Najkrajšia kytica

Počas mojho posobenia na tomto svete som nemala to šťastie stretnúť mužov ,ktorí by preferovali tento typ vyjadrovania citov,úcty,či vďaky.Na ich spočítanie by mi asi postačili prsty oboch rúk a popravde nie som žena,ktorá by pri živote udržala akýkoľvek druh rastliny s výnimkou kaktusu a možno ešte tak africkej fialky.Akákoľvek moja snaha s polohovaním ,otáčaním,poprípade tienením vždy vyšla nazmar a dokonca aj slová kvetinárky "táto rastlina sa pestuje sama " sa ukázali ako pre mňa prd platné . Po čase som sa zmierila s tým ,že moje pelargónie sa nikdy nebudú tak krásne ťahať ako mojej mame a peniaze by som mala začať vrážať inam. Moj drahý si zvykol tiež a aj kyticu ku návratu z porodnice opatroval sám ,keďže tá posledná z mojich narodenín nevydržala ani toľko ,aby som si ju o pár dní odfotila. No som rada za spomienku z minulosti ,ktorú nevymažem do konca života a to na svoju prvú lásku a malé prekvapenie vykúkajúce z krepového papiera.
Mala som 17 ,chodzu ženy a v očiach otázku čo láska zmení .. moj vyvoleny bol chlapec z vedľajšej dediny,ktorého som stretla ako inak v kultúrnom dome na diskotéke a o ktorom som pri piatom "lepáku " už vedela,že je určite ten pravý .. nebola som ďaleko od pravdy ,prežili sme spolu krásne tri roky a všetky superlatíva spojené s prvou láskou som naozaj prežila. Jedny letné prázdniny som sa dostala k očnému ,bola to len taká banalitka spojená s alergiou . V ten večer sme sa mali stretnúť a on trval na tom,aby som ho počkala na zastávke autobusu..samozrejme som tam bola polhodinu skor -"čo keď náhodou prvýkrát v dejinách SAD prijde autobus akor "...tak som tam teda čakala,dupkala a preciťovala smer motýlikov tančiacich v mojom bruchu . Muzeálna karosa tváriaca sa ako na svojej poslednej výprave konečne zastala a za všetkými tými bezfarebnými tvárami cestujúcich svietila gloriolou osvietená hlava mojho Anderka. Volal sa síce Ondrík ,no pre mňa ostane navždy Anderko...::) Tak teda Anderko pomaly vystupil z autobusu,aj keď to možno nebolo pomaly ,len ja som možno prežívala spomalený film..a za ním vykúkal ružový krepový papier..."A je to tu " povedala som si :"moja prvá kytica " ..Anderko s tvárou nafúknutou na prasknutie zakúzlil svojou rukou a predo mnou sa zjavil zvazok..nie kytica ,nie kytička ,ani jeden kvietok...bol to zvazok.....MRKVY..ešte s vňaťou...snažila som sa polapať všetky motýlence ,ale oni ako splašené uleteli a ja som ostala 1x sama,bez nich ,zazerajúc ako teľa na maľované vráta..Po prudkom nádychu Anderko zahlásil : "To je zvazok mrkvičky z mojej dušičky ,s čerstvou vňaťou natrhanou ,s vernou láskou darovanou ,aby tvoje očká posilnili a srdce tvoje naplnili "...čo dodať ,fakt že sa tým terigal preplneným autobusom,fakt,že to zabalil do krepového papiera a la pair exellance ,fakt,že si myslel ,že návšteva u očného automaticky znamená že oslepievam a fakt,že zložil básničku s RÝMOM sposobili náhly,opatovny a prudký nával motýlikov,ale aj skutočných citov.V ten moment som si uvedomila,že toho chlapca skutočne ľúbim a že mu budem vďačná ,že vďaka nemu som chodiaca pieseň o prvej láske..Ten krepový papier mám odložený dodnes ,aj keď moj Anderko už nie je moj...ale ostali mi krásne spomienky a tie motýliky mi zanechali po sebe krídelka ,ktoré čas od času slabulinko zatrepocú ako spomienka na toto krásne obdobie prvej lásky ..