Všetko sa to začalo dlho, dlho pred tým magickým dátumom 24/12/88. Nastúpila som po (vtedy ešte len 2-ročnej) MD do práce. Nie do tej pôvodnej, keďže sa mi podarilo vydať sa za kolegu, bolo mi „odporučené“ zmeniť firmu. Práca takmer identická, kolektív nie. Nevedela som si zvyknúť a keďže dohodu o tom, že Barča nezostane jedináčikom (čo síce vzhľadom na Luciu aj tak nebolo možné) sme mali – tak sa išlo rovno na vec a musím povedať, že úspešne.
Stála tam predo mnou. Taká smutne opustená. Nezvyčajne prázdna. Predné dvierka bez všetkých tých nálepiek, magnetiek a odkazov vyzerali zrazu ako nehostinná sibírska tajga. Boky tak trochu pooškierané, chrbát statočne zaprášený .... Zohla som sa k lavóru, namočila handru a otvorila dvierka. V jej prázdnom vnútrajšku som v duchu zase uvidela ....
Tak a môžeme cestovať! Dnes som bola zakúpiť lístky a oznamujem nasledovné:
Cestujeme rýchlikom č. 603 "OC Mirage" (v ktorom slovenskom meste majú CO Mirage?) z BA odchádza 7,57, ostatné časy si nájdete v príspevku od Mamamati, ktorý som linkla dole.
alebo aj „...a zázraky sa dejú!“. Nemusia to byť ani také veľké, ako zažila hrdinka filmu, ktorého názov som si tu prepožičala, či gigantické ako je práve úspešne zavŕšená záchrana čílskych baníkov. Skromnému človeku stačia aj také malé – a predsa nie obyčajné a každodenné.
Dobrá nálada nevyrieši všetky tvoje problémy, ale otrávi toľko ľudí, že stojí za to si ju udržať – či tak akosi znie dnes už starý ošúchaný výrok. Asi to nie je tá celkom správna motivácia – mať dobrú náladu, aby som naštvala druhých, ale inak súhlasím a motiváciu neriešim. Hlavne sa treba držať toho, že o svojej nálade rozhodujem ja sama. Nenechám nikoho druhého, aby ma rozladil či vyviedol z konceptu. Nedá sa to vždy, veď sme len ľudia, čili nádoby krehké a nedokonalé.
Prvé polienko to nemá také ľahké ako to posledné. Posledné je jednoducho posledné – to ktoré ostane. Z určitej danej množiny. Možno sa tie polienka aj medzi sebou navzájom postrkujú, prevaľujú, jedno za druhé skrývajú – to podľa toho, či to vnímajú ako česť alebo ako neodvratný tragický osud – byť tým posledným polienkom.
Už som tu dlho. Alebo len stárnem (inak, aby som si nenaštrbila povesť bojovníčky za čistotu jazyka – viem že tam má byť krátke „a“) a senilniem. Alebo oboje.
... ale aj úžasné množstvo pozitívnej energie. Aspoň tak som vnímala ja dnešné stretnutie so žienkami, čo prišli na „bratislavské pokračovania“ života školy. Nebolo nás síce celkom toľko ako som pôvodne očakávala – zrejme aj tu zaúradoval momentálne pomerne rozšírený „trend“ kašľov, nádchy a boľavých hrdiel – ale veď ako sa hovorí, dobrého veľa nebýva.
Ak by ma chcel niekto presvedčiť, že život môže prebiehať aj inak ako po sínusoide, tak mu neuverím. Mňa to dokonca baví. Lebo som optimista. Beznádejný a nevyliečiteľný. Aj na dne tej najčiernejšej depky viem, že bude lepšie. Nie hneď. Raz. Nevadí, ja som trpezlivá (noooo, dobre, ako kedy a ako v čom ).
Nezvyčajne prázdna. Predné dvierka bez všetkých tých nálepiek, magnetiek a odkazov vyzerali zrazu ako nehostinná sibírska tajga. Boky tak trochu pooškierané, chrbát statočne zaprášený .... Zohla som sa k lavóru, namočila handru a otvorila dvierka. V jej prázdnom vnútrajšku som v duchu zase uvidela ....
– či tak akosi znie dnes už starý ošúchaný výrok. Asi to nie je tá celkom správna motivácia – mať dobrú náladu, aby som naštvala druhých, ale inak súhlasím a motiváciu neriešim. Hlavne sa treba držať toho, že o svojej nálade rozhodujem ja sama. Nenechám nikoho druhého, aby ma rozladil či vyviedol z konceptu. Nedá sa to vždy, veď sme len ľudia, čili nádoby krehké a nedokonalé.
).
