Mila Lenka, moj ocka zomrel pred troma rokmi, ak ed sa mi mamka takto zosypala, tak som zasla za psychiatrickou ja, vysvetlila som jej aky ma mamka problem a popytala som jej ako sa jej da pomoct, ona navrhla lieky na upokojenie, dokonca bola ochotna sa s nou porozpravat cez telefon, hned z ordinacie som mamke volala ze som u lekarky ktora jej chce s jej smutkom pomoct ci by sa s nou mohla chvilku pozhovarat a podala som jej telefon...chvilku sa porozpravali, ona sa jej opytala na nejake veci, velmi ohladuplne, vyjadrila jej sustrast opytala sa jej na podstatne veci ktore potrebovala, k tomu aby jej predpisala tie spravne lieky, a neuveris mamina sa s nou naozaj zhovarala. Po case sa smutok zmiernil. A mamina zacala normalne zit. Je pravda ze ja som sa k nej s detmi nastahovala, co u vas asi nie je mozne. Ale najst mamke nejaky konicek ktoremu by sa venovala naplno by mozno malo zmysel. Drzim palce moja.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ešte stále je to neuveriteľné. Obdivujem Vás ako sa držíte 
Dievčatá, nemyslela som si , že aj ja budem žiadať o radu, väčšinou si dokážem hravo poradiť s čímkoľvek. Potrebovala by som poznať vaše názory na situáciu, z ktorej momentálne nevidím východisko. Vo februári nám zomrel tatinko , bol to úžasný skvelý človek a veľmi nám všetkým chýba. Snažila som sa pomôcť mojej mamine ako sa len dalo. Mala som takmer dva týždne voľno, vybavovala som všetko potrebné a snažila som sa podržať mamku, ktorá sa zosypala , čo je úplne pochopiteľné. Denne jej telefonujem, tak dva krát do mesiaca ju brávam ku nám na víkend, aby sa rozptýlila... kým je u nás je relatívne v poriadku, teší sa nám, ale akonáhle príde domov, tak má depresie, celé dni plače a čím to dlhšie trvá , tým je to horšie. V tomto prípade čas nelieči, ale prehlbuje jej hlboké zúfalstvo a asi si stále viac uvedomuje, že je sama, že je to nezvratné. No teda uvedomuje... ona sa a tým nechce alebo nedokáže zmieriť, nevie žiť sama / alebo si to vsugerovala- ja neviem / Navrhla som jej nech príde do Bratislavy - naši bývali v Piešťanoch. To nechce- ona z toho bytu neodíde, cíti tam tatinka, majú to tam krásne, ale je tam sama. Denne počúvam telefonáty, že je tam pochovaná za živa, že život pre ňu nemá zmysel, nemá sa o koho starať. Ale do Bratislavy nechce. Je to ako sa hovorí - ani z voza ani na voz. Chcem jej veľmi pomôcť, ale už neviem ako, čokoľvek nás s mužom napadne, všetko zneguje, zamietne, psychologickú či psychiatrickú pomoc odmieta. Ona akokeby sa vyžívala v svojom smútku a zúfalstve. Ale aj na nás už je to moc. Veľmi ma to zaťažuje a vyčerpáva, maminka sa správa ako malé nesvojprávne dievčatko, ktoré potrebuje nonostop spoločnosť a držať za ručičku. Ale to sa nedá, máme svoju , prácu , deti, problémy. Ja veľmi dobre chápem, že jej je smutno a že je sama. Vydávala sa v 18- tich, milovali sa s tatinkom hrozne moc, mali neuveriteľný rozprávkový vzťah. Ale bohužiaľ tatino už nie je medzi nami a my ho nemôžeme nahradiť. Ale nedokážeme sa pozerať na to ako trpí. Radila som jej pomôcť nejakej mladej maminke s bábätkom, alebo starším osamelým ľuďom robiť spoločnosť, niečo prečítať,porozprávať sa - že keď chce môže byť užitočná a mať dobrý pocit, že niečo pre niekoho robí, ale všetko odmieta. Ona chce "ísť za tatinkom, tam jej bude dobre, on na ňu čaká ..." to sa nedá počúvať , ja už budem pomaly potrebovať psychiatra, ktorého ona odmieta. Poradte mi , čo by ste robili ako by ste dokázali pomôcť niekomu v ťažkej depresii, kto odmieta vlastne akúkoľvek pomoc. Jediné čo funguje je mať ju pri sebe, ale to sa nedá stále len občas, nakoľko pracujeme a ani kapacita bytu to neumožňuje a ona sa za svet nechce presťahovať / žeby sa predal jej byt a kúpil druhý blízko nás, to nechce ani za nič/ Asi píšem trochu chaoticky, čo ma práve napadá, budem vám vďačná za akýkoľvek názor a radu.