Hmm, a nepomohlo by napríklad liečenie v Kováčovej? Mám známu presne vo veku tvojej dcéry. Len teda ona korzet niekoľko rokov nosila. A práve pred týždňom sa podrobila operácii. Len ona asi už bola v horšom stave.
Dcéra má prvý stupeň skoliózy, či sa jej to zhoršilo, to sa dozvieme na kontrole. Podľa toho, čo som čítala, sú aj také prípady, pri ktorých nepomáha ani poctivé nosenie korzetu a cvičenie, ale väčšinou sú dobré výsledky. Je to všetko hrozne frustrujúce, keď viem, že niečo sa ovplyvniť dá, ale žiadna snaha z jej strany.
no to je kombinácia mnohých vecí. Asi fakt ťažko s ňou pohneš. Vlastne keď hovoríš, tak som si spomenula ešte na jeden prípad v rodine a tam nosenie korzetu pomohlo. Neviem sice, ako chlapec cvičil, ale chodil veľmi pravidelne plávať. Tam bolo veľmi dramatické to, že začal rýchlo rásť.
Možno keby si medzi youtubermi našla niekoho s podobným problémom, pomohlo by. Len to je asi ťažké zadanie.
A vybaviť svičenie s rehabilitačným pracovníkom sa nedá? Vieš, s Tebou cvičiť nechce, ale ak by bola niekde v telocvični s cudzím človekom, tak by možno cvičila. Je to náročnejšie na logistiku - ísť tam s ňou, ale pri cvičení byť nemusíš. Ja som takto so synom chodila, doma ani za nič cvičiť, ale v rehabilitačnom centre cvičil, ešte ho aj sestrička chválila. Len to mal 6 rokov krpec... Mimochodom: nakoniec sa zistilo, že mu lekár zle určil diagnózu a cvičil úplne zbytočne :/
Žiadne cvičenie nie je zbytočné. Hlavne ak je prevádzané technicky správne. 
To máš pravdu, úplne zbytočné to nebolo. Ale keby mu lekár stanovil správnu diagnózu, mohol cvičiť vhodnejšie cviky.
Prvé čo mi udrelo v hlave - to je strašné keď už decku nie je čo vziať a čo mu zakázať...
Myslím že vy, ako rodičia, už s tým nespravíte nič.Možno ak by sa to všetko vrátilo nazad.Neplať jej masáže, neplať jej plávanie, knihy vráťte.Je síce v puberte ale píšeš že je inteligentná tak je šanca že jej to docvakne.My sme rodičia, sme za teba zodpovední, snažili sme sa ti pomôcť, ty odmietaš spolupracovať, končíme s pomocou, nebudeme do teba pchať peniaze len tak.Ak sa dá, skus zavolať pred kontrolou lekárovi nech jej porozpráva všetky riziká operácie.
Áno, je to strašné, ja mám pocit úplného zacyklenia - ani neviem, prečo som čakala, že nejakým zákazom ju donútim spolupracovať. Pre ilustráciu toho, ako ona funguje - pred dvomi rokmi sme boli na dovolenke s kamarátmi, dve rodiny, deti v rovnakom veku. Večer sme chceli ísť do reštaurácie, dievčatá sa nahodili do letných šatičiek a sandáliek, no bola hrozná zima, tak sme ich poslali prezliecť sa. Dcéra kamarátov normálne poslúchla, našej sme po chvíli dohadovania jasne povedali, že ak sa teplo neoblečie, ostáva doma. Aj to tak bolo. Neustúpila, ostala doma, zjedla zvyšky, vyrevala balík vreckoviek a pokazila večer aj nám. Musí jej byť jasné, že už to prehnala, ale nedokáže si to priznať a ustúpiť. Našťastie takéto situácie nie sú pravidelné (ak nerátam túto mega situáciu s chrbticou), inak funguje primerane svojmu veku, v škole nemá problémy, všetci ju chvália.
