Blogy používateľa Amalka

Dlho nenápadne odkladám to, čo si myslím, že by malo uzrieť svetlo sveta. Nie pre znechutenie, ale pre poučenie nič netušiacich. Lebo taká istá som bola aj ja. Netušila som, že existuje na tomto svete niečo také, čo môže človeka nielen stretnúť, nielen sa ho dotknúť, nielen zraniť. Ale môže ho to schmatnúť nepozorovane do pazúrov a spraviť z neho rešeto. Otlčený hrniec, použitú handru alebo niečo tomu podobné, lebo presne takéto pocity mi zostali v mojej duši. Nechcem však priniesť na tieto stránky depresiu ani ponurnú atmosféru a už vonkoncom nie zlú náladu.

Ani neviem ako, ale stalo sa už veľmi dávno. Začalo ma frustrovať sledovanie TV. Vyvolávalo vo mne nervozitu, ba priam zúrivosť z nedostatku informácií. Nie som ambiciózny typ, priznám sa, že školu som preflákala ako sa len dalo. Vysokoškolské štúdiá ma vôbec nelákali, z učenia som vždy mala pocit, že znásilňujem svoju hlavu. Nasilu do seba tlačiť informácie, ktoré v reálnom živote jakživ nepoužijem? Možno výhovorka pre moju lenivosť, ale fakt som stavaná viac do kreativity ako do intelektuality.

Jedna z najlepších vecí, ktoré mi dala stredná škola je STROJOPIS, a to 10 prstová metóda bez potreby používania zraku. Dnes reorganizujeme mládeži izby a padol mi zrak na Danielovu novú mechanickú klávesnicu. Reku synu, ty si aký vybavený? Je to jeho najnovší kúsok v počítačovej zostave. Ukázal mi ako to funguje. Zlatý môj, takto sme sa my učili písať v škole... Mechanická klávesnica písacieho stroja, ruky ukryté pod vreckovkou a ideš... Nauč sa to, je to dobrá vec.

Človek sám seba nevytvára. Človek len objavuje, čo doňho bolo vložené. Že mi v hrudi bije srdce tuláka som objavila pradávno. V okamihoch nostalgie, smútku či prázdnoty ma to vždy hnalo von, na kopec a hlavne do vetra. Nájde sa tam aj túžba po dobrodružstve, guráž a rozhodne som za bláznovstvo! Ale niekde mi svieti STOPka. Napríklad v hore. Tam ma isto chce všetko zožrať. Každé zviera na mňa čaká, aby si zgustlo a hlavne medvede.

Čas mi plynie tak rýchlo, že mám pocit, že sa zastavil. Ako keď roztočíte koliesko z hodiniek alebo zotrvačník z pokazeného autíčka. Pohybuje sa tak rýchlo, že vyzerá akoby stálo. Presne toto sa mi deje. Ľudia sa ma pýtajú - ako sa máš? A ja netuším.  Nacvičilia som si stručnú a vtipnú odpoveď - ako nič! V skutočnosti je to len rutinná fráza a každému to našťastie stačí. Nikto ani netuší, že ja vôbec netuším ako sa mám.

Ak poznáš skvelého človeka, ak ti niekto pomohol, ak ťa obdarovali, ak máš radosť, ak sa ti darí, ak ti život chutí, ak máš skvelú rodinu, ak máš pevné zdravie, ak sa usmievaš, ak máš za čo ďakovať...

Prosím, zasaď slnečnicu!

Život je ku mne mimoriadne prajný na úžasných ľudí. Jedným z nich je človek čarovný, živé antidepresívum - Ivan . Rada sa prizerám jeho počinom, pácha veci nesmierne. Tešivé, dušehrejivé, užitočné aj výnimočné .

Pomaly z nohy na nohu, ledabolo no isto. Niekam vysoko sa rada vytrácam. Hore na kopec, najbližšie k belasému nebu. Okná a dvere na duši, na srdci otváram dokorán. Nech vojde vietor, nech sa vyzabáva, nech vymetie všetky zaprášené kúty poriadnym prievanom. Objímam sa s ním rada, vychutnávam si, keď ma strapatí. Vtedy mi je dobre.