Teš sa že aspoň niečo zje a že je zdravá. Moja jedla len tyčinky a čaj a prežili sme.
Ak máš nejaké podozrenie, že niečo nie je OK, tak sa skús popýtať u lekára...
Hlavne ju do jedenia nenúť, deti samé seba nevyhladujú na smrť, neboj...keď bude hladná, naje sa. Chce to len čas.
Neboj sa, to sa časom upraví. Môj syn to robil podobne, tiež škrečkoval do líc. A teraz je z neho 175 cm pubertiak, ruky má hrubé... Ako mladá neskúsená mama s prvým dieťaťom som sa nechala presvedčiť, aby som mu mäsko požúvala a pod./to som ešte nevedela, že mu tak najspoľahlivejšie odovzdám prinajmenšom zubný kaz/ 
A chlebík som krájala na malé kúsky, ovocie tiež. Len krájať a mať trpezlivosť, Každé dieťa je iný jedák. 
Tu ani tak neide o to, že by odmietala určitý druh jedla, ona zje čokoľvek, problém je konzistencia. Ona nevie zjesť ani čokoládu ani iné sladkosti. Vôbec nevie nič požuť.
Presne, aj mne lekárka povedala, že žiadne dieťa dobrovoľne hladom neumrie.Ale - 20 mesačná by už mala jesť všetko, teda aspoň si myslím. Asi by som skúšala, keby sme boli niekde vonku, dať jej do ruky niečo na jedenie,čo by bola nútená sama jesť.Kúsky jabĺčka do misky, tie veľké kukuričné chrumky, veľké piškóty,rožok, aj zlaté oplátky.Nechať ju,nech sama je,nech je riadne zafafraná.Dlhšie prechádzky-aby bola hladná a nechať ju,nech je nútená sama jesť. Čím viac budeš mixovať a krájať jedlo a kŕmiť ju, tým dlhšie bude na to zvyknutá,lebo nebude nútená sama skúšať jesť.To by som spravila ja.
AK odmieta toto jedlo len niekedy, tak podľa mňa len troška vymýšľa. AK to však vôbec nevie zjesť,môže mať niečo z pažerákom alebo tak.
Do ruky nič nechce, lebo neznesie zamazané ruky. Už v 8 mesiacoch keď som jej dala dlhú piškótu, položila ju na zem a mrvila ručičkou lebo mala na nej cukor. Mäkké ovocie sa jej rozmága v ruke a je po jedení. Aj vonku keď sme dlho a ideme do obchodu, kúpim rožky a dám jej, tak ho len nosí v ruke a keď jej poviem aby si odhryzla, tak ho len oblizne. Inak je zdravá, akurát trochu chudokrvná a na to by mala papať ovocie a surovú zeleninu a tú papá len varenú.
ahoj. pozri si môj článok ... môj synček je taký ešte o dva mesiace starší ako tvoja,a tiež nevie papať... väčšie kusky si však neuklada do líc ako škrečok, ale naťahuje ho a dusí sa... doteraz mu mixujem jedlo, nevie spapať dokonca ani keksík.... ruky lepkavé mať nemôže, musíme si ich rýchlo ísť umyť....http://nanicmama.sk/deturence/ako-naucit-jest-dieta
neboj sa. nie si sama, kto sa s tym boril. ubezpecujem ta, ze to prejde. len vydrz.
moj syn do dva a pol roka nevzal od ust nic, co nemalo podobu kase alebo to nebolo makkucke a nerozplyvalo sa to samo na jazyku. akonahle v tom boli kusky (trebars aj ryza), nezjedol to. ak som ho nejak donutila, tak po par lyzickach to vyzvracal.
nepomahalo krajat na kusky, len mixovat. tak som mu jednoducho ryzu (alebo zemiaky) mixovala s masom a zeleninou dokopy, rozriedila to vyvarom (nesmelo to byt ani huste, to odmietal tiez) a jedol to tak. ako kasovite polievky. lebo som sa bala, ze ked bude zit len na kasickach, jogurtoch a presnidavkach, tak mu sposobim zdravotne problemy z jednostrannej stravy.
