Vianočný román 9.

Ono, keď to človek číta v knihe, alebo sleduje na obrazovke, tak je riešenie problémov tak jednoduché a ľahké. Ľahko sa povie žene, s ktorou žijete roky "Sorry, viem, že to bolí, ale mám inú. Buďme úprimní. Náš vzťah je v háji." Ale keď si to vezmete v realite, je to totálne niekedy nemožné. Maroš stál ako prikovaný v ten deň, keď sa ho Nataša spýtala, kde toľko bol. A rozhodol sa zatĺkať. Klamať o noci a pol dni u milenky, klamať o práci, o ich vzťahu, zaprieť Ivetu. A vôbec. Bolo to to najlepšie, čo mohol v tú chvíľu urobiť. Hlavne teraz, keď si to tak vezme.
Proste ju zaprieť, akoby neexistovali tie mesiace ich vzťahu.
Aspoň teraz nemá nijaké podozrenie, že by mohla v tom mať prsty Nataša. A vlastne aj on, lebo každý by povedal, že majú bezproblematický vzťah s partnerkou a nijaké žiarlivostné scény a výstupy neboli. Nechcel by si ani predstaviť, ako by to vyzeralo, keby Nataša vedela o Ivete.
A Iveta keby vedela o tom, že sa s Natašou nemienil rozísť. Vlastne, že sa to snažil znovu dať dohromady. Veď idú predsa Vianoce, treba si upratať v hlave. I srdci.
Prekvapilo ho, keď zaklopali u nich doma na dvere a ešte viac skutočnosť, že Iveta je mŕtva. Bola labilná, často plakala, zo začiatku sa mu zdala tak sladko nežno ženská, bezbranná, ale keď si predstavil ako by asi vyzeral jeho posledný rozhovor s Ivetou, keď sa rozhodol klamať Nataši a rozhodol sa aj, že s Ivetou skončí ... nie, na to nemal žalúdok. Ani nervy. V skutočnosti - čo si budeme hovoriť, bol zbabelec a nerád riešil problémy, hoci sa do nich dostal svojou vlastnou vinou.
Káva na policajnej stanici nebola taká zlá ako sa hovorí v telke. Dokonca by bola aj dobrá, keby mu nešla dolu krkom tak ťažko a nebolo to za takých úbohých okolností.
Fúúú .... smrť Ivety ním napriek všetkému zamávala viac, ako by predpokladal.
" Nie pán poručík, nevolal som jej dlhší čas. Áno, viem, ona sa ma snažila kontaktovať, ale pochopte .... chcel som s partnerkou dať dokopy znovu náš vzťah, tak som jej nebral telefón."
" Viete, v podstate to vyzerá, že vaše číslo volala ako posledné a bolo to aj v predpokladanom čase jej smrti."
" Skutočne? A kedy to bolo?"
" Na Dušičky. V piatok večer okolo 11tej."
To som mal rannú. Rozmýšľal tuho Majo. Na prácu sa ťažko vyhovorí.
" Nie nepamätám si, čo som v tom čase robil. Musím pouvažovať. Predsa len, je to pár dní. Keby som vedel, že budem potrebovať aliby, tak si to rozhodne zapamätám." sucho sa zasmial. Pripadal si vtipný, ale vyšetrovateľom rozhodne nie.
" A neviete o niekom, kto by mohol mať niečo proti nej? Naozaj sme ešte nevylúčili cudzie zavinenie."
" Viem, že sa hádala často s bratom, ale žiaľ, neviem ani ako vyzeral. Viem, že sa volala Pavol."
" Hej, Pavla Talabu máme predvolaného."
" Tak nič. To je nadnes všetko. Ak by ste si spomenuli na niečo, dajte ozvite sa."
" Určite."
" Počkajte a zásadná otázka.... vaša priateľka o vzťahu s Ivetou nevedela?"
" Nie, som si istý, že nie."
Za Marošom sa zavreli dvere.
" No len aby." Pomyslel si poručík Konečný, keď otváral dvere pred ďaľším predvolaným - Pavlom Talabom.

" Ten típek to bol on?" kývol hlavou k dverám Pavol.
" To bol milenec mojej sestry? Hajzel a doma má takú fajnú babu. Natašu." prehodil, kým si sadala na miesto, kam mu ukázali.
" Poznáte sa?" Zaujalo to kapitána Vyšného.
" Jeho nie, ale Natašu, jeho priateľku trochu hej. Chodili sme spolu na základku. Fajn baba. Musí to byť charakter, keď mu odpustila bokovku. A pritom ani nie sú zosobášený a nemajú decká."
" Počkajte, Nataša vedela o tom, že jej priateľ mal pomer s vašou sestrou?" obom vyšetrujúcim sa zaleskli oči. To by bol skvelý motív.
" Jasné... sama mi to povedala."