Netúžime po pravidlách. Chceme konať ako jedinečné osobnosti. Pekne podľa svojho. Nielen podľa svojej skúsenosti, ale hlavne podľa svojej potreby. Veď mám na to právo. Zdá sa nám, že náš život je komplikované aj bez rôznych príkazov a zákazov. Len my najlepšie vieme, čo nám osoží, čo nám prospieva. Veď nikto nechodí v mojich topánkach a tak čo môže vedieť o tom, čo je pre mňa dobré a osožné....
Len úprimne, keď bude život bez zákazov, príkazov, bez pravidiel, naozaj to bude to najlepšie pre nás? Naozaj sa niekam posunieme? Dokážeme si povedať, že teda toto je to osožné? Napríklad vstaň a choď, cvič. Nejedz toľko kremešov. Alebo úplne bez akýchkoľvek obmedzení zjeme, čo nám príde pod ruku. Niekto 4 čokolády, iný 5 rezňov..... A nejde iba o jedenie a cvičenie samozrejme.
Alebo iný príklad - taká cesta. Čo tam je obmedzení, určujú nám stranu, po ktorej jazdiť, kážu nám zastať na Stopke, dať prednosť, nepredbiehať na plnej čiare... Ja teda nie, ja môžem robiť, čo chcem, ja nepotrebujem, aby niekto iný za mňa rozhodoval, čo je správne, čo je osožné a prospešné. Ja predbieham aj na plnej, veď nepukne. Ja mám na to právo.
Ale prečo ten blázon oproti nezastavil a nedal mi prednosť? Prečo predbieha? Jaaj, obmedzovalo by ho to. Veď aj on je jedinečná osobnosť, pre ktorú žiadne pravidlá neplatia.
Pravidlá nás obmedzujú, zdá sa nám, že sme stratili kontrolu nad svojimi životmi.
Ale je to naozaj tak?
Nie sú pravidlá skôr o tom, že sa nám žije ľahšie? Alebo naopak, práve vďaka pravidlám sa stáva náš život jednoduchším. Ja osobne som okrem iného vďačná za všetky dopravné pravidlá. Možno sú niektoré na pováženie, niektoré ani nevieme používať, ale som fakt rada, že na neprehľadnom úseku cesty majp autá Stop a musia sa rozhliadnuť. Síce ma to obmedzuje, keď musím zastaviť ja, ale zachraňuje mi to život, keď zastane niekto iný. A tie zákazy predbiehania, vďaka za ne.
Toto celé píšem hlavne pod dojmom toho, čo som písala včera o veľkých deťoch. Druhé, čo mi zneje v hlave je neutíchajúca diskusia o rúškach a všetkých opatreniach s tým spojených. Nielen moja mama a svokrovci, strýkovci.... patria do ohrozenej kategórie. Patrím tam aj ja, aj môj bratranec po transplantácii, jeho dieťa podstupujúce chemoterapie, moje kamarátky po ťažkých operáciach. a tak som rada, že je stále dosť ľudí, čo tie pravidlá dodržiavajú.
No ved v škole je to iba na prvé dva týždne, kým sa zrovnajú všetci na jednu úroveň. Tí čo boli doma s tými, čo doma neboli. Až to nerastie skokovo. Všetci naraz
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ak chceš mať peknú záhradu,stromčeky musiš sa o ňu starať..okopávať,strihať.Tvrdím,že podobne aj ľudský tvor má máť mantinely,hranice..či čo.Niekoho či niečo pred čím mať rešpekt,vážit si..
viem ,že sú aj permakultúrne záhrady kde je kopec akože buriny ale tiež nesadia jahody v decembri a aj trávu ked nastielajú pod rastliny nerobia to vo februári..čiže aj tu sa niečo dodržiava.
prečo by mal byť človek výnimka?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Presne ... aj permakultura ci jak podlieha mantinelom a pravidlam prirody, pocasia. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pravidlá potrebujeme od malinkeho mala... Este len tri dni boli trojročné deti v škôlke a ja už som mala možnosť si odpozorovat ako veľmi ich potrebujeme. Mamky, ktoré sa dali na ne/výchovu tým novým spôsobom - nech si dieťa robí čo chce a buduje svoju osobnosť, doslova saleli že ako to bude keď ich decká nastúpia do škôlky... Kým boli doma, deti sa rozhodli kedy idú von, kedy dnu, kedy budú chodiť bosé, kedy sa doslova budú hádzať o zem, kedy budú jest a piť a mamky lietali za nimi ako handry... Prešli len tri dni a tieto deti sú zo škôlky uzasnute, poslúchajú učiteľky na slovo, dokonca mnohé z nich už druhý deň v škôlke spali... Lebo zrazu dostal ich život pravidlá...
K rúškam sa už vyjadrovať nechcem lebo každý má tú svoju pravdu... Hádam len opäť spomeniem môj telefonát s hlavným hygienikom... Syn robil vo firme kde mali dva pozitívne prípady, ja som po telefonáte s naším hlavným hygienikom mohla naďalej šiť rúška pre nemocnicu, DSSky...
Po všetkých straseniach o cestovaní som vycestovala autom do Chorvátska, na ostrov, bývala na priváte a predsa som mala menšiu šancu nakaziť sa ako keby som ostala doma a chodila obdeň na nákup. Ešte v ten deň, keď som sa vrátila, som šla opäť opatrovať človeka s veľmi slabou imunitou úplne bez strachu... Btw...mám dve chronické ochorenia, jedno z nich si chodím každoročne liečiť k moru.
A teda napíšem to znova - keď sa na tlačovke pýtali novinári, prečo deti s astmou a inými dýchacími problémami nemôžu ostať prvé dva týždne zo školy doma, hygienicka povedala - tie deti chodia cez chripkovu epidémiu do školy? Chodia! A kovid nepredstavuje pre ne väčšie riziko ako tá chrípka takže nevidím dôvod aby ostávali doma. Tí páni si ohľadom pravidiel s ruskami seru do huby. Inak sa to povedať nedá.
Pravidlá s ruskami áno. Ale s rozumom. Nie bezmozgovo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mantinely treba. Od malinkaveho cloveka, po stareho vseveda. Vsak ako inak by sme vedeli, ze sme cez ciaru? A bavilo by to vlastne? Sme sa nedavno bavili o alkohole, sexe a teensoch ... predsalen korona - nekorona, moj dorast dorasta do prvych chat a lasok.
A zaver bol taky, ze alkohol po 18tich menej chuti, ako ked " nesmies" a na tajnasa zhanas cosi kdesi. Vsak aj v manzelstve ked je viac prilezitosti, uz sa tolko clovek nestiska ako ked nie je kde. Proste ked nemozes, vtedy chces. Ked nebudu mantinely a pravidla, nebude poriadok. A ludia miluju poriadok aj ritualy.
Mozu na ne frflat, ale bez nich su strateni.
Vsak staci taka dovolenka a hned je vsetko hore nohami.
Add ruska ... furt nevidim problem nosit v uzavretych priestoroch, kde sa stretaju nahodni ludia. Ale skola medzi to nepatri pre mna.