a stale som sa ho pytala, na co mu narastli zuby, ked ich nepouziva. 
a priblizne od dva a pol roka sa postupne naucil jest aj kusky. dnes ma pat a v pohode si do ust pcha take kusy a pozuje, ze sa divim, ze sa nezadrhne.
teraz to iste robi drobcica, ale uz to beriem s rezervou. pri malom som nervacila ako furia.
no a potom nastal este jeden problem pre mna - kym jedol tie veci zmixovane dohladka, tak bol obed zjedeny za pat minut. nuz som sa pritom rozmaznala, ze papanie supky-hupky a ide sa von na ihrisko (alebo poobede spinkat).
ked potom konecne presiel na hryzenie kuskov (hura!), tak bol schopny sediet pri stole dva hodiny a zjest tri lyzicky (a drzat si to naskreckovane v lici).
mna mohlo porazit.
veru veru, taká kašička je spapaná raz dva tri a huraaaaaa na prechádzku :)
to poznám.... lebo ked ho mam nakrmiť "normálnym " jedloom, tak spapa dokopy štyri lyžičky, aj to mu dávam iba po troške, pri piatej ho natiahne, každý ddruhýkrát to vyzvracia..... ale ked píšeš že si čakala a prešlo.. tak čakaaaaam.. ja lekárka povedala: dieťa sa ma najesť...a že mam byť rada, že papa zeleninu... aj ked "iba" zeleninu 
Presne náš prípad. O diagnóze "strach z jedenia väčších kúskov" som nikdy nepočula. A presne aj mne dets. dr. povedala, že mám učiť na tuhé jedlá a nemixovať, ale ako to nepovedala. Keď aj papala hrušku, tak som jej ju nemohla dať do misky a aby papala sama lebo ona si natlačí veľa kúskov do pusy a potom už sa jej s tým nedá nič robiť aj keby chcela. Jediné, čo spapá sú arašidové chrumky lebo sa jej rozmočia, ale tie veľké kukuričné už nie lebo keď odhryzne tak ten zbytok jej zostane oslintaný a to už zahodí.
Ak si nepočula o diagnoze strach z jedenia,tak ti môžem povedať,že takáto diagnoza je.My sme sa s nou pasovali 11 rokov.Posudkový lekár nám dokonca priznal aj kompenzácie na diety,nakolko u dcérky hrozila podvýživa.Lekári sami nevedia príčinu,pre ktorú deti odmietajú stravu.Nachodili sme sa po vyšetreniach.Lenže všetko ukazovalo,že je schopná príjmať akúkolvek potravu.Teraz,ked bude mať pomaly 12 rokov,nám začína jesť všetko.Ak aj niečo nechce,tak ju nenútim.Mám strach,aby sa znova nevrátila k mliečnej strave.
Nas Mato toto robil s masom 
. Zul prevracal v puse a vyplul. Tak sme prestali davat na cas maso a zacali sme davat tofu. Tofu mu chuti, dokonca mi ho pri vareni aj kradne. Ked sme u babky uz zje aj trochu masa.
