Román na leto - 16. časť

Ema nemala veľmi v láske fakultatívne výlety. Ako delegátka a väčšina z nich sa na nich nezúčastňovala. Nemala v podstate kedy. Ak si niekto myslí, že život delegáta je len tak lážo plážo, drinky, slniečko a vybaviť nejakú izbu - hou hou hou! Tak to teda nie.
Ema dostala prvýkrát vo svojom delegátskom živote vlastne možnosť bývania v hoteli spolu s dovolenkármi. Zvyčajne si delegáti totiž žijú život svojich povinností mimo turistické ubytovne, niekde pekne na priváte, kde nielen usínajú, ale si aj varia, perú, odkiaľ pracujú.
Trochu aj bola zmätená ako toto zvládne z hotelovej izby, ale toho roku si cestovka dala iné pravidlá. Tak čo s tým?
Mala síce menej obehávačiek s jedným hotelom a jeho klientmi, ale tá pre ňu nevýhoda - byť 24hodín nonstop na očiach dovolenkárom mala svoje "čaro".
" Slečna, slečna!!!" rozliehalo sa ráno hotelovou jedálňou.
" Áno?" dvihla hlavu od kroasanu s kávou a zoznamu osôb k dnešnému výletu na pláž Navagio.
" Nenašli sme paplón," so stiahnutými kútikmi a prísnym pohľadom na ňu upiera oči pani "Všadebola-všetkovidela a vedelanajlepšie".
" Ale ... paplón?" nebola si istá či dobre počula.
" No paplón! Zaplatím si za 4* hotel poriadne prachy, tak by som si ten paplón aj vyžiadala!" Blonďatá hlava sa až tak triasla od rozhorčenia.
" Ale ... požiadam pre vás o deky, ak ich nemáte v skrini." nevedela už kam z konopí.
" To nemyslíte vážne, že sa mám prikryť dekou!"
" Prepáčte, ale tu vážne paplóny nepoznajú. Veď v noci je tu stále nad 25 stupňov, tak načo by im boli?"
" Toto si vybavím teda v cestovke. Poprosím o reklamačný formulár."
Ufff, toto bude turnus! Ale v každom sa nájdu takí, ktorí sú s niečim nespokojní a robia reklamačné spisovanie. Ale veď majú na to právo.
Zajtra určite prídu reklamovať stravu - na toto si našinci najčastejšie sťažujú v Grécku. A ťažko im vysvetľovať, že Gréci sú neni lakomí, či leniví. Oni proste žijú INAK.
Prechádzala si ešte raz mená na zozname výletníkov.
Hmmm ... usmiala sa spokojne - Peter a Karolínka. Bude to fajn deň. Už sa naň teší.
Vyrazili o pol desiatej z hotela a pribrali ešte pár nadšencou z ďalších dvoch hotelov v Alykes. Je to pokojnejšie mestečko trochu ďalej od hlavného mesta, ale aj tak sa neviezli ani hodinku a už boli v prístave. Nastúpili na loď a už sa pozdĺž východného pobrežia aj plavili na pláž Navagio s najfotografovanejšiemu miestu celého ostrova.
" Ahoj, pamätáš si ma?" pozdravila sa Karolínke, ktorá nepokojne podupkávala vedľa Petra cvakajúceho vzďaľujúci sa breh tak ako väčšina turistov.
" Hej, ty si tá teta, čo som ju poliala džusom v lietadle."
" Áno, to som ja. Ako sa ti páči na lodi?" otočila sa na Karolínku.
" Je tu super, len tatko sa bál, či nebudem blinkať, ale zatiaľ to vyzerá, že on je nejaký zelený. Páčia sa mi tie vlny. Je pravda, že tam budú korytnačky a budem ich môcť kŕmiť a hladkať? A ozajstní piráti?"
Ema sa rozosmiala. Tá detská naivita a pravdovravnosť ju očarila.
Nemala ešte veľa skúseností sa deťmi ale takú chutnú tváričku, ktorá sa nedala len tak zastaviť, tak tá sa jej páčila.
" Hej, korytnačky tam budú, ale nie som si istá, či ich môžeš aj kŕmiť. A piráti - noooo - nejaká loď tam pirátska je, tak hádam aj nejaký pirát sa nájde."
" A tatko mi sľúbil, že sa budem môcť kúpať - pozri, aj rukávky mám," pootvorila tašku na zemi. " Aj koleso. A vraj budem pod sebou vidieť húfy rybičiek."
" Ale Karolínka, no... však nám Emu hneď neodplaš." Zamiešal sa do rozhovoru Peter, ktorý zatiaľ len sledoval vodopád slov a očarene počúval trpezlivosť vlastne cudzej ženy, ktorá sa mu zapáčila. Ej, keby to len bolo obojstranné.
" To je v poriadku. Ale pozri - už vidíme krásne vápencové biele skaly. A tam v diaľke. Tuším je to vrak pirátskej lode."
" Waaaaaaauuuu."
Ústa dieťaťa zmlkli. Ale nezavreli sa. S nemým úžasom a velikými očami sledovala panorámu, ktorá sa jej naskytla, kým loď mäkko nepristála k prístavnému mólu.
Deň bol skvelý. Boli aj korytnačky, ktoré sa dali pohladiť a urobiť nádherné fotky s nimi, boli aj piráti - sedeli v tavernách a lákali na pohár ouza dospelých a na svoje pruhované tričká a strniská deti. Ema sa striedavo venovala každej skupinke, no aj tak ju väčšiny výletu bolo vidieť pri Petrovi a jeho dcérke.
Keď večer pristáli späť v hlavnom meste, cítila, že sa tu začína rodiť niečo jemné a krehké. Karolínka zadriemala v autobuse a opierajúc sa spotenou hlávkou o otca ešte stále niečo mlela o pirátoch a bielom piesku.
Všetko by bolo fantastické, keby jej nepípol mobil s prichádzajúcou smskou - NEODPOVEDALA SI. MAME TEDA ESTE SANCU???
A krehké steny domčeku z gréckych karát zlepeného bielym pieskom z pláže Navagio sa začali sypať pod vetrom, čo zadul zo Slovenska. Prečo by aj nie? Veď ten vietor poháňal jej plachty celý rok predtým.