Teraz som na ňu nejaký čas netlačila, lebo som čakala presne na to, že jej to docvakne. Ale zdá sa, že nič z toho nebude a najhoršie je, ako to ničí atmosféru v rodine. To plávanie aj jogu jej určite platiť budem, lebo to je to jediné, čo pre ten svoj chrbát robí. Ešte sme zvažovali aj zakázať jej knižnicu, lebo knihami si vlastne kompenzuje tú telku a počítač, ale keď vidím, že to nikam nevedie, nemám na to ani silu... O tom, čo jej hrozí, jej hovoríme stále, dokonca aj masérka má dcéru, ktorá pred rokmi operáciu chrbtice absolvovala a vôbec to ňou nehne. Aj keď ja netuším, čo sa deje v nej... Možno sa už aj bojí, ale nedokáže ustúpiť...
mmch, ja by som ju bola vzala na tú večeru bez teplého oblečenia. Bolo by jej zima, dokonca by možno aj ochorela. Veď to nie je nič tragické. A nabudúce by skôr vedela, prečo by sa mala teplejšie obliecť....
A ja by som šla na to terapiou šokom.
Nájsť na nete obrázky čo sa s ňou deje. Informovať ju. Toto chceš? Ak áno - fajn. Ako píše Aramana. Ty si urobila veľa. Je to na nej.
Inak, s plávaním treba dozrieť, či je správne. Napr. plávanie štýl prsia s hlavou nad vodou (štýl a la tety v kúpeľoch) ti urobí viac škody ako úžitku.
Držím palce.
Aj to som už skúšala. Posadila som ju pred počítač, ukázala zdeformovaných ľudí, vysvetľovala som... To plávanie by malo byť OK, sama som to nevidela, ale je to s trénerom v plaveckom klube.
Toto napadlo aj mne, ukázať jej kam to môže zájsť. Aj na to plávanie chcem upozorniť, nie každá technika aj keď správne prevedená je na tú, či onú časť tela zdravotne "nezávadná". Možno by to chcelo nie plaveckého trénera ale fyzioterapeuta, ale nechcem nikomu krivdiť.
Ako píše balalajka, treba ju vydesiť. Možno by som oblepila celý byt strašnými fotografiami dôsledkov skoliózy. Nech vie čo ju čaká ak s tým nebude nič robiť. Ak by sa ti podarilo nájsť novú psychologičku/psychológa, tak by som to ešte skúsila. Toto mi nepripadá ako normálny vzdor, veď to je čistá sebadeštrukcia.
Dzeny, to fakt by si spravila? A čo ak už je aj tak dosť vystresovaná z toho neustáleho riešenia jej chrbta? Oblepený byt takými fotografiami môže u nej spôsobiť ešte väčší vzdor. Však jej predsa mamkaKlárka ukázala obrázky ako môže dopadnúť, to snáď stačí.
dulka, asi by som to urobila. Ak to nejde normálne, treba nejaký fakt brutálny šok. Ale najskôr by som skúsila nejakého psychológa, ktorý to nevzdá, že on nevie čo má robiť:)
Toto je ako "z neba" 
pozerala som ešte včerajšie reklamné maily a prišla mi jedna na skoliotický letný tábor. Tak namisto „jútuberského“ tábora tento http://www.snop.sk/zdravotna_starostlivost/novinky/skolioticky_detsky_tabor/
Vďaka, presne do ŠNOPU s ňou chodím, majú tam kopec aktivít, len na pravidelné cvičenie to máme ďaleko. Ten tábor som jej ukazovala, len prevrátila očami... Tak som to zatiaľ nechala tak, lebo poslať ju niekam, kde bude týždeň trucovať v kúte tiež nemá zmysel. A ver mi, že ona by dokázala týždeň sa do ničoho nezapojiť.
Podla mna kombinacia jogy, ak je dobry lektor a plavania pod dohladom trenera, ktory vie o jej zdravotnych problemoch su skvelym zaciatkom. Ja by som to nebrala, ze nic nerobi. A ja osobne by som jej zrusila zakazy. Nemam rada taketo krajne riesenie, nepouzivam ich a sama vidis, ze u nej nikam neviedli. Podla mna by vam vsetkym prospelo uvolnit to napatie, aj psychika robi svoje a vela. Riesila som s detmi vela zalezitosti, ale bez zakazov, vzajomnym rozpravanim ... Toto je len moj pohlad, skusenost mamy styroch deti aj dost tvrdohlavych, hlavne najmladsia, "lamanie" nie je podla man dobra cesta. Velmi drzim palce.
