Smiem sa pridať? Román na leto 2 časť

A práve hlásia check - in smer ....Zakyntos. Na tomto ostrove ešte nebola, aj keď iné grécke ostrovy, najmä Krétu a Rodos, už poznala takmer dokonale. Pravdaže v cestovke ju vybavili množstvom matrošov, ktoré stačí prelúskať po dva – tri večery, a bude v obraze. Zatiaľ vedela len toľko, že Zakyntos je v porovnaní s Krétou maličký ostrov, ale zato menej vyprahnutý, žijú tu morské korytnačky a kolónia stredomorských tuleňov. Veru, ešte bude musieť čosi poštudovať, ale na toto „štúdium“ sa po napínavom skúškovom období celkom tešila. Okrem toho, pridáva sa k zabehnutej partii delegátov, na začiatku jej hádam trochu pomôžu. Po prvom odslúženom turnuse bude pre turistov, čo priletia ďalším lietadlom, už takmer domáca pani.

Posunula sa k priehradke, odovzdala pas, letenku. Na kufor prilepila identifikačnú samolepku s označením cieľového letiska: ZAK. Kufor odišiel po páse a Eme zostala len velikánska kabela, teda „príručná“ batožina. Tomáš sa jej pre tú kabelu vždy smial, vraj v nej nosí celý svet, vrátane lyžiarok.

Pri spomienke na Tomášove hlášky sa usmiala a pomyslela si, že ak všetko pôjde hladko, o tri mesiace sa bude vracať s nálepkou BTS na kufri. Bude o niečo opálenejšia, o niečo múdrejšia z gréčtiny a najmä s dostatočnými endorfínovými zásobami prežiť štátnicový rok. Slnko a more boli pre Emu zdroj energie, ktorý k životu nevyhnutne potrebovala. Za posledné štyri roky si postupne uvedomovala, že je pre ňu čoraz náročnejšie žiť vo vnútrozemí. Príjemná stredomorská klíma jej maximálne vyhovovala a z roka na rok bolo pre ňu ťažšie dočkať sa prvého turnusu. Škoda, že mama, ani Tomáš nezdieľali jej nadšenie pre kočovnícky život.

Ponorená do vlastných úvah dopila kávu z letiskového automatu a tešila sa na lepšiu, ktorú si dá už na palube. Let potrvá len niečo vyše dve hodinky a o ďalšie dve sa má stretnúť v Laganas s ďalšími šiestimi delegátmi.
Toto sa Eme na delegátskej robote nesmierne páčilo: hoci doma pracovali pre konkurenčné firmy, priamo na fleku si – až na pár výnimiek – výdatne pomáhali. Spolu trávili aj to málo voľného času, ktorý mali k dispozícii. Aj keď nikoho zo zakyntoskej partie nepoznala, trochu sa na nich už teraz spoliehala.

Usadila sa k okienku a vydýchla potom, čo svoju obriu kabelu s vypätím svojích hrdých 163 centimetrov napchala do skrinky nad sedadlami. Vedľa sa usadil asi šesťročný chlapec s okuliarkami a pri uličke jeho skoro dvojmetrový otec. Pre toho chlapa budú neznesiteľné čo i len dve hodiny v lietadle, pomyslela si Ema a šmátrala vo vrecku po pípajúcom mobile.
„Na letisku ta bude cakat Jirko Cizek – ma zelene tricko, kaki bermudy a cerveny Fiat Punto, tesime sa na teba, Kveta.“ písalo sa v SMS-ke.
Usmiala sa, ... vedela, že sa môže na nich spoľahnúť...

Vypla mobil a s úsmevom prepustila svoje miesto pri okienku zvedavému drobcovi. Jeho basketbalistický otec jej poďakoval hlasom, ktorý presne korešpondoval s jeho vizážou – hlbokým, takmer hromovým. Mohol by sa živiť dabingom, pomyslela si Ema a pripútala sa...

Ahoj dievčatá,
volám sa Vlasta mám 38 rokov, dve deti a fajn muža a dnes som našla odvahu spýtať sa, či sa k Vám môžem pridať ???.
Niektoré z Vás poznám cez telefón a mail vďaka projektu Mamy mamám, keďže som bola zberné miesto v Žiline. Vďaka tomu už poznám jednu z Vás - Evku M.- dokonca aj osobne.
Tak som teda mierne optimistická a dúfam, že sa nájde miesto na vašej lodi
aj pre mňa.
Ako prískočné ponúkam druhú časť románu na leto.