Dedenie zo zákona a závetu

Dobrý večer!
Veľmi pekne ďakujem za všetky príspevky a najmä za vyčerpávajúcu radu pánovi advokátovi.
Moja situácia je neriešiteľná. Som z toho tak strašne zdrvená, že som si dala tri tabletky na ukľudnenie a zajtra sa pokúsim reagovať. Dnes nie som toho schopná. Ďakujem pekne !

Dobrý deň !
Ešte raz veľmi pekne ďakujem pánovi advokátovi Mgr. Bánosovi za vyčerpávajúcu a rutinnú odpoveď k môjmu problému „Dedenie zo zákona a závetu“. Tento jeho príspevok by som odporučila uverejniť v niektorom zo slovenských periodík ako výstrahu pre všetkých, ktorí sa chystajú uzatvoriť manželstvo bez toho, aby si vopred neujasnili majetkovoprávne vzťahy. V opačnom prípade sú dôsledky veľmi kruté.
Pri čítaní ďalších riadkov sa Vám bude zdať, že som si zmýlila tému, ale verte, nie.
Keď som sa s manželom zoznámila, mala som 21 rokov, on o 20 viac. Ja neskúsené dievča po škole, on muž so skúsenosťami v tom čase v rozvodovom konaní s dvomi maloletými deťmi. Z mojej strany neskúsenosť, slepá láska, z jeho prešpekulovanosť. Po rozvode si manžel kúpil 3-izbový byt (je pravdou, že z vlastných finančných prostriedkov). Vyčkal, kým získa na byt list vlastníctva a potom so mnou uzavrel manželstvo. Zo spoločných peňazí sme si zariaďovali domácnosť, spolu sme hospodárili, do dnešného dňa rovnakým finančným dielom prispievame na chod domácnosti. Po krátkom čase sa z manžela vykľul diktátor, domácnosť fungovala len podľa jeho predstáv, robilo sa len to, čo on uznal za vhodné a čo mňa najviac ranilo, odmietol mať so mnou deti, takže naše manželstvo je bezdetné. Ja som to všetko trpela v domnienke, že som od neho ekonomicky závislá. Keď ma moji neb. rodičia veľakrát na túto skutočnosť upozorňovali, nikdy som tomu neprikladala veľkú váhu. Až s pribúdajúcim vekom som si začala uvedomovať chybu, ktorú som vo svojom živote urobila.
A teraz k tej pôvodnej téme. Po prečítaní príspevku od p. advokáta Mgr. Bánosa, sa mi úplne zrútil svet. No ... zákon je zákon. Nech ma už postihne jedno alebo druhé (myslím dedenie zo zákona alebo závetu), bude to pre mňa rovnako neriešiteľná situácia. Ak by som po manželovi zdedila tretinu bytu, nemám šancu zohnať taký veľký obnos peňazí (nemám žiadne úspory a úver nedostanem, nepracujem a už ani nemám šancu v mojom veku zamestnať sa), aby som vyplatila jeho dve deti (čiže dve tretiny sumy z nehnuteľnosti). Akákoľvek dohoda s jeho deťmi (o ktorej píše aj p. advokát) je nemožná a úplne ju vylučujem. Naposledy som ich videla keď boli malí, nestretávame sa a nekomunikujeme spolu. Medzi nami nikdy neboli a nie sú dobré vzťahy, nakoľko ich matka vždy štvala proti mne. Už niekoľko rokov bývajú na inom konci republiky. O otca sa nestarajú, stretávajú sa veľmi sporadicky, občas mu zatelefonujú. Keby sme (dedičia) byt predali a suma by sa delila na tri časti, za túto sumu nekúpim žiadnu nehnuteľnosť.
Je to skoro tá istá situácia, ako keby ma v závete vydedil. Čiže tak či tak skončím pod mostom. A ešte k môjmu manželovi. Nespočetne veľakrát som s ním chcela hovoriť na tému, čo bude so mnou v prípade, keby sa mu niečo prihodilo. Prosila som ho, aby si uvedomil závažnosť situácie. Moje pokusy boli zbytočné – nechcel a nebude o tom hovoriť. Rada pána advokáta, aby som ho prehovorila, aby v môj prospech zriadil právo doživotného užívania bytu absolútne neprichádza do úvahy.
Existuje zákon, že rodič nemôže vydediť potomka (za určitých okolností áno, ale to je také zložité, že v podstate nemôže) aj keď sa k Vám nedôstojne chová, nestará sa, nezaujíma sa o Vás, je vagabund, ktorý Vám ničí zdravie a život (poznám konkrétny prípad). Ale keď so svojim mužom žijete 30 ba aj viac rokov v spoločnej domácnosti, celé roky sa finančne podieľate na jej chode, údržbe, staráte sa o domácnosť, o muža, periete, varíte, upratujete a nakoniec po toľkých rokoch Vás kľudne môže vyhodiť na ulicu. Prosím Vás, aké sú toto zákony ? Komu slúžia ? Kde je tu etika, ľudskosť ? Je veľa neprispôsobivých občanov, ktorí pre tento štát nevytvorili žiadne hodnoty, sú príživníci, žijú zo sociálnych dávok, prídavkov na deti a podpory. Znepríjemňujú život susedom, slušným občanom. Týchto ľudí nie je možné vyhodiť na ulicu, obce sú povinné poskytnúť im náhradné ubytovanie. Ale človeku, ktorý celý život pracoval, odvádzal dane, vytvoril nemalé hodnoty pre túto spoločnosť – na toho sa takýto zákon nevzťahuje, toho nechráni žiaden zákon, má jednoducho smolu. A naposledy, pretože môj príspevok nadobúda formu krátkeho románu. Kladiem si otázku, ako sa mám chovať k starnúcemu manželovi, ktorý si ma vôbec neváži a pripravil mi takúto starobu ? Chorľavie a bude to stále len horšie, už teraz si vyžaduje pomaly viac starostlivosti ako dieťa. Keď bol hospitalizovaný, bola som to len ja, ktorá ho v nemocnici navštevovala – „veď deti sú príliš ďaleko“. Keď je chorý, som to ja kto stojí pri ňom. A toto sa bude opakovať. Ja budem tá dojná krava, opatrovateľka do jeho poslednej chvíle. Dobre premyslené. Je mi z toho veľmi, veľmi smutno !
Zákon je zákon a môj blog týmto končí. Nie je čo riešiť. Ja už nemám cesty späť ... Hrial by ma na duši pocit, ak si čo len jeden človek zoberie z tohto môjho životného príbehu ponaučenie. Ďakujem, že ste to dočítali až dokonca! Sisa
Veľká vďaka p. právnikovi Mgr. Bánosovi, želám mu všetko dobré, nech je ešte dlho nápomocný mnohým ľuďom.