Neberiem to tak, že nič nerobí a aj ju chválim za to, že chodí na to plávanie a celkom rada. Lenže to, čo robí, asi nestačí. Ten korzet by mala nosiť pár hodín cez deň a spávať v ňom. Uznávam, že ju tlačí, a preto ju presviedčam, aby ho nosila aspoň tých pár hodín cez deň. Lenže presviedčať niekoho päť mesiacov bez výsledku je hrozne ťažké. A neviem, čo s tými zákazmi. Tie sú preto, lebo to sú presne tie činnosti, pri ktorých by ten korzet mohla mať. Vieš, niektoré veci neriešim, lebo sa mi nezdajú dôležité (celú zimu nenosila tielko, lebo vraj netreba. Dobre, tebe bude zima, ty prechladneš, nie ja), ale toto je podľa mňa iné. Chcela by som jej ponúknuť ústupovú cestu, ale neviem ako. Urobiť to tak, aby mala pocit, vlastne neustúpila... A aspoň trocha by mohla aj doma cvičiť, lebo to organizované plávanie a ani joga v lete nebude.
Ustúpiť, neustúpiť to je o boji, zákazy sú o boji. .. Boj nie je podľa mňa žiadna cesta k deťom ..., sama vidíš, že nikam nevedie ....
pár týždnov dozadu, možno mesiac bola v plus 7 dní popísaná presne táto operácia chrbtice aj s fotografiami. Keby si hľadala názornú ukážku. Sama som zvedava, ako to bude teraz vyzerať, lebo dievčine voperovali do chrbtice nejakú pevnú tyč, tak vôbec netuším, ako sa bude ohýbať.
mmch, ten tábor by mohlo byť celkom dobré riešenie
Vďaka, ten článok som pozrela, zaujímavé. Viem, že ľudia po takejto operácii sa nevedia zohnúť cez guľatý chrbát, ale idú do pravého uhla. A preto to stále riešim, aby sa nedostala do štádia, že operácia bude nevyhnutná. A ľahšie by som sa vyrovnala s tým, že urobili sme všetko, čo sa dalo, no nepomohlo to a treba operovať, ako s tým, že neurobil sme takmer nič, ostáva operácia.
Možno dotaz od veci ... len na uspokojenie mojej zvedavosti - ona je baran? Ako znamenie.
Áno, je baran Ja zverokruh neriešim, podľa teba to súvisí?
Barana musíš pozitívne vyprovokovať - snažiť sa presvedčiť ju, že niečo nedokáže a ona Ti dokáže, že to dokáže 
Len veľký pozor, aby to neskĺzlo do vysmievania a takého okatého hecovania. Sama som baran a keď ma k niečomu rodičia nakoniec aj donútili, nechala som ich poriadne si to "vypiť". Trochu ma nútili chodiť na klavír, ale mala som protivnú učiteľku... keď sa začali učka s mamou dohadovať, že by som to mala radšej nechať, dala som sa preradiť k inej učiteľke - končila som s jednotkami natruc tej blbej učiteľke, aby videla, že nie len ja som bola tá zlá. Dovoľte jej hrať sa na pc, keď bude mať korzet, ale nekontrolujte ju, najlepšie, keď vtedy pôjdeš napr. na nákup, na kávu s manželom. Nechajte jej priestor, aby mohla byť sama doma, možno bude korzet nosiť tajne - povieš si, že blbosť, ale aj ja som cvičievala na klavíri tajne, keď nik nebol doma.
Noooo - ja v podstate neviem, či treba riešiť zverokruh, len mi to správanie niekoho pripomína. A trafila som sa, ako si potvrdila . Ja mám dve deti a každé je iné a treba na nich iným spôsobom ísť.
Tvoja dcéra sa zaťala a reakcia je aká je. Je to jej povaha - JA ju spájam aj so znamením. Skúsila by som to, čo radí Iwa (však sama vie, ako sa najlepšie "donúti"). Podľa mňa nemáš veľmi čo stratiť. Možno blbosť, ale podľa mojej skúsenosti barana vážne ťažko donútiš, "zlomíš".
moja dcéra nie je baran a tiež je tvrdohlavá, nedá si kopu vecí vysvetliť a robí si po svojom. Ja tiež nie som baran ale ani znamenie, ktoré je dcéra ale tiež si určité veci robím po svojom a nenechám si zasahovať do nich. Iné je, keď ide o zdravie, zistím, vypočujem si a vyberiem si z toho čo si myslím, že je pre mňa dobré, nech sa druhí aj na hlavu postavia, takže má to mať po kom a nemusí to súvisieť so znamením.