Ak mas strach z nedostatocnej vyzivy kludne zarad cerstvo odstavene ovocie a zeleninu. Neriedene ! Najlepsia kombinacia karotka - jablko /tym nic nepokazis/. My odstavujeme takmer denne. Hlavne v dni ked je ohromne teplo a Matulo naozaj nechce nic zjest. Kebyze ho nutim, povracia sa. Drobec ma 25 mesiacov. Stava doplni jak vodu, tak vitaminy, a samozrejme elektrolity /klucove pri horucavach/. Ucinnost stiav sa dostavi do 20 min. Resp. do 20 min. su ucinne latky schopne vstrebat sa do krvi
u nás to bolo podobne a teraz musím dcéru strážiť aby z nej nebolka ,,gulka,, požuje aj nepožuvateľné, 3 roky bola na kašičkách, mlieku, sem-tam puding, a riedke polievky, maximálne tak cestoviny
Ešte mám s malou jeden problém, strašne sa bojí, úplne každého. Od 8 mesiacov nebola na rukách nikomu okrem mňa a tatina. Ani babky ani dedkovia, ujovia, tety, nikto. Vonku keď ju chytí za ručičku iné dieťa, plače akoby ju išli uniesť, úplne pri každom. Keď ideme k babke či sme dnu alebo von na dvore ona je nonstop pri mne. Keď sme vonku a chcem ísť jej dnu zobrať čaj, musím ju pratať so sebou, za chvíľku zas čiapku, zas musí so mnou, na toaletu takisto a stále dookola. Chodíme tam každý víkend a nezvykla si. Keď ide náhodou spadnúť a babka ju zachytí, plače. Skrátka nikto sa jej nemôže ani dotknúť, niekedy stačí pohľad a keď sa jej prihovorí a už plače. Myslela som, že sa to bude zlepšovať, najmä teraz cez leto, keď chodíme na ihriská, medzi deti, ale nič sa nezlepšuje. Niekedy mi to už strašne lezie na nervy, vôbec si od nej neoddýchnem, aspoň raz za čas, aspoň na hodinku. Radi by sme s mužom mali niekedy aspoň hodinku pre seba, ale nedá sa. Som hnusná, že chcem odkladať svoje dieťa, naničmama. Neviem či ju mám niekde nechať u babky a zmiznúť na chvíľu, ale bojím sa, že ju to ešte vystresuje a bude to horšie.
Nejak ju nauc, ze aj ini ju mozu brat za ruky. Skus ju za jednu drzat ty a za druhu babka alebo nietko iny. Mozno to pomoze. Alebo skus detskeho psychologa. Dufam, ze sa to rychlo vyriesi.
Ja mam s mojou dcerkou opacny problem, ona by sla s kazdym. Niekedy trochu boli srdiecko, ze nie som jedina v jej zivote, ale tak to ma byt. Ona je samostatna bytost.
Ja by som ju asi na silu nenechávala nikde. Viem, že je to určite náročné stále ju mať pri sebe, ale radšej skúste ešte chvíľku vydržať, prestriedať sa pri nej s manželom. Mohli by ste ju zostresovať.
Ja som takto dala na silu od seba do škôlky môjho syna a on sa po troch dňoch začal zajakávať. Hoci predtým rozprával úplne čisto. To mal vtedy 26 mesiacov. Keď som ho potom nechala na chvíľku s dedkom (šla som ho z tej škôlky vyhlásiť a nechcela som ho brať so sebou), tak po návrate mi dedko referoval, že malý si stal do kútika a tam dokola opakoval: Moja maminka pre mňa príde, ona ma tu nenechá.
No a to bol v dôvererne známom domácom prostredí.
Keď išiel do škôlky o rok neskôr, nabehol úplne v phode. Myslím, že jednoducho dorástol do veku, keď už potreboval i iný kontakt ako len so mnou.
Dnes má 180 cm, 80 kg a potrebuje ma skutočne minimálne 
. A ja by som si tú jeho závislosť tak rada zopakovala 
.
Moja mala v takom veku, ked sa jej niekto prihovoril, buchla sa o zem, zrovna tam kde bola, bolo to strasne, vysli sme von, stretli susedu a ona bach sa do blata, ci spiny, bariny, a revala ako keby ju krajali. Verim Ti, ze je to vycerpavajuce, ale tak ako to preslo ine deti, prejde to aj ju. Ja som mala dvojcata, vlacit jedno z nich stale na rukach jednoducho nejde, ved ten druhy by sa zblaznil, chcel by sa nosit aj on. Jednoducho som jej jedy ignorovala a preslo ju to. Ked som aj odchadzala a ju nechala doma, alebo u babky, vzdy som jej povedala, idem tam a tam a pridem vtedy a vtedy. Plakala jedovala sa , ale kazdym razom to bolo lepsie. Jednoducho to preslo, lebo pochopila, ze vzdy ked odchadzam, tak vzdy aj pridem
nasa drobcica je tiez placha. tiez dlho zniesla vo svojej blizkosti len nas-rodicov a brata.
ale pomaly sa to lepsi. uz ostane aj u babky, starkej, u kamaratky s jej detmi (kedysi tam bola na 15 minut sama a nonstop to prerevala ako tur, az im usi trhalo).
