Dokončenie

V septembri nastala u nás v rodine veľká zmena. Naša hviezdička začala chodiť do škôlky. Veľmi som sa toho bála, ako som už spomínala, je to dosť introvertné dieťa, kolektív moc nemusela. No čo vám budem hovoriť, celé leto som ani jesť nemohla. Ale Lucku sme na škôlku pripravovali už celý rok, kvôli plnému stavu, tomu, že som stále doma na MD a plus to, že Lucka je decembrová, nastupovala do škôlky ako 3 a 3/4 ročná, ten rok predtým nám ju zo spomenutých dôvodov nezobrali.

Celý rok sme jej hovorili o škôlke, ako jej tam bude fantasticky, že tam bude kopa detí a kopa hračiek a že nebudú robiť nič iné len sa hrať a jašiť celé dni. Škôlku sme zopárkrát navštívíli a na ihrisku sme si našli kamarátky, ktoré nastupovali do triedy s Luckou. A prinieslo to svoje ovocie, nakoniec tak ako som sa bála, tak bola Lucka úplne v pohode, vôbec neplakala, nerobila scény, fakt bola zo škôlky nadšená. Bola som v siedmom nebi, že sme to tak super zvládli.

Vtedy mal Maťko 14 mesiacov, začal blabotať, chodiť a začala mi materská zase s jedným dieťaťom. Tým, že Lucinka bola v škôlke, cez obed som s Maťkom začínala dospávať môj šialený spánkový deficit, mala som menej roboty s varením, lebo som už nemusela variť aj pre Lucku (Maťko mal stále "svoju" stravu) a začala som zase žiť.

Po tom šialenom období som si povedala, že je načase nastúpiť duševnú očistu a tak som si začala užívať. Tým, že mám auto, som bola neobmedzená. Od tohto momentu sa snáď nenašiel deň, ktorý by som strávila doma ) Keď bolo pekne, vymetali sme s Maťkom všetky bratislavské parky, záhrady, chodievali sme sa prechádzať do mesta, k Dunaju, do lesa, na všetky tie veľké ihriská, kde by som sa vyšantila s kľudom aj ja. Keď bolo škaredo, prichýlili nás nákupné strediská s ich detskými kútikmi, rôzne centrá, labzovala som po obchodoch a bola som úplne vytešená z toho množstva ľudí (choré, ale ani si neviete predstaviť ten môj blažený pocit, že som medzi normálnymi ľuďmi, ja som si už pripadala ako z inej planéty a mierne postihnutá). To, že Maťko mi celú zimu spával vonku v kočíku sa ukázalo ako dobrá škola pre nášho malého. Naučil sa totiž spávať v hluku, lebo spával na terase smerom na ulicu, kde hučali autá, ľudia, štekali psy a tak sa stal na hluk viacmenej rezistentný. A to som patrične využila. Chodievala som von už hneď ráno, zbalila som Maťulovi jedlo a veci, na obed som malého utrmácala v kočíku, pobehala som si obchody, dala kafe s kamoškami, prípadne sa išla niekam najesť, keď sa prďolo zobudil, dala som mu papať, išli sme niekam von a vracali sme sa domov až poobede, keď sme išli rovno pre Lucku. Do večera sme sa ešte vyblbli na ihrisku u nás na sídlisku a skvelý deň za nami. Bolo to obdobie renesancie a ja som sa z materskej zase vytešovala. Dobila som si baterky a teraz už zase normálne fungujem.

Som šťastná. Deti sú teraz v skvelom období, už sa vedia spolu zahrať, sú spolu zlatí. Maťko je na Lucke úplne závislý, nevie bez nej vydržať a musím povedať, že mi Lucka veľmi s ním pomáha. Keď mi z neho už úplne tečú nervy, zastúpi ma. Vie to vycítiť a keď už je zle, preberá iniciatívu. Naučila ho "hrať sa" a sama mu kadejaké hry vymýšľa, takže náš malý už zvláda hry na maminku a tatinka, keď mi tu behajú po byte s kočíkmi a starajú sa o "svoje bábätká", hrávajú sa na doktora, na opravárov, púšťajú si autíčka, stavajú Lego, vymýšľajú voloviny, samozrejme, že ma pravidelne vytáčajú, ale veď ako ma vie vytočiť aj kadekto iný, s nikým sa asi nedá vychádzať úplne bez problémov, hlavne keď s ním žijete. Tak nejako som to uzavrela ja.

Teraz už sa aj začínam tešiť do práce, veľmi by som chcela mať trochu času pre seba, znova sa venovať tomu, čomu chcem ja, svojim záľubám, na ktoré som musela úplne zabudnúť. Tým, že je môj manžel taký vyťažený, automaticky to znamená, že keď si chcem urobiť program, musím si zorganizovať pol rodiny, aby som sa dostala z domu a zrovna z toho nadšená nie som, hlavne keď sa musím potom istým ľuďom cítiť zaviazaná... Veď to poznáte.

Ale teraz si ešte vychutnávam tie detičkovské záležitosti, som absolútne závislá na detskom oblečení a všetkom, čo patrí k deťom. Manžel už túto moju úchylku nazýva diagnózou, vstúpiť do obchodu s detskými vecami znamená pre mňa vylúčenie toľko hormónov šťastia, že si s tým vystačím týždeň, keď aj niečo prinesiem domov, predlžuje sa to na mesiac No ale si hovorím kedy, keď nie teraz. Čas tak strašne rýchlo beží, len predchvíľou som bola tehotná a už sa mi končí materská s druhým dieťaťom.

Ako sa hovorí, na všetko zlé človek zabudne a je to tak. Pri pohľade na tie moje dve ratolesti som proste len nevýslovne šťastná. A to je môj príbeh.