Prepáč, nepochopila som, čo si chcela týmto povedať.
no mne to príde niekedy také čudné - smiešne?, keď sa niekto spýta na znamenie, ako keby sa každý dal zaškatuľkovať. Je tvrdohlavý, nie je to baran? Keď je iný - nie je to ....? atď. Ja si myslím, že každý človek by si skoro v každom znamení niečo našiel. Každý má v sebe niečo z tvrdohlavosti, niečo z pracovitosti, nezodpovednosti atď ale v inej miere. Nemyslím to v zlom, len ma to tak napadlo.
Jasné, že jednotlivé vlastnosti nájdeš u viacerých znamení. Ja len som v tom správaní videla PRESNE barana. To nebolo len nosenie korzetu a necvičenie. Tu šlo o všetko, čo popísala o dcére aj okrajovo (od prospechu cez správanie na dovolenke, riešenie zákazov,....). Hlavne to bolo také okrajové - ja sa s takým teraz trochu "hrajkám", vieš? Učím sa. Preto som sa pýtala. A verím, že niečo trochu na tom je. Ale ty vôbec nemusíš.
Vieš, človek nestretáva v živote až tak výnimočných jedincov. Stane sa, že cudzí človek spraví niečo, čím ti pripomenie niekoho koho poznáš. A tebe zrazu docvakne, že sa tie vzorce akosi opakujú. Je to na iný blog a iné dialógy.
Nuž, ale nie každý tomu prikladá dôležitosť.
Kľudne sa tomu smej i never. To je tvoje absolútne právo.
no máme doma podobnú situáciu, len s iným zdr. problémom. Dcéra má 15 tak som jej minule oznámila, že ja som spravila všetko pre to, aby jej bolo lepšie a teraz je na nej, ktorou cestou sa vyberie. Viac sa v tom neangažujem. Ak bude chcieť pomôcť, nech prídde. A nechcem počuť žiadne ponosy a sťažnosti. Keď pomoc odmieta. Je múdra, inteligentná ale puberta v plnom rozkvete, tak snáď jej časom docvakne, čo treba spraviť. Už viacerí mi povedali, že to nemá zmysel teraz riešiť, keď to odmieta.Ona aj prikývne, áno, áno a spraví si po svomom. Ona vie všetko naj, čo je pre ňu najlepšie. Ona si rozhodne. Také sú jej reakcie.
Sama musí k tomu dozrieť. Tak čakám. Vo vnútri ma to trápi, ale inak sa asi nedá.
Tá posledná veta je výstižná. Nemôžeme pomôcť niekomu, kto o to nestojí. Ale ako sa s tým vyrovnať a nezblázniť sa, neničiť celú rodinu?
Držím palce.
mamkaKlarka, úplne Ťa chápem, že chceš pre dcéru to najlepšie. Ja neviem, možno aj ona sa bojí, možno sa jej v škole niekto posmieva a ona hrá "hrdinku", lebo to inak nevie zvládnuť? Neviem, nepoznám ju. Ak máte doma kvôli tomu "hustú" atmosféru, to asi tiež neprispieva k pohode. Určite si skúsila všetko možné. Skúsila si sa s ňou porozprávať aj o prípadnom jej strachu, či obavách? Lebo toto správanie môže byť naozaj len maska a kto vie čo prežíva vo vnútri. Keď to trvá od septembra, to podľa mňa nie je len o nejakej tvrdohlavosti.
uprimne? Vykaslala by som sa na to zvysoka. Ako vravis robit dusno sebe, ostatnym kvoli pubertacke, ktora sa sprava ako rozmaznana princezna a zjavne sa jej paci pozornost? Spravila si maximum, aj po lekaroch a ku psychologicke zasla, aj prejavila sama iniciativu v cviceni, zaplatila trenera, aj motivovat a "podplatit" snazila, aj zakazovala. Uz neviem kde chces dalej zajst, klaknut na kolena a plakat? Nie je divak, nie je divadlo. Koniec. Zodpovednost a rozum nikomu do hlavy lyzicou nenalejes. Tak si posetri nervy, este ich budes potrebovat pri tej pripadnej operacii, aby si jej vtedy pomohla.
od zaciatku som vedela, ze je baran a kebyze sa baby nespytaju, spravim to ja. Aj ja som. Bez srandy, bez smajlikov.
