Baby blues

Ani si nespomínam na nič konkrétne, čo by sa tomu dalo pripísať. Len som si dala stále poradiť: kým som bola tehotná tak s tým, že ak sa ti chce spať, tak spi, lebo potom to tak skoro nebude možné.
Z pôrodnice som sa neponáhľala ani som nemala tiky tipu "pýtať sa skôr domov", lebo každá mamička vravela: tam ešte dieťa vezmú na noc, ty sa vyspíš a hotovo. Doma - zabudni. Bola som tam aj tak síce len 4 dni aj s pôrodom. Ale moja jednoznačná výhoda bola v tom, že mám dieťa len jedno - nie ako ty. A v podstate žiadne iné starosti na mňa nečakali. Mama mi posielala varené jedlo 3 mesiace v kuse! Normálne sa za to hanbím. A to aj napriek mojim protestom. Varila som len v nedele. Svokra mi dieťa kúpala asi 4 mesiace v kuse - ani som sa k nemu nedostala. Plus mala nejaké 3 dni dovolenky len kvôli tomu, že sme prišli z pôrodnice domov. Pôvodne chcela týždeň, ale sama pochopila, že čo by sme asi tak robili: dívali sa na seba, príp. spiaceho Marka?

Takže u mňa nejaký Baby blues by už bol niečo ako nevďak. Ale po druhom sa ma spýtaj; myslím, že si zgustneš.

No keď tak teraz premýšľam, nezvyčajne silný hormonálno - citový poryv som zažila asi ani nie hodinu po pôrode, keď ma došili, obriadili a priniesli mi malého na maznanie. Potom ho vzali a ja som bola ŠIALENE ŠŤASTNÁ! Až tak, že som revala. Mala som pocit, že asi takto to je, keď si niekto pichne drogu.

Takže tak.

ja som (nastastie) nic take nezazila, to zo seba nechcem robit hrdinku, ale skor povzbudit, vsetky buduce maminy, ze tie poporodne depky nie su pravidlom. mne sa prave prvych asi 5 mesiacov zdalo strasne 'lahkych' ak to tak mozem napisat, vsetko slo tak nejak hladko a prirodzene. jedinym negativom vcasneho materstva bol nedostatok spanku, vdaka nocnemu kojeniu, ale brala som to tak, ze to proste k babatkam patri, a ze snad to raz skonci. aj skoncilo, klopem na drevo, dost dobre spime.
vierik spominala nedelne varenie... no ja sa vyskytujem pri sporaku skor tak obcasne, malemu teda navarim, ale chvalabohu manzel je v kuchyni celkom sikovny, tak ja sa nepretrhnem. a zehlenie som tiez obmedzila len na to najnutnejsie. niekde som pocula, ze: 'bordel v byte, stastne dite'

a ja sa chcem podeliť o svoje poporodné depky, pri prvých troch bolo všetko OK, nemala som žiadne výkyvy, ale po tom štvrtom som do polroka v kuse preplakala a keby som nemala okolo seba rodinu , sestry, ktoré boli pri mne a zobrali všetko pod svoje krídla,. tak by som sedela a plačuci pozerala na moje dieťa a nevedela čo s ním a to som bola štvrtorodička. No bolo to strašné pre všetkých, ale všetko sa dá liečiť, len netreba sa báť o tom hovoriť.

No mňa to našťastie nepostihlo a jedno šťastie, lebo som nemala pri sebe nikoho, kto by ma zastúpil. Samozrejme mi mamka vždy prišla na dva dni pomôcť po pôrode a pri prvom som mala aj Kamku na blízku, ale manžela buď v práci, alebo na stavbe. Pri druhom a hlavne pri treťom kým sme sa vypiplali to na mňa vždy najviac doľahlo večer okolo 19.00 hod, keď ich všetkých trebalo nakŕmiť, okúpať, nakojiť a uložiť, tak to som nevedela čo skôr, deti mali svoje požiadavky a ja som nenávidela manžela, lebo to sa nedalo stihnúť k spokojnosti všetkých.
Niekedy plakali deti a ja s nimi. Tak keď prišiel domov ma väčšinou už hnev prešiel, ale som nemala chuť ani rozprávať, to bolo strašné obdobie. Inak cez deň som sa tiež nenudila, ale mala som aký taký systém, tak sa dalo.

s tým rozprávanim s Tebou úplne súhlasim hnev prejde, ale nechuť zostáva a si taká unavená, že nemáš chuť ani ústa otvoriť a vysvetlovat, stávalo sa mi, že aj som chcela niečo povedať, ale nemala som energiu otvoriť ústa.

Majka tiež si spomínam na chvíle , keď som plakala spolu s deťmi,lebo
som bola či ešte v manželstve aj potom na všetko sama. Najhoršie bolo
keď všetci traja cez víkend ochoreli ,ležali v horúčkach ,plakali a
po chlapovi ani stopy. Telefónny automat jediný na sídlisku aj ten
nefungoval a pohotovosť na opačnom konci mesta.Plakala som rovno s nimi z bezmocnosti.Ale vtedy sa mi otvorili oči a spadli ružové okuliare.Pochopila som ,že taký muž a otec si nezaslúži aby som kôli
nemu slzu vyronila a už som ho brala s nadhľadom. Svoje som si odplakala veru aj cez obe tehotenstvá.Nebývalo mi nejak extra zle ale preplakala som hádam celých 2x 9 mesiacov a po pôrode takisto.Ale príčinou bol vačšinou nepodarený ocinko.

Oficiálne sa neospravedlnil,ale pred deťmi si sypal popol na hlavu. Oni mi potom tlmočili že , Mal som byť radšej s vami. A teraz po tom čo sa stalo chlapcom sa teda riadne zožiera a hryzie ho svedomie.To už aj predomnou priznal,že on urobil najväčšiu chybu ,že mal byť s nami a starať sa o deti a vychovávať ich. Jeho slová mi tlmočila aj
jeho sestra ,že ho trápi svedomie,keď si spomenie ako sa správal.Ja
mu to už nevykrikujem lebo už by to bolo zbytočné rozčuľovanie a
jatrenie mojich starších rán.

Ema, zaslúžiš si obdiv, že si to tak zvládla, už budem menej fňukať, že som sama, hneď si pomyslím na Teba a hneď budem silnejšia, ďakujem.

Zuzana

Ema , klobuk dole