hoci pred cudzimi sa mi este stale schovava za chrbat a chyta ma za ruku. na WC ju mam ako pravidelneho hosta. a kamkolvek idem, jej darmo poviem, aby ma pockala, ze o chvilocku som spat (ked idem trebars do pivnice do mrazaku po zeleninu). ide za mnou. lebo "ja bojim."
chceli sme ju aj priucat, ze ju budeme naschval vodit medzi ludi a podporovat ju v tom, aby skusala nadvazovat kontakty a tak, ale nakoniec som si povedala, ze nech, tak bude moj privesok. nech si robi po svojom, vo svojom tempe. nebudem ju nutit, lebo to bude mat opacny efekt. bude z nej plasko, co sa nikde nepresadi, siva myska, co drzi usta a vnutri sa zhryza bezmocnostou, krivdou a hnevom.
nechavam na nej, nech sa sama rozhodne, kedy bude mat dost odvahy byt aj bezomna. len sa trochu bojim, ked teraz pojde do skolky, aby ju to moc nevzalo. zatial sa tesi, videla videa z bratovej triedy z karnevalu a inych akcii. tak uvidime, ci to zvladne.
inak 20 mesiacov je malo. este ju nenut nasilu. nechaj jej vlastne tempo. aj keby ti to slo na nervy.
si predstav, zeby ta nutili zamilovat si nejake zviera co neznasas. napriklad hada.
"vsak si ho vezmi na ruky, pohladkaj, to nic nie je. je teplucky, hebucky (co aj vraj je). neublizi ti. pozri, to nic nie je, na, vezmi si ho."
a ty mas tep 220 a v krvi tolko adrenalinu, zeby to zdrogovalo aj slona.
tak nejak sa citi dieta, co sa dostava do situacie, v ktorej sa neciti iste.
to je fakt super príklad
Moc vám všetkým ďakujem, ľutujem, že som sa vás neopýtala už dávno. Dali ste mi veľa odhodlania a aspoň viem, že nie som sama, čo mám také dietko. Ešte raz vďaka a ešte napíšte kto máte niečo podobné doma.
Náš Samko, keď bol ešte v kočíku, vedel už rozprávať, nikto ho nemohol tlačiť, len ja....ani babka, ani dedko...
Keď sme boli u nich, všade so mnou chodil, na WC, kúpeľňa a pod... Potom keď mal 2 roky, išli s s manželom na svadbu. Samka som nechala od piatku u našich do nedele. Ani raz si na mňa nespomenul. 
Ja volala 100x
Teraz bude mať 6 rokov, a keď mu poviem, že pôjde na prázdniny k babke. Viete aká je jeho odpoveď? "s maminou"
Predminulé leto bol 2 dni. potom sa vysypal.... Som zvedavá, čo vymyslí tento rok.
Katka a mňa v tomto prípade napadá- staré známe "začni od seba"- rovnako ako u Mnnaaauuu aj u Magic.
Neverím, že ti pomôže pocit "zmier sa s tým, je to normálne". Je skvelé počuť, že aj iný mali obdobný problém, ale ja, odkedy mám tigra (dcérku ) som začala roziť cestu, že náš vlastný strach nám zväzuje ruky.
Do našej cukrárne aj na ihrisko chodí jedna mamina s dcérkou o 6 mesiacov mladšou od mojej. Neustále je jej v pätách- v detskom kútiku, na šmykľavke, pri piesku. Nestojí opodiaľ a nedozerá, rieši aj tie najednoduchšie detské "konflikty", hrá sa s ňou, dáva pozor na každý aj bezpečný pohyb. Takto ich sledovávam už asi rok. Moja slečna sa zatiaľ naučila loziť po preliezkach, naučila sa pojmu "podeliť sa", nebáť sa ľudí, fungovať aj s niekým iným, ako so mnou. Dievčatko tej maminy sa mi zdá odo dňa na deň "naviazanejšie", bohužiaľ vidno, že na škodu toho dieťaťa- pretože na nej nevidno sociálne pokroky, skôr po myšacích krôčikoch kráča smerom dozadu. Dieťa netreba utvrdzovať, že niečo nedokáže bez nás, treba mu dať voľnosť aby mohlo dokázať všetko, čo len bude chcieť.