Tielko som nosila v skolke a potom az po tridsiatke. Ciapku som tiez nenosila 20 rokov, a to ja zimu milujem a uzivam si ju. Vetrovku si zapinam len na Chopku. A pritom cela rodina trpi na klby a chrbticu a jasne, stane sa aj stiahnuty sval. Aj mne sa to stavalo. Obliect ma to neprinutilo.
Zakazmi u barana nic nedosiahnes. Moje dieta NIE je baran, u neho funguju uplne normalne vychovne metody. Aj pozitivne aj negativne. A aj nevychovavanie a normalny rozhovor. Da si poradit. A som tomu uprimne rada. Mimochodom, som s dietatom sama, s byvalym sme dvaja barani. Vychadzame spolu vyborne a najma rozumne - ked spolu nezijeme a nic po sebe nechceme.
Ak dcera bude mat zaujem o radu, urcite sa spyta, alebo si ju vyhlada. Tlak blizkych ci cudzich je (pre mna, nemozem pisat za tvoju dceru) absolutne kontraproduktivny. Jediny prijatelny tlak je napr. bliziaci sa termin - proste objektivne okolnosti.
Ak zakazy nefunguju, kludne ich zrus. Zle rozhodnutia treba prehodnotit, aj takymto sposobom ju to mozes naucit. Ci si to vezme k srdcu a ci pomoze jedno obycajne upozornenie, ze k pocitacu by jej ten korzet bol na hodinku fajn, to je uz na nej. Fakt s tym poradit neviem. Omielanie donekonecna nepomaha. Zatne sa este viac. Uplne sa v tej situacii vidim 
.
Mne sa hrany obrusuju, ale tak dlho to trvaaa. Tazke, nie velmi lichotive sebaodhalenie, tento moj prisevok. Ale uprimne.
ty moja ovečka
Tak milá mamka Klárka, toto som prežívala aj ja so starším synom, ale asi tak od nejakých 16 rokov. Dostal pevný korzet, nechcel v tom spávať, vraj to tlačí, cvičenie 0 bodov, plávanie 0 bodov. Viem ťa pochopiť ako si z toho vyčerpaná, kto nezažil, ten nepochopí. Dokonca moji obidvaja synovia boli adepti na rovnátka na zuby. Nakoniec ich nemal ani jeden z nich. Možno si teraz niektorá mamka povie čo to je za mamu, ale ja jednoducho tiež už nevládzem donekonečna s niečím bojovať. Najnovšie sa chystám s mojimi miláčikmi pohovoriť ohľadom domácich prác. Ak nebudú pomáhať, môžu si hľadať bývanie. Ale už som odbočila. Asi ťa moc nepoteším, ale krátko po synovej 18 - tke som sa už aj ja vykašľala na boj s jeho korzetom. Samozrejme chalan vysoký, ale chrbát guľatý. Občas ma prepadne ešte výčitka, že mohla som viac spraviť, ale potom si poviem čo ešte viac, nemala som ho zaň nosiť? Áno to je to čo by sme pre tie naše deti urobili, ale asi to nie je vždy dobré, vo všetkom ich obletovať, obskakovať. Vidím to sama teraz čo som si vychovala, to mám. Inak ten môj je strelec, takže nakoniec prídeme k tomu, že to môže byť kľudne aj blíženec, vodnár .... ono asi fakt nemôžeme tvrdiť, že len baran je tvrdohlavý aj keď sa to tak hovorí. Neviem, ale myslím si, že pokiaľ nebude dcéra vnútorne presvedčená, že ona sama chce, tak asi s problémom nepohnete. A vieš čo si ešte myslím, že aj keď ten môj syn má už 22 rokov, nenosil by ho ani teraz. Som o tom presvedčená. Zatiaľ bolesti nemáva, prajem mu aby ich ani nikdy nemal, ale obávam sa, že s narastajúcim vekom to raz príde a vypýta si svoju daň za jeho ľahostajnosť.
Baran nie je tvrdohlavý, ale preceňuje sa a radšej padne na hubu, akoby si mal priznať, že je niečo nad jeho sily. Na jednej strane je to dobre, ale nie každý dokáže odhadnúť tú hranicu, kedy už začína sebadešktrukcia z hrdosti. Vekom sa to naučí, to je pravda. Mne to došlo okolo 30-ky, že aj keĎ sa pomýlim alebo zmením názor, nebudem horšia a menej obľúbená. Úplne najhoršia výchova v puberte bola "Lebo som to povedal!" - proste príkazy a zákazy bez vysvetlenia. To ma táááák provokovalo spraviť práve to, čo mi zakázali Pritom stačilo vysvetliť, napr. nemôžeš prísť večer sama, lebo sa bojím, že ťa niekto prepadne. Ani prílišná starostlivosť nie je to pravé. No, držím palce!
