Šetrenie - dobrovoľne i "nasilu"

Nebola som na ŠRF v Boci, aj príspevky tu som skôr preletela než preštudovala (v samej obave, aby som nezistila, v čom všetkom mám ešte medzery ) a preto som najprv ani neuvažovala, že by som mohla k téme šetrenia napísať svoj vlastný príspevok. Ale – akosi mi nedalo – hlavne po tom, čo som si čítala príspevky a komentáre tých, ktoré sa doteraz zapojili.
Pokiaľ ide o šetrenie, mám určitú výhodu oproti mladším, menej v rodinnom hospodárení „zabehnutým“ kolegyniam – predsa len, tie roky, čo som (spolu s ostatnými členmi mojej rodiny) samostatne hospodáriacou jednotkou ma už čo-to naučili. Pekne natvrdo, metódou pokus – omyl a veru najčastejšie som sa učila práve na tých svojich vlastných.
Niektoré metódy šetrenia som si našla sama, iné odpozorovala a niektoré som bola „nútená“ si osvojiť. Niektoré poznatky z tejto oblasti sa zhodujú so skúsenosťami vás ostatných, iné sú úúúúplne protichodné – napríklad také nakupovanie potravín. Kým ja starostlivo študujem všetky akciové letáky, pripravujem si zoznamy toho čo nakúpim a čo nie, uplatňujem v škole získané vedomosti z tovaroznalectva, aby som posúdila nakoľko sedí pomer cena/kvalita, veľa testujem (či sa mi naozaj oplatí ušetriť tie 2 centy za jogurt, alebo je to jogurt iba podľa názvu ale v skutočnosti je to grc , ktorý sa nedá vyliať ani svini do hrantu) – tak to moja maškrtná a pôžitkárska (vraj jedna z povahových čŕt Býkov) polovička nemá o týchto veciach ani potuchy. A tak nasledujú rozhovory podľa scenára: „Prečo sme už tak dlho nemali ...?“ alebo „Prečo máme stále ....?“ Boooože , také ľahké – lebo to nebolo/bolo v akcii – to predsa vie aj malé dieťa. Moje rozhodne – onehdá nám ktosi zanechal na chate nejaké „roľnícke prebytky“ – medzi iným i "značkovú" ryžu, ktorú teda ja nekupujem. Na otázku tatina, že prečo mama takúto nekupuje mu Barborka pohotovo odpovedala – a vieš ty, čo táto ryža stojí ? Jednoducho – ten Môj je z kategórie – nepozerám na cenu, kupujem to, na čo mám chuť.
Ale keď príde na energie – tak tam je Mr. Šetrný práve on. Prvú umývačku riadu som mala v čase, keď polovica ľudí okolo mňa ani nevedela, ako sa to píše a tá druhá to považovala za zbytočné „panské huncútstvo“ . Nielen že sme tým ušetrili, ale samozrejme potešil aj našu omladinu, lebo ich podiel na domácich prácach sa tak zredukoval na „nakladanie“ a „vykladanie“ - ušetrili si robotu . Nielen doma, ale aj na chate vlastnoručne zrealizoval výmenu vaní na sprchovacie kúty. Prvé úsporné žiarovky sme tiež mali doma v čase, keď ich cena bola pomaly vyššia, ako cena lampy, v ktorej boli nainštalované. Len ten prvý pokus s nim bol kúsok nešťastný – lebo až časom sme zistili, že nie sú vhodné do uzatvorených tienidiel a do takých lámp, ktoré sa často vypínajú a zapínajú – takže odišli podstatne rýchlejšie, ako výrobca sľuboval (veď vravím, keď už učiť sa, tak prečo nie na vlastných chybách). No a okrem typu žiaroviek náš "orlí zrak" výrazne šetrí i na intenzite osvetlenia – priemerná žiarovka u nás doma je 4O-tka, 60 sa vyskytnú snáď iba omylom – vraj priveľa svetla kazí oči ...
Musím priznať, aj keď prvoplánovo sa mi niektoré jeho šetriace nápady nie vždy pozdávajú – často majú veľmi pozitívne a príjemné „vedľajšie efekty“. Najukážkovejším príkladom je kúrenie – priemerná teplota u nás doma je (počas vykurovacieho obdobia) 18° C – ale to je teplota, ktorá je nastavená na termostate a nie vždy a nie vo všetkých miestnostiach to tak skutočne aj je. Bývalo, že návštevy sedávali u nás v obývačke v kabátoch, lebo naviac sme mali nefunkčný krb, z ktorého dosť „ťahalo“. Keď plyn prestal byť najlacnejším vykurovacím palivom, rozhodol sa môj domáci majster zabiť dve muchy jednou ranou – nainštaloval do krbu vložku – krb je funkčný, spotrebujeme podstatne menej plynu a ako pridanú hodnotu som dostala super atmošku na každý zimný večer. Ďalšia oblasť, kde som nakoniec nie že kapitulovala, ale celkom zmenila názor boli/sú pákové zmiešavacie batérie – ja som mala také negatívne skúsenosti (hlavne pokiaľ ide o to správne vyregulovanie požadovanej teploty: buď bola voda prihorúca, alebo pristudená a kým som sa dostala k teplote, ktorá mi vyhovovala, pretieklo toľko vody, že by sa okúpala aj priemerne početná rómska rodinka), že som ho doslova prosila, aby mi aspoň na niektorých miestach nechal „klasické“. No, roky a moje (tentokrát pozitívne) skúsenosti dokázali, že muchy tých prototypov sú zrejme už dostatočne vychytané a práve toť nedávno keď bolo treba kúpiť novú batériu do kuchyne som doslova žobronila, aby kúpil pákovú ...
Jediná oblasť, kde sa akosi neviem dostatočne prinútiť k šetreniu je voda – tej míňam ozaj nemiestne veľa (hoci už som sa naučila, že kým si drhnem zubále, tak ju vypínam) – ale tu mám omnoho horšieho „drába“ a tým je naša Barča.
No – a mám ešte jednu oblasť, kde som si zvykla šetriť – možno správne, možno nie tak celkom na mieste. Na druhej strane ale musím povedať, že ono to možno nie je ani tak kvôli šetreniu, ako z pocitu, že nemám rada, ak ma niekto nasilu núti do niečoho, ak mám pocit, že nemám inú voľbu. Hovorím o výdavkoch za „občerstvenie“ v teréne – ceny malinoviek, bagiet, keksíkov a podobných „blbostí“ na rôznych akciách, jarmokoch, v bufetoch na staniciach,... skrátka na všetkých tých miestach s „vysokohorskou“ prirážkou ma tak vytáčajú, že som si jednoducho zvykla nosiť si všetko so sebou – narobím doma „zlepence“, zarobím pitie do fľašiek a ide sa ... Úprimne priznám, podvádzam niekedy aj v takých zariadeniach ako sú napríklad kiná, kde je vyslovene zakázané, doniesť si vlastné občerstvenie. Celkom iste by som to nerobila, keby to fungovalo tak ako v Amerike – tam ak si v kine kúpite pukance, tak si ich počas predstavenia môžete prísť zadarmo „doplniť“.