Nenúť dcérku, si jej istota, ale skús sa zamyslieť, či jej podvedome nedávaš dôvod, aby ťa považovala za JEDINÝ oporný bod
Držím palce, tieto obdobia určite prejdú a bude krásne Síce chápem, že momentálne je to ťažké
miškaaaaaaaaaaaaaaaaa,ked to je také ťažkééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééé ja sa postupne "učím" nechávať ho po dvore chodiť samého - ked odstránim nebezpečné predmety,tak v piesku a pri sliepočkách "dokáže" byť sám ... a s tým papaním - áno , mám strach dávať mu "velké kusky". už sa mi tooooooolkokrát dusil...
súhlasím s Akirou 
Aj môj malý bol na mňa veľmi naviazaný a stále sa ma držal, chodil za mnou všade a rozprával "bojím, bojím". Mám známu, má dar od Boha, vidí veci, ktoré my bežne nevidíme a tá mi povedala vtedy 3 body, podľa ktorých sa mám riadiť a platia všeobecne:
1, nikdy dieťa nestrašiť (bububu, počkaj príde uja a zoberie Ťa atď.)
2, ak sa bojí, stále hovoriť a ráznejšie "NEBOJ SA", aby dieťa cítilo z nás tú istotu
3, nikdy nehovoriť dieťatu, aj keď nás nazlostí "NEĽUBIM ŤA".
Veľmi mi to pomohlo.
tie tri body:
absolutny suhlas!
Eva
z vlastneho detstva mozem povedat, ze NEBOJ SA na mna nezaberalo (akokolvek povzbudive). bala som sa este viac, lebo som mala pocit, ze ma do toho nutia nasilu. nemohla som sa k tomu dopracovat svojim tempom, ale mala som davat najavo, ze je to ok, kym mne sa to ok nezdalo ani trochu. proste to malo opacny ucinok a ubijalo to moje sebavedomie, ze som asi neschopna voci inym.
takze ja zase na svojich detoch praktizujem toto - ak sa boji, respektujem to. iba mu ukazem, ze ja sa toho (niecoho, niekoho) nebojim. ak sa chce bat aj tak, tak ho necham (potulkam, dame pusinku, povieme si, ze sa moze bat, ak chce, ze to nevadi). obvykle to zabralo. bud hned, alebo po par razoch sa prestali bat. stacilo, ze videli, ze ja sa toho nebojim a ze maju na vyber.
ahoj katka, nemá rada tvoja dcérka stereotypné činnosti? a ako to je u nej s rozprávaním? nemá aj s tým problém? ak áno, asi by si sa mohla poradiť s detským psychlógom, lebo problém môže byť komplexnejší (ale aj nemusí). Hovorím z vlastnej skúsenosti - mám podobného synovca.
Hlavne by som také dieťatko v žiadnom prípade do ničoho nenútila, ani by som ho nenechala s niekým s kým nechce byť. Mohlo by to všetko ešte viac zhoršiť.
No, presne týmto smerom by som sa spýtala aj ja, napríklad tie stereotypné činnosti.
U nás napríklad veľmi dlho nemohli byť omáčky, cestoviny sa mohli iba suché, s ničím. Nič nemohlo byť "špinavé". A kontakt s neznámymi ľuďmi to je 0 bodov.
Ďakujem ešte raz. Akira, viem o čom hovoríš, ale nie je to náš problém. Ja ju takto nesledujem, ja by som bola celá hepy keby sa odo mňa vzdialila, keď sme vonku ešte ju podporujem nech ide pre loptu atď. Na chodníku s tým problém nemá, zaostane za mnou aj 50 metrov, niekedy sa pustí opačným smerom, príde k ľuďom, k detičkám, okukuje, až kým sa jej niekto nedotkne alebo neprihovorí. Enixelka, to práve neviem ako ju to mám naučiť, že ju môžu brať na ruky aj druhí ľudia. Vonku za ruku sa nechce držať ani mňa. Keď prechádzame cez cestu alebo ide po chodníku bicykel a chytím ju za ruku, tak s ňou trepe a jeduje sa. Ani ju nestrašíme a výraz "neboj sa" na ňu platí opačne. Celkovo robí veľa vecí opačne, nebúchaj varechou do televízora, tak búcha ešte viac, nehoď tú lyžičku do práčky, už je tam, apod.