Pripojím aj ja svoje skúsennosti s dcérou 13 rokov a synom 15 rokov. Mladšia aj staršia dcéra 17 mali nosiť na noc také silikónové rovnátka na zuby-vyzerá to ako chránič, čo vyžadovalo viac času na večernú hygienu, samozrejme zvyknut si mat nieco v noci v ústach a ráno trošku podráždené ďasná. Mňa to samozrejme stálo čas, nejaký ten peniaz a dievčatá vidina krajších a rovnejších zúbkov. Staršia veru poctivo nosila a chrup má pekný, teraz už len občas na noc si dáva. No mladšia po čase nosila menej a menej, až vôbec. Najprv som pripomínala, neskôr dohovárala, na odmeny ani vyhrážanie nedošlo. Jednoducho som jej povedala, že nech si to rozmyslí, že športuje, rada sa fotí a že ja jej potom pevný strojček, platiť nebudem ak už tento nočný stačiť nebude. A pred rodinkou som vyhlásila, že ak mi ako dospelá bude vyčítať, že som sa nesnažila nech na to zabudne, mám na to svedkov. Mali sme pauzu asi rok a potom sama prišla s tým, že ho začne nosiť a funguje to. Možno zabralo aj to, že spoluhráčky majú pevné strojčeky a vidí, že žiadna sranda. Syn ako rastie, tiež nemá celkom spevnenú bránicu a má spodne rebrá vytrčajúce, jednoducho zlé postavenie hrudného koša, pričom športuje. Vzala som ho k fyzioterapeutke a tá mu ukázala dýchacie cvičenia. Taktiež má ploché nohy, vložky ortopedické nosil poctivo a dlho všade tam, kde to topánka dovolila. Poradili nám, aby nosil v ponožke malé molitanové loptičky (hračka pre mačičky). Loptičky veru nosí poctivo, hoci si musel zvyknúť, dosť to dráždi, jednoducho sme to prebrali, aké následky môže mať plochá noha ak s tým nič neurobí. Vzhľadom k tomu, že sa venuje basketbalu pochopil. S dýchacím cvičením, už to také ľahké nie je, o pravidelnosti sa hovoriť nedá, takže pripomínam, občas sa mi pochváli, že cvičil, ale zatiaľ je to stále málo. Práve mi napadlo, že mu skúsim navrhnúť, aby to cvičenia zaradil do rozcvičky alebo strečingu po tréningu. Inak aj ja som mala problém s lopatkou, nakoľko sa mi stalo asi pred troma rokmi, že mi "odišiel" podpzuchový nerv, ktorý pritláča lopatku k telu, takže vytřčala ako anténa z chrbtice. Nebudem sa tu rozpsiovat, len chcem povedať, že ja som si nakoniec vybehala vyrobenie pevného korzetu na mieru, ktorý mi pomáhal zatláčať lopatku. Snažila som sa ho nosiť poctivo, ale veru bolo to náročné, jasne, že tlačilo, potila som sa pod tým, ale pomohlo, rok trvalo, kým sa mi ta ako tak dalo do poriadku, aj keď ma to trápi aj teraz a sama som si kupila taký ten látkový s magnetmi a v práci ho nosím občas. Samozrejme aj cvičnie bolo nutné. Mi napadlo, skús jej povedať, že ju chápeš, že vieš že ju to stojí úsilie, že ju to tlači, ale že keď to zvládne bude to stáť za to. Minimálne bude vedieť, že urobila pre to všetko. Nech skúsi prvý deń 10 minút a postupne predlžovať, telo si zvykne. Je to hodne o pevnej vôli a chcení hlavne z jej strany, inak s tým nepohneš. Povedz jej, že si tu pre ňu, aby si jej s tým pomohla. Držím palce.
Ďakujem za všetky rady, reakcie a povzbudenia
Naozaj mám o čom premýšľať. O formách komunikácie aj o našom vzájomnom vzťahu. Ešte to nemienim vzdať, lebo na to mi na nej príliš záleží. Teraz sa jej to tak skokovo zhoršilo, dnes sa dokonca sťažovala, že ju ten chrbát bolí. Možno ju tá bolesť privedie k rozumu... Inak to zhoršenie sa prejavuje tak, že pred cca pol rokom, keď jej predpísali ten korzet, som ja ako laik nevidela žiadnu deformáciu, teraz je viditeľne zdeformovaná. Srdce mi trhá, keď to vidím.