Milé dievčatá Dáša, mihula, magic, Klaudia 17,
je mi tak nanič, že človeka v takejto situácii poteší spoluúčasť každej „spriaznenej duše“, ďakujem Vám. Milá Dáša, nemám sa kam odsťahovať. Moji rodičia už dávno zomreli. Mám dvoch starších súrodencov, majú svoje rodiny. Brat v súčasnosti bojuje s ťažkým onkologickým ochorením, sestra je tiež chorá a má kopu svojich problémov. Nemôžem ich zaťažovať svojim problémom, sami majú toho viac než dosť a sami by potrebovali pomoc.
Magic – moji rodičia boli obyčajní ľudia. Vlastnili domček na strednom Slovensku. Je to hladová dolina a nehnuteľnosti tam nemajú žiadnu hodnotu. Sme traja súrodenci. Domček sme v minulosti predali za 120 000,- Sk a peniaze si rozdelili. Žiadne iné dedičstvo po rodičoch nebolo. Vieš si predstaviť, ako sme na tom „zbohatli“.
Mihula – ak si pozorne čítala môj príspevok, tak Ti nemohlo ujsť, že s manželom nie je šanca docieliť akúkoľvek dohodu. Priznám sa, že o domove dôchodcov som neuvažovala. Necítim sa ešte taká stará, aj keď je pravda, že čas letí.
Klaudia, priznám sa, že Tvoj príspevok som nepochopila. Môj manžel nepristúpi na žiadnu dohodu – roky tvrdí, že on nemá dôvod ublížiť deťom. Uniká mu, že som tu ešte ja, ktorá s ním prežila (doteraz) 31 rokov a že sa ocitnem medzi bezdomovcami.
Dievčatá, je to pravdivé – keď sa narodíš ako žobrák, zomrieš ako žobrák. Situáciu v ktorej som sa ocitla, neželám ani najväčšiemu nepriateľovi !