Varím, varíš varíme

  Zas ma chytila mánia varenia a pečenia. Ako mávam pravidelne v neviem akých geometrických útvaroch stavy, kedy ma chytí obdobie "zavriem sa do kuchyne a kým je jediný hrniec prázdny odtiaľ nevídem". Nedaj bože nájdem Instagram a huraaa ... pome ho zaspamovať mojimi výtvormi  Veľký úsmev.

Nuž ale ... zistila som, že vytváranie vlastných receptov má svoje čaro, ale ja skôr staviam na len miernu improvizáciu. Došla som do stavu, kedy sa opriem o pôvodný recept, vyskúšam ho a keď je to jedlé a dobré (no však nie každý recept s peknou fotkou zaručuje, že aj jedlo jej aspoň z poly tak chutné ako vyzerá), tak ho idem "spaškviliť" vlastnými náhradami surovín a improvizáciou Veľký úsmev.

Neviem, či ste aj vy také robili, ale v čase silnej puberty, keď sme sa straaašne nudili, mama nám dala časopis alebo recept od kolegyne a na opíš ho do rodinnej kuchárky. Tak sme opisovali. Potom prišla doba, kedy recepty každý vytláčal v knihe. To bolo presne to obdobie, kedy sa dali nakúpiť krásne knihy, často za facku alebo ako súčasť nejakej pridruženej akcie, no nie každý recept bol použiteľný v slovenskej kuchyni pre bežného Slováka. Aspoň u nás Vyplazený jazyk. Potom prišlo štádium internetu a receptov na vytlačenie. Tak som recepty tlačila a zakladala do šanonu. Mám pekne veľký fascikel s receptmi, ktoré som v živote teda neurobila, lebo však vytlačiť recept je rýchlejšiem ako ho vyskúšať, však áno.

Tak a teraz mám nové obdobie - internet je tuším priamoúmerný vesmíru. Keď mi slovenské a české foodblogerky nestačia, poďho na anglicky písané stránky. Tam je kus ďalej umenie fotografovania a občas mám dojem, že len fotenia. Chuťovo som sa často sklamala i keď moje chuťové bunky sú otvorené širokému oceánu chutí. No a najnovšie aj nemecky píšuca časť mi je dobrá. Začínam flirtovať s myšlienkou vyskúšať google translátor na taliančinu. S foto postupom a prekladom surovín by to mohlo fungovať. Veľký úsmev

Najväčšia sranda však je, že tým, že mám oooveľa ale ooooveľa viac možností sa vraciam tomu zvyku z dectva. Vypisujem si recepty. No a potom si na okraj robím poznámky typu - hnus, niekdy viac 3*, 5* .... super duper mega bomba Váľam sa od smiechu po podlahe.

A čo vy? Vraciate sa ku klasickým receptom naších mám, či skúšate nové chute. A ako vôbec narábate s receptmi?

Máte rodinnú kuchárku, čo zanecháte dcéram či neveste? Úsmev

Diskusie Naničmama.sk: 

Ty si moja krvná skupinaÚsmev... fakt. Tiež s tým varením prechádzam reštartom, kedy nemusím , ale chce sa mi variť. Najnovšie som už vynechala aj otázku na rodinu, že :"Čo budem variť?" Namiesto toho sa mňa pýtajú: "Čo dnes varíš?"

A teda ja som v tomto tiež experimentátor... niečo musím vynechať, lebo naši neľúbia, niečo preto, že som nezohnala, niečo sa mi tam žiada pridať a takto si idem po svojom. Mnohé z receptov lepšie vyzerajú ako chutia, pri mnohých už vidím, že bude problém ak všetko do bodky dodržím lebo to tak nemôže byťMlÄŤĂ­m. Ale zas to spektrum možností, ktoré internet ponúkaPrekvapenie...

Inak ja si tiež pamätám tie recepty, ktoré sme poctivo prepisovali alebo ich mamina doniesla na kúsku papierika a na ňom sa šupli do sáčku k ostatným. Potom ja som mala obdobie, keď som si do svojho zošítka prepisovala recepty, pre prípad, že raz to využijem a to som bola ešte pubertiačka, ktorá chcela meniť zaužívané.. Neskôr pribudol druhý, tretí zošítok, prepisovala som recepty ešte od mojej babky, krstnej mamy, maminy a takisto pribúdali  poznámky pri recept: výborné, dobré, dá sa zjesť, zlé, chybný recept alebo poznámky čo treba zmeniť. Ale pamätám si aj to, keď tam namiesto masla, tuku alebo margarínu, bolo napísaná konkrétna značka, ktorá sa už prestala vyrábať a musela som dopátrať, čím ju nahradiť. A keďže zošítky sa používali a mastili, tak mnohé recepty sa stávali nepoužiteľné a nečitateľné, hlavne tie so zákuskami a tak som si založila svoje vlastné knižky na spôsob "scrapbook", recepty si zatavím do fólie s obrázkom /ale vlastným Mrkám/ a už ich má prisľúbené moja dcérka ako súčasť dedičstva Chichocem sa.

Ale hotové knihy si kupujem málokedy, mám jednu , ktorá ma stále inšpiruje, mám ešte jednu a z tej som možno jeden vyskúšala... a spomenula som si na ešte jednu, ale buďto som ja grambľavá alebo mám pomýlené chute, ale bolo to fiasko na plnej čiare, tak zapadá prachom.

