Brčkove horizonty

„Som krásny. Skoro celý čierny. Sem tam síce vidno sivý vlas, ale nešpatí, pôsobí ušľachtilo. Mám briadku ako d´Artagnan. Pod briadkou mám vždy upravené biele žabó.

Som dôstojný. Život beriem s nadhľadom. Pojašené, nevyrovnané správanie okoloidúcich u mňa vyvoláva mierny úsmev. Vyrastiete z toho, život vás naučí, často si pomyslím.

Provokujem svojim pokojom. Nuž, môžem si to dovoliť! Blížim sa k sedemdesiatke. Veľa som prežil, skúsil. Poznám komfort i biedu, plné brucho i hlad, pohladenie i údery.

Mám dobrú gazdinú.
Je druhá v poradí. Prvá nebola zlá, pekne sa o mňa starala. Len sa jedného dňa začala ku mne, aj k sebe, zle správať. Chuderka. Niekam ju odviezli. Ostal som sám. Túlal som sa, biedil. Ale ja aj v zlom hľadám dobré. Biedu kompenzovala sloboda. Ale všetko dočasu. Našli ma vychudnutého, utrápeného, agresívneho, zatvrdnutého voči okoliu. Zachránili ma. Vzala si ma nová gazdiná. Mám ju rád. Niekedy jej však nerozumiem. Vonku je krásne a ona so mnou výjde na prechádzku sotva trikrát denne. Ja viem, že potom po nociach pracuje, ale koho to zaujíma? Na "dobré ráno" mi dáva 4 kúsky hrubej salámky. A prečo nie 10? Keď prídeme z prechádzky, vydrhne môj krásny frak s takou smradľavou handrou. Pritom po prechádzke viem tak krásne voňať. Niekedy ma objíma, stíska, hladká, až je to nepríjemné. To sa nevie ovládať?

Viem sa zo života tešiť! Korením môjho života sú baby, veveričky, ryby a šteniatka.

Baby! Páčia sa mi všetky. Malé, veľké, biele, čierne... Keď ich zbadám, začnem slintať a cvakám zubami. No ale môžem ja zato? Len tá moja gazdiná. Že vraj kontroluj sa, ovládaj, to nie je len tak, splodiť potomka! To je aj o zodpovednosti!

Veveričky! Tak pri nich sa za 3 sekundy pretransformujem na elektrický generátor. Moje prapôvodné lovecké DNA sa zaktivizuje a už ma niet! Ešte šťastie, že moja gazdiná včas pochopila situáciu. Trpezlivo čaká, sediac v strede parku, kým sa behom a sliedením ukonám, a po takej polhoďke sa zmorený zrútim k jej nohám. Ešte ma aj pohladká. No nemajte ju radi!

Ryby! ... a najlepšie vo fontáne na námestí. Krásne, vykŕmené, farebné. Moje túžby po nich vybičuje aj voda, ktorú mám veľmi rád. Raz-dva by som k nim skočil. Baletím okolo fontány, hľadám správnu polohu tela na rýchly skok, najlepší uhol pohľadu... Ale tá moja gazdiná! Nesmieš, šetri sa, máš svoj vek, čo povedia okoloidúci!

A šteniatka? Milujem. Milujem ich mladosť, hravosť, hebkosť, otvorenosť. Po veľmi krátkej chvíli sa už s nimi naháňam a radujeme sa zo života. Darmo v mojej starej "karosérii" búši srdce nového Ferrari.“

„Brčkooooo! Poď ku mne!“

„Jáj, gazdinka moja. Vyrušuješ ma pri úvahach!“

Ale pomaly, primerane k veku, sa ku nej poberám. Hlas ide z kuchyne. Mám také tušenie, že späť do brlôžteka sa budem vracať veľmi, ale veľmi spokojný.