Mala som 20 rokov, študovala na VŠ, a brigádovala som v jednej banke - chodila som tam ráno o 5 a upratovala kancelárie až do 8. Keďže to bola banka veľká, tak som tam neupratovala sama, ale okrem mňa tam robilo asi 12 dôchodkýň.
Oni boli akési rýchlejšie a tak ja kým som skončila, oni už si varili v kumbále čaj, kávu... a klebetili, že čo ich ešte cez deň čaká.
Raz som prišla a debata na tému "môj starý". Jedna pred druhou hovorili o svojich manželoch, že či im to bolo treba, že len sedí pred telkou, chodí na pivo, smrdí... radšej si mali zobrať susedovie Jana, ktorý o nich prejavil záujem, ale oni "blbé" boli zaláskované do tohto ... a čo sa z neho po xxx rokoch vykľulo...
Tak som to chvíľu počúvala a myslím si - no nazdar, tak to sa radšej nikdy nevydať.
potom jedna z nich povedala: ja keby som sa mala rozhodnúť, či sa znova vydám za môjho muža, alebo za niekoho iného, tak si vyberiem toho môjho, aj napriek tomu, že to nie vždy bolo len pekné.
Dodnes si to pamätám.
Sú chvíle, ktoré ovplyvnia váš život a ani neviete, že TOTO je TÁ chvíľa.
Vtedy by mi nenapadlo, že práve túto vetu si budem pamätať roky rokúce.
Ale stále keď rozmýšľam o svojom manželstve, tak mi napadne práve toto. Chcem žiť tak, aby som raz, na dôchodku, keď si budem možno privyrábať upratovaním v banke.... mohla povedať o svojom manželstve presne to, čo povedala tá pani.
akira, pred chvíľou som si prečítala tvoj blog. obyčajne sa komplimenty hovoria o kráse a mladosti, ale ja ti chcem kompliment trochu iný:
"na svoj vek rozmýšľaš veľmi zrelo"
ďakujem
Zo svojej krásy aj mladosti sa teším, kým je
Ale z takejto pochvaly sa teším, "že je". Neviem či pochopíš ako to vlastne myslím, ale myslím si, že áno
Takýto kompliment pre mňa znamená oveľa oveľa viac