A nič si nežiadam....

"A nič si nežiadam, len aby to, čo nás spojilo, ostalo medzi nami neporušené navždy!"
Tieto slová som si zvolila ako motto na svadobné oznámenie. Pochádza to z Troch gaštanových koní od M. Figuli.
Mala som pätnásť, keď som sa na jednej svadbe zoznámila so svojou prvou takou naozajstnou láskou. On išiel maturovať, ja som bola druháčka na ekonomickej. Býval ďaleko, tak sme si písali. Keď zmaturoval, našiel si prácu v meste, kde som bývala. Niekoľko mesiacov sme to spolu ťahali, keď ma k nim domov pozval na hody. Mal perfektnú mamu aj súrodencov . Aj otec bol celkom fajn, len si rád vypil a potom bol nervózny.
Po pár mesiacoch išiel Rišo na vojnu. Nie ďaleko, ale písali sme si denne. Často sme sa stretávali a trávili sme spolu dosť času. Ku koncu vojenčiny sa však začal meniť, mám dojem, že začal dospievať a začali sa viac ukazovať jeho povahové črty. Bol často bezdôvodne nervózny, veľa fajčil, stále som mala pocit, že ma kontroluje.
V tom čase som si písala ešte s jedným chlapcom. Bol to kamarát, ktorého som poznala od svojich trinástich. Vždy sme sa veľa nasmiali, vybláznili vytancovali, neraz sme sa rozprávali do rána do tretej, štvrtej... Bol to chalan, ktorý bol naladený na presne takú istú vlnovú dĺžku ako ja so sestrou. Nikdy sme s ním ani jedna nič viac nemali, aj keď sestre sa dosť páčil. No bol mladší.
Cez vojenčinu mu písala viac sestra ako ja, aj keď väčšina jeho listov bola adresovaná skôr na mňa.
Bolo leto, bola som u babky a potrebovala som sa trochu nadýchať. Rišo sa zmenil totiž natoľko, že som začala byť z toho nesvoja. Nevedela som čo s tým. Jeho agresivita u mňa vyvolávala hrôzu, veď som si pri svojom otcovi vytrpela dosť. Čerešničkou na šľahačke bolo,keď som ho zo špásu ofrkla vodou pri polievaní kvetov. Osopil sa na mňa a začal mi nadávať.
Ako som spomenula, bolo leto. Akurát bol doma aj Maroš (ktorý bol v tom čase tiež na vojne), tak sa každý večer zastavil. Vyžalovali sme sa jeden druhému. Jeho práve nechala kočka, s ktorou si aj tak veľmi nerozumel. Čo vám budem hovoriť. Bolo nám spolu krásne. Za jeden víkend sme boli na troch zábavách. No začalo to mať všetko trošku iný charakter. Dovtedy jašatý a bláznivý chalan mi ukázal svoje vnútro, svoju nehu... Nedalo sa to zadržať a keď sme sa nad ránom vrátili z poslednej zábavy, nemohli sme sa rozlúčiť. Povedal mi to. ĽÚBIM ŤA. Bolo to prekrásne, a zároveň boľavé. Cítila som to podobne, ale mala som vzťah...Musím povedať, že toto nebolo náhle vzplanutie. Bolo to čosi, čo vznikalo roky, obaja sme cítili to iskrenie, to čo nás dokopy priťahovalo, boli sme ako dva magnety, ktoré z nejakého dôvodu odolávali magnetickému poľu...Asi musel dozrieť čas!
Pre mňa nastalo nekonečné peklo v mojej duši. Bola to moja druhá riadne silná depresia. Prvá bola, keď nás otec vyhodil z domu a my sme ostali na ulici. A toto bola druhá.
Bolo to nekonečné rozmýšľanie, boj rozumu a srdca. S Rišom som sa chcela rozísť, ale nebolo to jednoduché. Zahodiť vzťah, ktorý trval takmer tri roky, nejde tak jednoducho. Nemohla som ho ani cítiť, sprotivil sa mi ešte viac, keď na mňa naliehal a nechcel sa so mnou rozísť. Boli sme pozvaní ako prví družbovia na svadbu jeho najlepšieho kamaráta. Bolo mi to hlúpe zrušiť to, keď sme to sľúbili. Tak som povedala, že dovtedy sa môžme stretávať ako priatelia, potom bude koniec. Bola to obrovská chyba, tlak na moju psychiku. Dnes to už viem.
Medzitým sa nezadržateľne začala rozvíjať moja láska k Marošovi. Nechcela som to tak, začínať niečo nové, keď to staré ešte nie je ukončené. Nešlo to! Bol to príval citov a emócií. Po pár mesiacoch som mu však musela povedať, že potrebujem čas, prestávku. Mala som totiž nekonečné výčitky voči môjmu bývalému. Stále som mala pocit, že to ostalo akési otvorené, všetci okolo mňa sa hnevali, čo som to spravila. Nikto ma nechápal...nikto nerozumel, čo sa deje v mojom srdci a v mojej hlave. Niečo v mojom vnútri ma stále nahlodávalo. To niečo mi nedovolilo, aby som bola naozaj šťastná.
Dala som si teda stretnutie s bývalým, že strávime spolu víkend. Asi to znie neuveriteľne, ale potrebovala som sa zorientovať, bolo toho na mňa priveľa. A bol to konečne správny krok. Správal sa ku mne povýšenecky, dával mi na javo, že je za vodou, koľko dievčat má...
A tak som to konečne spokojne a rázne ukončila. A s obrovským strachom napísala svojej veľkej láske, či za mnou príde.
Prišiel. Smutný, ubolený, neistý. Bol nádherný. Vypočul ma, objal s "ach Maji, keby si vedela, čo som prežil!".
Rok na to, ako sme začali spolu chodiť, sme si my dvaja blázni urobili bábätko. Neboli sme zobratí, a boli sme triezvi, pri plnom vedomí.
18.decembra bude 13 rokov, čo sme manželia. Stále rovnakí blázni, schopní rozprávať sa spolu do rána, besnieť a tĺcť sa (samozrejme zo srandy). Je to muž, akí by mali byť chránení zákonom.
A ja?
Nič si nežiadam, len aby to, čo nás spojilo, ostalo medzi nami neporušené navždy!