Bez lásky

Mne sa tiež raz stalo, keď som kupovala hodinky sestre pod stromček tak mi jedny ostali na ruke. Potom som jej vybrala iné a na tie čo som mala na ruke som zabudla, zistila som že ich mam až ked som si vyzliekala bundu. Chcela som ich vrátiť, no kamoška povedala, že by som bola hlúpa keby som ich vrátila. A že by ma mohli považovať za zlodejku a tak som si ich nechala. Chvíľku ma hrízlo svedomie no v dnešnej dobe ti nikto nič nedá zadarmo.

Tá súvislosť medziriadkami určite je. A máš vo veľa veciach , čo si napísala aj pravdu. Nič nejde nasilu , a láska a city už vôbec nie. To musí človek zažiť, alebo cítiť.A aj o tom je život. V tých potravinách by som možno v mrzutej nálade spravila to isté. Veď koľkokrát sa stane, že aj predavačka, či už chtiac, alebo nechtiac ti započíta niečo naviac a čo sa potom stane? Ak sa ozveš, buď sa ti ospravedlní, alebo máš posratý celý deň, že si sa vôbec ozvala. A práve preto sa to občas stane aj naopak. A netrápi to nikoho. Alebo teba hej ? Veď si to neukradla. Možno to vyzerá teraz odo mňa sprosté, ale zažila som opačnú situáciu a to nás chcela predavačka obrať o dva stravné lístky, len zabudla, že sú číslované a na požiadanie vedúcej ich z pokladne vydala a - 130 Sk by mala vo vrecku. Našli sa, aj keď sa tvárila prekvapene.A myslíš, že sa ospravedlnila ? Kdeže, ale tým nechcem urážať. Sú aj obchody, kde chodíme strašne radi práve kvôli obsluhe. A že sa niečo má, alebo nemá. Snažím sa to robiť práve tak ako sa to má,aj keď niekedy to ide ťažko. Láska ani úcta sa nedá vynútiť. To máš pravdu. To musí človek cítiť. A ja mám toho na rozdávanie.Dostala som proste do vienka more lásky a dobrosrdečnosti. Rodičov si za to ctím, a to nie z povinnosti, ale z lásky, ktorú k nim cítim. Sú pre mňa všetkým a priala by som všetkým vzťah , aký máme my. A Ďakovať im za všetko, čo mi dali ? To by sa nedalo vyjadriť slovami. Ľúbim ich viac, ako sa dá povedať a snažím sa vychovávať aj svoje deti k láske a úcte, aj keď dnes je iná doba a horší svet. A ja preto čakám a dúfam, že moje deti si ma budú v budúcnosti vážiť a ctiť práve preto, že ich nadovšetko ľúbim a vedia, že tu bude len pre ne každú minútu, aj o polnoci niekto - mama.

hm filipka aj Osho má jednu meditáciu založenú na negativizme...Proste robiť jeden deň všetko záporne, hovoriť nie, nepomáhať keď nás o to poprosia, požiadajú-jednoducho urobiť to obyčajné konkrátne NIE...Ja som tu toho popísala o mojom vžťahu s manželom ale toto čo si napísala ty teraz, tak to presne vystihuje ako som tých uplynulých 5 rokov cítila...presne som vedela ako sa mám správať aby som svojho chlapa od seba neodplašila...lenže ja som proste chcela byť tak obyčajne ľudsky protivná ako jeho skoromilenka, tak obyčajne ľudsky protivná ako môj manžel...Nechcela som sa snažiť aby som ho nestratila...byť protivná a nestratiť ho to má pre mňa väčšiu cenu- lebo budem vedieť po zvyšok života že môžem byť sama sebou a strašne som potrebovala byť sama sebou...a zaujímavé je že som sa konečne ukľudnila, nemám potrebu k niečomu sa vracať, niečo riešiť, proste je to všetko fuč a opäť som to ja kto chce byť milý, pozorný, láskavý, chápavý- ale nie preto lebo tak je to správne, lebo tak to radia všetky múdre príručky ako chlapa neodohnať od seba.Teraz to chcem lebo to chcem, lebo je to z lásky, lebo to tak cítim...Myslím že si to super napísala- vyjadrilo to moje hlboké pocity...aj keď to pôvodne bolo trošku o inom, ale v podstate sa to dotýka ktorejkoľvek časti nášho života...

To neviem či je v tom nejaký rozdiel...ja som dlho mala pocit, že vôbec nedokážem byť protivná, že nedokážem robiť niečo z trucu...a potom to prišlo ako z jasného neba...cítila som aká som hnusná, aj z trucu a niekedy aj úplne jasne som si hovorila:stačí, teraz budem úplne vedome protivná, aj manžel je protivný...neviem či je v tom nejaký rozdiel, ale pre mňa je to veľmi poučný zážitok že viem byť aj taká...u nás to totižto vôbec v manželstve nejestvovalo:byť protivná, byť protivný...všetko to bola akási liečba šokom...

mozno robiť niečo z trucu je vlastne to isté ako to robiť vedome...ale asi len pre človeka ktorý je na takej úrovni aby si dokázal uvedomiť, že to robí lebo trucuje a zároveň by so dokázal odoprieť také správanie, že by proste netrucoval...ja v tom až taký rozdiel nevidím, lebo keď si uvedomím že takto trucujem splýva mi to do toho že to robím vedome...

Filipka, nauc sa, ano NAUC sa lubit sama seba a potom bude jednoduchsie milovat okolie

Hm filipka ten prvý článoček som si prečítala, bol super...mám však ešte taký jeden postreh...myslím že nejaká naša vysoká škola má v Afrike- neviem v ktorom štáte svoje pracovisko- svojich lekárov...Raz bol v televízii rozhovor s človekom ktorý tam našich lekárov vysiela a ten sa vyjadril, že tam idú vždy len na rok.Na 1 rok preto aby nedošlo u nich k syndrómu vyhorenia.Vyhorenie je vrcholný stav ktorý nastáva v poslednej fáze stresu...A potom po návrate na Slovensko sa po pol roku, alebo roku môžu vrátiť opäť do Afriky- ale zas len na rok...Je to asi úplne normálne ak niekto vyrástol v podmienkach európana a príde do Afriky- je to obrovský šok, obrovský stres...Syndrómom vyhorenia sú veľmi vystavené pomáhajúce profesie- lekári, sestry, učitelia, sociálny pracovníci...Po rokoch v takejto profesii dochádza k vyhoreniu aj v domácich podmienkach, nielen napríklad v tvrdých podmienkach Afriky...To bol len taký môj malý postreh...Len málokedy si ľudia u ktorých došlo k vyhoreniu dokážu tento stav uvedomiť a proste zmeniť profesiu, vrátiť sa domov a dať sa dokopy, načerpať novú energiu...