k tomu "ne-" skus alternativy.
pod budeme s tou varechou buchat na hrniec (alebo nieco rozumnejsie, lebo ten randal sa da pocuvat len chvilku).
pod, hodime tu lyzicku do umyvadla (zaved ju k linke a zdvihni ju, aby ju sama mohla hodit do dresu).
podobnymi "ne" sme si prechadzali aj my. ale uz sa to zlepsilo.
na ulici tiez neznesie, aby som nu drzala za ruku a jeduje sa, ked ju chytim, ked prechadzame. na taketo veci u nas zafungovalo presne vymedzenie casu: "teraz mi daj ruku, kym prejdeme cez cestu a na druhej strane ta hned pustim." a este doplnim malicku prednasku o tom, ze deti na cestu nesmu ist sami, lebo ich zrazi auto a mali by z toho velke bo a moc by preto plakali (aspon na nasu zabera predstava, zeby si ublizila). alebo ked chce robit nieco, co aj jej brat, ale je to este nad jej sily: "dovolim ti to, az ked budes taka velka ako on. potom to mozes robit, ked budes chciet." nejak ju to upokojuje, ze to bude v jej rezii a na jej rozhodnuti.
naozaj, na deti predpona - ne pôsobí opačne ... aj ja ked som drbocovi vravela nerob to, nechod tam atd, stále začal robiť ešte viac... teraz to už tak nerobíme... ked "hladká" v telke mačičku, zavolám ho, nech pohladká radšej plyšovú, ked skače po vode, poviem mu, aby skákal raedšej do trávy... a veeeeľa dalších alternatív..
my ideme o 7 táýdnov k neurologičke na kontrolu, až sa bojím, čo nám povie, že synček ešte stále papá mixované..už minule krivo pozerala.. no hadam sa dozviem aspon niečo nové
Mrm, s rozprávaním je to bieda, hovorí iba klingončinou, brble stále, ale nič v ľudskej reči. Ale na to mi hovoria, že sa rozbehne, krstňa tiež začal až po dvoch rokoch, neišiel postupne, ale razom začal hovoriť pekne všetko. Ja sa s ňou stále rozprávam, stále jej hovorím aj čo robím a pod. Niekedy keď sme vonku a zaspí v kočíku, tak sa zabudnem a hovorím jej aj keď spí. Vyzerám vtedy dosť podozrivo- samomluva.
katka, ešte jedna otázka: má s vami dcérka očný kontakt? pozerá sa na teba, keď k nej hovoríš? pozerá sa na teba, keď niečo chce? pozerá ľuďom do tváre atď.? ak nie, tak by som sa na tvojom mieste o tom všetkom (neprežúvanie, stereotypné činnosti, absencia očného kontaktu, nerozprávanie (aj keď to sa môže naozaj ešte zmeniť)) porozprávala minimálne s detskou lekárkou.
Magic, vysvetľovanie, že deti nesmú ísť samé a budú mať bobo tiež nefunguje, asi keď nemá takú skúsenosť. Keď poviem nebež tak rýchlo lebo si odrieš kolienka, to funguje lebo vie, čo to je. A také, že na druhej strane ťa pustím tiež nefunguje lebo ona to chce hneď. Rada si umýva zúbky, keď jej poviem, že usteliem postele a potom jej umyjem zúbky, tak je v momente naklusaná v kúpeľni a kričí lebo už hneď v ten moment si chce umývať zúbky.
tak jej tu zrazku s autom skus prirovnat k odretym kolenam a ze je to este ovela horsie a moc, moc to boli. skus vychadzat z veci, co pozna.