S tou súčasťou dedičstva si mi pripomenula, ako som chcela knihu starkyných receptov. Keď sme s ňou piekli, alebo chceli po nej recept, tak to bolo "kúsek masci, kúsek masélka, trochu smatánky, ešče pridaj tej múky". Keby som si uvedomila, že raz ten recept budem chcieť sama spraviť a nebude sa mať človek koho spýtať koľko je to ten "kúsek"... A kniha starkyných receptov zmizla ... resp. už ju iná vnučka opatruje. Nevadí. Ono všetko zlé je na niečo dobré. A tak akosi náhodou som sa dostala pred Vianocami ku knihe o receptoch z myjavských kopaníc. A tie foto ... no jak na celoročných výletoch do špajzky u starkej Chichocem sa ... presne tak urobená poleva z čokolády ako robila starká. Pekne na hrubo aj s nedokonalosťami, ktoré som milovala. Tak som si kúpila rovno dve - jednu použil Ježiško. K tej druhej sa vraciam a vyťahujem sezónne recepty. A potom nosím otcovi, nech povie, či je to aspoň približne také, ako si on z detstva pamätá. No niektoré vraj sú Bozkávam.

jaaj, ja mám za sebou ešte jedno veľké obdobie - nahrávanie receptov na kazetu (VHS) a potom prepisovanie. Aj skúšanie. štve ma, že často sú to aj recepty fakt dobré, ale proste vyskúšam niečo, čo som si načarbala na papierik a zabudnem. Ideálne je, ked sa mi to podari aj odfotiť a prasknem to sem - to mam aspon aký taký záchytny bod.

Teraz najnovšie sledujem niekde v telke taliana. Je to vychytený cukrár, tuším má aj vlastné cukrárske a tortárske relácie. Je pôvodom talian, žijúci v Amerike. A okolo neho celá široká talianska rodina. A teraz varí - vraj ich rodinné recepty. Vyzerá to úžasne. Aj na dnes som sa inšpirovala. Papričky (mali by byť štipľavé), naplnené mozarelou a snáď aj šunkou a pečené v rúre pod grilom.... Som zvedavá.

mmch, nemecká či rakúska a maďarská kuchyňa sú nám z pochopiteľných dôvodov blízka. Roky v monarchii nevymažeš :)

No a manželovi sa veľmi páčila tvoja veta o tých čistých hrncoch... Veľmi dobre to pozná. U nás totižto riad umýva on. A moja zásada, kým mám prázdnu jednu misku, nie je toho urobeného dosť :)

Srdečný pozdrav pánu manželovi posielam. U nás si umývam ja Hambím sa ... nik ma nezastaví, ani umývanie nasledovné Veľký úsmev.

Add nemecká, rakúska a maďarská kuchyňa ... ono, tie výpady, nájazdy a drancovanie, potom roky poddanstva aspoň tú šniclu a papirkáš pre budúce pokolenia tu nechali. Chichocem sa Chichocem sa...  však hej, nenadarmo staré matere do Viedne chodili sa vanilkové rožky učiť robiť.

Talianska kuchyňa u nás nejde z jednoduchých dôvodov - cestoviny u nás sa nejedia. Nie ja a low carb - to je pozostatok základnej vojenskej služby a šetrenia v kuchyni. Chlapa som si brala s prudkou averziou na kolienka. Naše deti považujú špagety s kečupom za jedlo hodné gurmána a jedine tá šnicla ešte ich predbieha. Ale zaujímavé, že v reštike si ich nedávajú.

Nahrávať ma ešte nenapadlo Veľký úsmev ... ale to jedine preto, lebo sme nemali doma nikdy video Váľam sa od smiechu po podlahe.

Jaj talianska kuchyňa a sledovanie talianov pri varení Srdce... to je ako báseň. Ja síce môžem len na youtube, ale tak s láskou a vášňou a pohodou vedia variť aj tie najjednoduchšie jedlá aj tie najkomlikovanejšie chody. Minule som akurát sledovala jednu babičku talianku, ako ručne vyrába "tagliatelle". Nešetrila na vajíčkach /dr. Bukovskému by už len pri pohľade nato vyskočil cholesterol/, ručne miesila, vaľkala na plát hádam väčší než 1x1 m, skladala, krájala... to všetko vo svojej kuchyni, ktorá bola ako tie naše komunistickéChichocem sa. Skrátka som si pripadala, akoby som prišla k mojej babke na obed a ona pripravuje domáce rezance Veľký úsmev.

Dobrá si. Áno Ja mám momentálne fázu, a keby len teraz, žeby som celkom rada kuchyňa aspoň mesiac nevidela. Nebaví ma každodenné varenie, či špekulovanie čo na obed. A keď už ani s koláčkami nevládzem experimentovať je to vážne. Ale istia to pudingové a smotanové poháre. Hambím sa Bo sladké musí byť,

Recepty si zapisujem tu na NM. Často a veľa experimentujem, málokedy robím dva rovnaké koláče. Inšpirácie hľadám na zahraničných stránkach, ale v konečnom dôsledku, si to aj tak upravím po svojom. Len horšie, že nielen moja bezlepková dieta, ale aj Tinkina histaminová intolerancia, pristrihli môjmu experimentovaniu krídla. Naopak pri varení obedov, robím dookola to isté. Asi to bude tým, že koláč zvyknem robiť raz do týždňa a variť musím každý deň.Hambím sa

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.