Prvé lásky

Prišla tak znenazdajky,
zaklopala na dvere.
Ja podľahla som tomu citu
a už som bola súžená.

Ja verila som, že sa ozveš,
keď chodili sme spolu po skalách.
Šantili sme jak malé deti,
keď úsmev sprevádza ich tvár.

Možno je to hlúpe,
lež mám Ťa rada.
A neviem prečo,
ale je to tak.

Ja chcela som Ti povedať,
však moja odvaha klesla.
Dvere vášho vchodu už neotvorili sa,
ja ostala som sama.

Sme i dobrí priatelia.
Časté návštevy i stretnutia.
Tvoja prítomnosť ma povzbudila.
Bola som šťastná a bolo mi krásne.

Plná nádeje a očakávania
odchádzala som z domu.
Verila som, že Ťa strenem,
že prídeš.

Teraz sme spolužiaci,
myslela som, že Ťa poznám,
že poznám všetky Tvoje dobré
i zlé chvíle.

Možno, že som sa mýlila,
možno nie...
Chodíme spolu do jednej triedy a
ja prehlbujem o Zebe poznanie.

Možno, že sa navždy rozídeme,
možno, že neprídeš.
Však ja verím,
že ostaneme dobrí priatelia.