Skoro každý deň

Vstávam, keď ešte väčšina z vás spí a možno aj preto sa mi deň zdá krásny. Budím sa do tmy a čakám, čo svitajúci deň prinesie. A poviem vám, hocijaké šero je jasnejšie ako tá obloha, kým bežím na autobus.
Dnes som dumala ráno, čo tu napísať. Čo ma naladí. A vlastne kedy. Asi hneď v tom raňajšom autobuse. Každý šofér počúva niečo iné – jeden repeťácke hity, iný seriózne pesničky a na medzimestskom chodí jeden čo len správy . Dnes som mala nového, mladého – dokonca ma aj počkal, kým som preskakovala v červených pančuchách kaluže dažďa od včera večera a na ušiach mi cilingali veselo naušničky od Nicebosorečky ( hej Janettka, presne tie bambuľkové, červené ). Musel byť na mňa super pohľad. Usadila som sa na prednom sedadle pri dverách, dumám a o chvíľu mi noha podupkáva v rytme techna. Náš mladý autobusár počúva Veronu. A ja som sa ráno, keď vyberal 90 stupňovú zákrutu cítila ako nejaká sexica, čo sedí v predu auta, do uší valí techno a jazdí na závode s nejakým fešákom. Super pocit.
A keď už nič iné nezaberie, tak si pustím aspoň sama v robote toto:

http://www.youtube.com/watch?v=DTe16tlAph8

Má tu ešte niekto zlú náladu?