Kde bolo, tam bolo - časť 2.

Prv ako nasadla do auta a naštartovala, zaťukala jej tetka Agnesa s paličkou na okno.
" Maruška zoberieš ma so sebou?" strčila hlavu do pootvoreného okienka.
" Ale teta, ja nejdem vaším smerom, ja idem ..."
" Ja viem, ja viem," babka už aj sedela vedľa nej a baštrgovala francúzskou palicou, aby ju pohodlne uložila vedľa seba.
" Môžeme," zabuchla dvere.
Nemo sa na ňu dívala. Smiať sa či plakať, kričať či naštartovať auto?
Na toto si už za tých 10 dní veru mohla zvyknúť.
To že robila taxíka všetkým babkám, ktoré išli vždy okolo, keď sadala do auta, jej bolo vysvetlené ako daň za službu verejnosti.
" A čo by si chcela tu robiť?" spýtal sa jej nadriadený hneď v prvý deň, keď sa naň rozhorčene pozrela, ako sa im do auta natlačili tri babky a nechali sa odviesť k cintorínu.
" Aj tak sa najviac vecí dozvieš od nich, tak niečo za niečo. A auto tie babkovské zadky poľahky odvezie," uškrnul sa popod fúzy na vysvetlenie.
Naštartovala.
Pustiť sirénu, nepustiť?
" Nech ťa to ani nenapadne Maruška," zadržala jej ruku tetka Agnesa.
" Tu húkala jediná hasičská siréna naposledy v 98mom a aj to padli stodoly kaštieľa ohňom. Neprináša to šťastie. A krom toho ... na koho by si húkala. Všetci čo môžu chodiť už idú ku kaštieľu."
Okolo cesty sa skutočne ťahala procesia babiek. Niektoré v zásterách, iné osievajúc krojové sukne rezko ako mladuchy vykračovali. Od družstva videla pobehnúť zopár chlapov a kŕdlik všadeprítomných prázdninujúcich detí sa hnal po tráve, za čo si vyslúžil krik deda Antona a zaháňanie sa bakuľou. Dedo Anton nebežal. Sedel pred domom a kľavé nohy, čo mu už neslúžili natŕčal slnku, nech mu ich prehreje.
Do cesty jej zrazu z bočnej uličky vybehlo tmavé auto.
" Kurva, skoro som decko zrazila. Debil jeden! Ako to jazdíš?!" Dupla na brzdu, až tetke Agnese zletela šatka z hlavy a len len že nezaryla nosom o palubnú dosku.
Vybehla z auta, aby zistila, či zblednutý chlapec je v poriadku. Náraz do vozu necítila,ale chlapčaťu by sa krvi nedorezal. V tom momente veru ani jej. Chlapča sa otriaslo a už ho nebolo.
" Prepáčte, ja ... " vyklonil sa z auta mladý muž.
Fešák, povedala by v inom momente a na inom mieste. Nie v uniforme a nie pred tetkou Agnesou, ktorá sa tvárila všelijak len nie naľakano. Ba priam rozhorčene.
No čo! Tak jej ušlo slovko. Si myslí, že keď je ženská tak sa budú len o kvetinkách baviť a hrajkať sa s každým v rukavičkách? Bratislava ju veru naučila. Aj drogový gang rozbíjali s chlapcami. Tam veru iné slovká padali. To by sa tetka divila!
" To si Maruška veru nemusela. Takto sa pánu farárovi ani najväčší pijan v dedine neprihovorí," strúhla tetka hubu na fazuľku a urazene otočila hlavu von oknom.
" A do riti. Tak to bol farár? Ako som mala vedieť?" vyletelo z nej. Našťastie boli na mieste a nemusela sa na odutú tvár tetky už dlhšie pozerať.
" No možno preto, že tá slepá ulička vedieť k fare. A keby si v nedeľu ako každý slušný človek išla do kostola a nie na tom internete sedela, tak by si vedela, že je to on." Zaklincovala trumfálne tetka a buchla za sebou dverami miesto bodky za vetou.

Skutočne. Boli na mieste. A na tom istom mieste bola už asi polka dediny. Všetko čo bolo doma a malo vládu sa presunúť, obkolesovalo kapitána Malíka, jej nadriadeného.
" Máte to oné?" spýtal sa len čo ju uvidel.
" Áno, mám blok," povzdychla a vytiahla ho z kufra. Pre istotu skontrolovala, či má zaistenú zbraň. Toľko ľudí na mieste činu! Hrúza. Ešte to, aby urobila nejakú profesionálnu. To by sa im na okrsku v Bratislave páčilo! Ešte aby pri vyšetrovaní prípadu zranila civilistu! Za jej autom zastala tmavá škoda a vystúpil z nej miestny farár. Presne ten, čo ho počastovala debilom.
" Vitajte, pán farár. Ešte sa nepoznáte s mojou novou kolegyňou. Mária Oriešková. Poručíčka! Tak, sme všetci, môžeme ísť."
Farár sa usmieval.
" Ale my sme sa už stretli. Len mi dovoľte sa tiež predstaviť. Krátky," podal ruku Márií.
Škoda, že policajné čapice nemajú šilt až po bradu. A škoda aj že šetrila ráno mejkapom. Možno by práve nevyzerala ako paprika.
" Teší ma. A ... prepáčte. Bola som rozrušená."
" V poriadku. Bola to moja chyba. Ospravedlňujem sa ešte raz."
Prikývla. Bolo jej trápne. Aj za jeho ospravedlňovanie a aj za jej slovník, čo pred chvíľou na jeho adresu použila.
" Čo sa vlastne stalo?" spýtala sa kapitána Malíka, aby odviedla reč.
" Hrozné veci sa na tomto svete dejú. Zmizlo nám telo našej svätice!"
V dave na okolo zhíklo.
Paráda! Tak starú mŕtvolu ešte nehľadala.
Vykročili k mieste činu. Ku kaplnke kaštieľa Hornej Dolnej, kde od 18teho storočia spočívalo v pokoji telo Alžbety H., miestnej dobrodinky, žijúcej v 18tom storočí, šíriacej rady liečiteľské a pomáhajúcej ľudu poddanom.
Moc svetská zastúpená policajným zborom, aby vyriešila krivdu spáchajú a moc božia v rukách miestneho farára, aby prosila za hriešnych, ktorí nevedeli čo činia.