ahoj gaga, myslim ze by ste mali si vsetci styria sadnut svokrovci verzus vy dvaja a vsetci a spolu porozpravat, urobit si taku hodinku uprimnosti, v kruhu kde je dovolene povedat vsetko co trapi teba ale aj ich, taka mensia skupinova terapia...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mam 31 rokov, 2 deti - pol rocne a 3 rocne a samozrejme, manzela. A svokrovcov, ktorí bývajú oproti nám, cez ulicu. Odkedy sa narodil prvý syn, neustále riešime, kedy "ho dám" k svokrovcom, a podobné veci. Viem, že nikto tento problém za mňa nevyrieši. Keby som tu aj opísala všetko dopodrobna, chýbal by pohľad druhej strany - teda svokry a svokra. Stav je už taký, že svokor sa mi len pozdraví, nič viac.
Svokra chcel syna stále domov, keď jej poviem, aby šla s ním von, na to čas nemá, ale keby som povedala, aby ho zobrala k nim na 3 hodiny, to už áno... Prednedávnom som zaviedla, že syn pravidelne v stredu išiel k nim, no začal mávať dosť nepríjemné záchvaty hnevu a plaču, podľa mna kvôi vzdoru a žiarlivosti na nového súrodenca. Prestala som ho dávať aj k svojej mame, aj k svokre bezo mna a záchvaty prestali. Svokra mi to nejde odpustit a tvrdí, že sme si to vymysleli...teda ja, a že manžel len robí, čo mu kážem, že je teda po d papučou.
Podstata problému je asi v tom, že svokor a svokra majú inú predstavu o tom, čo može robiť 3 ročné dieťa. Keď sme sa o tom s nimi rozprávali, vyčítali nám, že svoje dieťa o veľa vecí ochudobňujeme. Nepáčilo sa nám, ked mu dovolili v marci sa babrať v potoku, keď ho svokor vyložil na strechy garáže, keď ho chcel vyložiť na vysokozdvižnú plošinu a povoziť, keď mu dovolil púšťať v dielni brúsku na nože a vŕtacky, keď nedovolím voziť syna na prednom sedadle ani okolo domu...e sa povoziť, alebo niečo iné. On potom plače, a oni sa cítia asi super, lebo ja som tá zlá, ktorá ublížila synovi. Dokonca posielajú za mnou syna, aby sa spýtal, či može ísť s dedom na aut Nič z našich argumentov však úspech nemalo a stále keď sú spolu, sa deje niečo podobné tomu, čo som opísala. Takže sme obmedzili to, aby boli so synom sami, snažíme sa byť vždy nablízku, aby sme zabránili takým aktivitám. A to je zle. Oni s vnukmi chcú byť bez nás, takže s nimi vlastne ani nie sú
Neuveriteľne ma to mrzí. Žijeme na jednej ulici a nebudeme sa rozprávať? SOm ochotná ísť k psychológovi, aj so svokrou, aby nás vypočul nezaujatý človek. Jediné po čom túžim, je môcť ísť von s deťmi bez toho, aby som sa bála, či nás niekde naobjavia svokrovci a nevyrukujú s nejakým "super" nápadom. Tak strašne by som sa chcela odsťahovať. Ale manžel má na tejto ulici firmu a on sťahovanie nepripúšťa do úvahy. Vraj by to bol koniec, lebo svokrovci by sa urazili.
Mali sme krízu medzi sebou aj s manželom, zdá sa, že je zažehnaná. Ale teda keď si už nekomplikujeme život my, nájde sa niekto iný.