Podľa mňa by si sa vážne mala zamyslieť nad tým, ako komunikovať s takým dieťaťom,. lebo si môže vážne uškodiť a ty sa budeš len trápiť. Musíš byť každopádne tvrdšia. Keď vieš že jej to má pomôcť, bez nejakého jednania ideme cvičiť, hotovo. Obe. Ona to sama od seba neurobí jasné.
Dobrý deň mamkaKlarka. aj keď vidim, že tato diskusia je z roku 2016 a neviem či sa k Vám dostane....ešte riešite problém s dcérkou/skolióza? aj my máme túto diagnózu, trápime sa s tým a ak by ste mali záujem rada by som sa s vami nejako spojila, vymenila si rady. Dakujem pekne.
Mamičky, prosím o radu. Mám 13ročnú dcéru, ktorá je veľmi šikovná, inteligentná a tvrdohlavá. V lete 2015 jej ortopéd diagnostikoval začínajúcu skoliózu, na rehabilitácii ju naučili cviky, ktoré mala cvičiť denne doma a mala tiež nosiť taký látkový vyrovnávač. Všetko odmietala, nepomohlo vysvetľovanie, presviedčanie, vyhrážanie, nijako nespolupracovala, a to som chcela ja cvičiť s ňou. Nikdy to nebolo tak, že by som ju posielala – choď cvičiť – ale poď, zacvičíme si. Nakoniec sme jej s manželom zakázali telku aj počítač (okrem študijných potrieb, ale to zase nie je tak často) a dúfali sme, že dostane rozum. Keď som po pár týždňoch videla, že ňou nijako nepohnem, skúsila som pozitívnu motiváciu – dobre, nechce sa ti do toho, vyber si nejakú odmenu za to, že budeš robiť to, čo lekár kázal, môže to byť čokoľvek v rozumnej miere, premysli si to, bude to tvoja motivácia. Po mesačnom rozmýšľaní prišla s tým, že chce ísť do „jútuberského“ tábora, ale cvičiť nebude, lebo to je nuda. No nakoniec súhlasila aspoň s tým, že bude chodiť plávať. V takomto dohadovaní prešli 4 mesiace a pri ďalšej kontrole lekár skonštatoval zhoršenie stavu a predpísal pevný plastový korzet a jasne jej vysvetlil, že jej hrozí operácia. Týždeň sa snažila na ten korzet zvyknúť si, potom ho hodila o zem, že tlačí a odvtedy prešli ďalšie 4 mesiace a v našej rodine je vojnový stav, lebo slečna nemieni ustúpiť. Od septembra!!! nepozerá telku ani sa nehrá na počítači (tieto činnosti sme podmienili nosením korzetu), predpísané cviky necvičí, je ochotná iba 2krát týždenne plávať a raz alebo 2krát chodí na jogu. Nijaké vysvetľovanie nepomáha, psychologička, ku ktorej som ju zobrala len pokrčila plecami, že vraj nám nevie pomôcť, zatiaľ som nenašla nejakú inú, platím jej masáže, vybavila som sadu dvoch učebníc (aby ich nemusela vláčiť), ale jednoducho nemôžem za ňu nosiť ten korzet ani cvičiť. Som z toho zúfalá, vyčerpaná a vždy po nejakom období, keď sa jej to snažím trpezlivo vysvetľovať mi načisto rupnú nervy a navrieskam na ňu. Ona najprv zvykla vrieskať tiež, teraz na nič nereaguje – jednoducho sa tvári, akoby sa jej to netýkalo, pozerá sa niekam mimo a mlčí. Atmosféra doma je hrozná, dcéra je väčšinou zalezená v izbe a najhoršie je, že už ani s manželom na to nemáme rovnaký názor. On má pocit, že sme vyskúšali všetko a keď to nepomohlo, pôjde na operáciu, ja si zase myslím, že to nemôžeme nechať tak, ale ničí ma to. Teraz sa blíži termín kontroly a ja sa toho desím. Bojím sa výsledku a tiež toho, ako budem lekárovi vysvetľovať, že dieťa nespolupracuje.