s tymi zubkami neviem. bud by som ju pozvala najprv so mnou ustlat tie postele, alebo keby to doslo k tomu, zeby sa jedovala, ze preco nie zubky hned, tak by som ju tam proste nechala cakat a kricat. a ked by som prisla, tak by som povedala: vidis, uz som tu. hovorila som ti, ze najprv postielku, potom zubky. (lebo nasa je nedockava tiez a tiez si vydupava slubenu oblubenu cinnost - zhodou okolnosti tiez aj umyvanie zubkov.)
ale ako ti povedali, mozes skusit aj vysetrenie u psychologicky. nie je to o tom, ze ma tvoje dieta poruchu. len tam mozes okrem ineho dostat aj dobre podnety, ako k dcerke pristupovat, aby ste to spolu zvladali. a ty nemala kazdy vecer pocit, ze ako matka vo vychove zlyhavas alebo ti uz z toho preskoci.
kati...na sladkosti je mala...sladkostiam by sa mali deti vyhybat..ale viem ze sa neda :) ale ucit ju na sladkosti takto skoro nie je dobre..cim skor naucis, tym skor si na ne navykne :(
Očný kontakt nadväzuje normálne, díva sa do očí aj mne aj cudzím, lekárka hovorí, že prosperuje normálne, že je to u každého dieťaťa individuálne. A na sladkosti ju neučíme, nepapá ani čokoládky ani dobošky, cukríky, atď. To som jej asi dvakrát skúsila dať keď má problém s kúskami, chcela som zistiť či jej nechutí ponúkané jedlo, alebo má problém s kúskom. A problém v chuti asi nebude lebo nechcela ani sladké, keď to malo neprijateľnú konzistenciu. Polievku zje úplne akúkoľvek, keď jej popučím vidličkou, niekedy mám dva druhy, tak jej zmiešam alebo jej do toho dovarím kus ryby alebo pokrájam na drobnúčko dusené mäso, všetko zje. Niekedy sa muž díva aké "nechutné" veci jej to dávam, ona spapá všetko len to nemôžu byť väčšie kúsky. Polievky varím husté, aby ju to zasýtilo a spapá úplne plný tanier. Ja dúfam, že to nebude nejaký psychologický problém, keby sa mi niečo nezdalo, ž esa to nezlepšuje, tak isto vyhľadám odbornú pomoc, ale teraz jej dám ešte čas.
keď je spokojná lekárka, tak môžeš byť aj ty. dieťatko do ničoho nenúť a všetko sa samo časom utrasie.
ak by sa ti to s tym neprezuvanim nezdalo, skus sa vypytat na neurologiu. Dalsou moznostou je vysetrenie u logopeda, ktory sa zaobera poruchami prijmu potravy. Mam
e doma podobny problem takmer s 3 rocnym synovcom, zatial este nic nezuje. Od narodenia ma nejaku vyvinovu vadu pri prehltani, niekde sa mu tam ta tuha strava zachytava, ale teraz po spolupraci s logopedom a kazdodenom cviceni sa to dostava do normalu. Avsak spolupracujeme aj s psychologom, aby sme odburali strach zo zutia. Psycholog poradi, ako narabat s dietatom v roznych situaciach. Snad ti to pomoze
Dievcata a nepomohlo by zakazdym pomixovat menej a menej? Nechavat o milimeter vacsie kusky kazdy den a takto sa po malych krocikoch dopracovat k normalnej strave?
Andrea100, ďakujem, aj KONVALINKE. S tým menej mixovať som skúšala, ja už vlastne nemixujem, ale vydličkujem. Ale musím stále rovnako, záleží na tom aká polievka alebo prívarok, niektoré jej idú lepšie, niektoré horšie.
Mám problém s mojou 20-mesačnou dcérou, týka sa jedenia. Vôbec nevie žuť potravu, papá iba polievky a prívarky, keď jej dám kúsok zemiaka alebo mäsa, ale aj napr. zem. kašu alebo rožok, tak ju začne napínať na zvracanie, vždy to vprace do líca a má to tam aj 2 hodiny. Rožok zje iba striedku a len so syrokrémom aj to jej musím dávať zapíjať kakaom. Zjedla nakrájanú mäkkú hrušku, a už nezje ani to, len to dá do líca. Neviem ako na ňu, či ju nechať vyhladovať. Poraďte prosím. Vopred ďakujem.