog ???) Kafka ? Ten robil take pokusy s ludmi pod hypnozou, ich dusa sa oddelovala od tela a boli schopni sa pohybovat v priestore a informovat o tom, nakolko je dusa ineho cloveka oddelena od tela, teda boli napr. schopny predpovedat smrt starsieho cloveka tesna na pokraji ....
Kafku som citala, ved od neho to aj mám. Ti poviem, ze ta jeho kniha (Parapsychologia) je poriadne "hustá", trvalo mi to rok, kym som ju dokazala precitat. Strasne zaujimave veci... Citala si to?
Hej, Parapsychologiu som myslela. Davno som to citala a uz tu knihu ani nemam, niekde sa podela. Ale gro si pamatam ... ako sa duse jeho citlivcov prechadzali po nasom materianom svete a nosili mu spravy, zatial co ich tela lezali u neho "v ordinacii"
To musela byt fakt sranda !