Vždy máš dve možnosti

Veľmi sa mi to páči. Práve som čítala niečo, čo sa dotklo mojej duše a usmialo sa na nu. Nechcem byť z tých, čo to najkrajšie a najcennejšie, čo majú premárnia.

Mne sa to páči a v podstate to zobrazuje skutočnosť,ako žijeme.:-}

Je o presne tak, a výborný článok.

Tak co babenky, co si vyberieme???
Ja som urcite za ... hadajte....

Aj ja som za život...

no michal jednoznacne dvojca ma... je nim moj manzel. moj muz je uplne najstastnejsi, najspokojnejsi a najveselsi clovek akeho som kedy poznala. vela sa od neho ucim a co to som uz aj z tejto pozitivnej filozofie odkukala, ale myslim, ze na takyto pristup k zivotu proste clovek musi mat vlohy, geny, nieco od prirody... a to nie je z mojej strany alibizmus. cely ten navod sa zda velmi jednoduchy, no nie kazdy vie mat uzasnu naladu len preto, ze sa tak rozhodne. ale da sa to trenovat a priblizit sa k tomu

Baby a ešte ma napadlo,že ja mám skoro stále dobrú náladu. A niekedy si pomyslím:Som ja vôbec normálna ?

Aj mne sa to veľmi páčilo, budem na to myslieť ešte viac, lebo aj ja sa snažím, tiež na mňa všeličo vplýva a nie som priam rodený optimista :-}.
Všetkým prajem krásny začiatok týždňa.

Je to perfektne...

Hladala som, ci sem Mirec nedal niekde svoju fotku, bo uz si ho nejako predstavujem, tak som chcela vediet, ci spravne a natrafila som na tento pozitivny blog. Je uz velmi stary a predpokladam, ze kopec bab ho necitalo, co je skoda. Tak dufam, ze vas trosku pozitivnejsie naladim, lebo mne je zas tazko po dnesnom obnoveni jednej tazkej temy.

No keď som si to prečítala tak mi to prišlo akoby som čítala nejaký americký trhák zameraný na pozitívne myslenie. Ale úžasná mi prišla tá hláška: som alergický na vážne ksichty.To bolo 100 bodové.A inak si myslím, že nie je až taký problém udržať si pozitívne myslenie, len z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy sa v živote nakopí viac vážnych problémov v úzkom časovom horizonte a proste to nejde.Nehovorím o takých maličkostiach ako sú bežné denné problémy, ale vážnejšie veci ako dlhodobá choroba dieťaťa, do toho úmrtie blízkeho človeka prípadne ešte niečo a to už nie je také ľahké...Ale vlastne som chcela napísať jednu vec, že ja som vždy bola pozitívne naladená, vo všetkom som si hneď vedela nájsť to pozitívne, dokonca keď sa manžel zamiloval do kolegyne aj tam dokázala nájsť niečo pozitívne. toto všetko už manžela vedelo privádzať do šialenstva, on vždy vážny, smutný, nešťastný, hlava ponorená v problémoch, tak mi raz keď som nejaký jeho problém obrátila na tú pozitívnu stránku úplne s rozhorčením povedal:no jasné ty máš vysvetlenie na všetko. A vlastne som v istom období svojho života zistila, že ma vyvádza z miery to že on má stále nejaký problém, že nie je vlastne dňa kedy by bol usmiaty, veselý a vlastne mne sa veľmi uľavilo keď sa rozhodol že si nájde podnájom a dá sa do poriadku.Vtedy som si uvedomila že ma posledné roky veľmi ubíjal jeho neustály stres a smútok, ja som sa s takým prístupom k životu nikdy nevedela stotožniť.Raz som sa s tým zdôverila kamarátke ako mi je z manžela ťažko, že ja sa aj naňho teším keď príde z práce a on je stále len nešťastný, smutný, ponorený vo svojich problémoch...A kamarátka mi vtedy povedala jednu fakt úžasnú vetu: vieš vo vzťahu dvoch ľudí je to veľmi zaväzujúce keď sa jeden z partnerov cíti smutný, nešťastný...Uvedomila som si akú úžasnú vetu vyslovila, a jednou vetou vyjadrila celý náš dlhoročný problém, ktorý nám ničil manželstvo.Nemala som silu ani prostriedky zmeniť manželovo myslenie, ale on akosi postupne zmenil to moje, stala som sa rovnako nešťastnou a trvalo to veľmi dlho, žiadne liečenie neprichádzalo, takže sa to nemohlo opäť dostať do rovnováhy...No zas som sa rozpísala, ale často myslím natú kamarátkinu vetu- že v partnerstve je to veľmi zaväzujúce ako sa cíti partner...

Áno a vždy máme najmenej dve možnosti...Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nás manžel opustil...ale tak to nie je, vybral si tú lepšiu možnosť. Paradoxne po rokoch cítim, že mi je proste fakt dobre keď sa občas v týždni u nás zastaví, pokecáme, zasmejeme sa, a keď sa cíti mizerne tak sa u nás radšej ani nezastaví...Škoda že sme to nechali zájsť tak ďaleko...ale snáď to nie je príliš ďaleko