adoptujeme si babku.

to je fakt nepochopitelne :-/ a smutne

Mila jeanette,
sice nie som v takej "hranicnej" situacii ako ty, ale dokazem z casti tvoje problemy pochopit. Mam sice super svokru , ochotnu postarat sa o deti skoro vzdy ked potrebujem, ale aj mamu, ktora ochotna vzdy nie je a to preto, lebo ja som len dcera a moj brat je je synacik a jeho deti... . Dokazem pochopit tvojho manzela, lebo viem ako to trapi, ked matky robia rozdiely.... ale nie o tom som chcela.

moja rada znie:
:no, skus si vo svojom okoli najst kamaratku, ktora ma priblizne take stare deti ako je to tvoje. Ja som si nastastie taku nasla, sme spolu skoro kazdy den uz 4. rok, navzajom si v pripade potreby strazime deti, chodime ich v pripade nudze aj vyzdvihovat zo skolky a niekedy, ked treba aj jedna u druhej prespime ak si to situacia vyzaduje. Deti sa nam navzajom spolu vyhraju a my mozeme spolocne v klude vypit kavicku. Dokonca chodime bez chlapov, len s detmi aj na dovolenky .

Viem, ze take kamaratky z neba nepadaju, a ani ta moja nespadla, ale nebol ju az taky problem najst. Stretavali sme sa denne pri kociarovani na ulici a tak z beznej konverzacie sa stalo priatelstvo. Nikdy nevies...:-}

A tak to nase priatelstvo kompenzuje to, ze nasi najblizsi ( rodicia, manzel) nemaju na nas cas a nie su poruke, ked ich potrebujeme a spolocne nam cas ubieha lepsie a prijemnejsie akoby siel osamote.

Viem, ze spravanie svokry nezmenis - ta proste nema zaujem, ale urcite sa najdu ludia,ktori su tu a budu vzdy pre teba.
Zo srdca Ti to prajem.:-}

Je to nefér voči tvojmu drobcovi, ale slabá náplasť: nebudú ti kaziť výchovu ako práve riešime v probléme starých rodičov.

Milá Jeanette, ja ťa úplne chápem, lebo u nás je to cca to isté. Iba švagrina a jjej dcéry, náš syn ani nevie že tá pani, čo sa tu občas zastavila, je jeho babka, zvyčajne povie TETA. Ja som to spravila rázne: v decembri boli u nás, tak som jej z duše - ale podotýkam slušne - povedala čo si o jej vzťahu ku nám myslím, mala som dojem že pochopili a začali chodiť častejšie, no muž mi vtedy povedal, že im to vydrží možno mesiac nanajvýš dva a bude to v starých koľajách. Tak aj bolo. Minule keď došli na synove narodeniny neohlásení, týždeň po narodkách, som ich ignorovala, veď nech sa bavia so synom - malý od nich utekal, po 10 minútach sa dvihli a šli a odvtedy sa neohlásili a dúfam že to tak skoro ani nespravia. Mám dosť rokov, aby som si vedela vybojovať pozíciu našej rodiny a keď pre nich nie sme dobrí, mne je to jedno. Nič nám nepomohli, keď sa malý narodil, pritom dobre vedia že ja mam mamu nevládnu a otec sa o ňu strará, takže odtiaľ vietor nevanie. Bývame vraj ďaleko, niet vraj času a podobne. Aj keby bývali vo vedľajšej bráne, aj tak by sme asi bývali ďaleko.
Momentálne som v 4 mesiaci, je mi zle 24 hodín denne, schudla som už toľko, že som na hranici medzi nemocnicou a domovom, ale pomoc žiadna, ešte že mám doma muža, ktorý so svojich rodičov má jedine priezvisko. Je v jednom kolotoči - práca, domácnosť a syn - navyše hyperaktívny. Ale zvládame to aj bez cudzej pomoci. Svokrovci ani nevedia že čakáme druhé bábo a dúfam že sa to ani nedozvedia, pretože ja som sa rozhodla, že sem ich nepustím, ja ani malý tam nepôjdeme a na narodeniny a meniny zabehne zo slušnosti muž sám - on s tým súhlasí.
Som vydatá už 10 rokov a celý čas je to tak, stále sme boli tí poslední z rodiny, na koho si spomenuli, akurát na narodeniny a meniny sa vždy dotrepali - oni ssi na to dosť potrpia, veď čo by iní na to povedali....
My to riešime tak, že máme u nás v knižnici jednu pani, strašn zlatý človek, chodievame za ňou aj 2-3x do týždňa, môj syn ju zbožňuje - už sme sa raz zo srandy sňou bavili že si ju adoptujeme. Ona je pre mňa balzam na dušu, keňd mám problém, idem sa poradiť za ňou.
Držím ti palce, aby si to vyriešila hlavne tak, aby si bola ty spokojná a snaž sa aby na prvom mieste bola vždy tvoja rodina a nie ludia čo o teba ani tvojho synčeka nestoja.

Ozaj je to velmi smutne. Ja este deti namam, ale mam styri netere a troch synovcov, a moja mamka (ich babka) ma vsetkych rovnako rada, nech su akokolvek neposlusni, ci naopak, vsetkym vzdy rovnako nadeli, vsetky dostanu rovnako darceky, vsetkych rovnako navstivi a ma ich na prazdniny. Ona si natom dava neskutocne zalezat, a to si na nej velmi vazim.
Co som este postrehla v zivote, vacsinou sa vsetko otoci az clovek zostarne alebo ostane sam, a niekto sa onho musi postarat. Vtedy sa ti oblubeni vedia obratit chrbtom, a nakoniec sa staraju ti, ktori boli 'nepotrebni' a z ich uhla pohladu 'nepotrebovali'. Musi to byt tazke mat k nim este daku uctu po tolkkych rokoch sklamania..............a dat im vlastnu pritomnost ktora bude pre nich zrazu nepostradatelna.

Milá Jeanette, keby si bývala bližšie,kľudne by si ma mohla adoptovať. Ja som nikdy nerobila rozdiely, či ide o vnučku synovu, alebo dcérinu. Žiaľ, syn sa rozviedol, nevesta sa druhý raz vydala a má ďalšie dve deti, takže som kontakt s vnučkou stratila, čo mi je veľmi ľúto, ale tak to je a inak asi nie, zmierila som sa s tým. Ale pokým boli spolu, varovala som ju o dušu, ba som sa aj sama ponúkala a to som vtedy ešte bola zamestnaná. Teraz na dôchodku si moju druhú vnučku od dcéry plne vychutnávam a dávam jej lásky aj za tú druhú. Dievča, len toľko, na silu nič nezmôžeš, zrejme je to vo svokre tá nechuť, tak sa zmier aj Ty s tým, ono sa to utrasie samo. Ja som bola pre zmenu nechcená nevesta / mali pre syna vyhliadnutú inú / a dávali mi to svokrovci dosť pocítiť aj na mojich deťoch a po rokoch som bola pre nich tá najlepšia nevesta pod slnkom, skrátka čas to vyriešil a oni si ma napokon veľmi obľúbili a samozrejme aj deti. Tak sa netráp, viem bolí to, ale ako som už spomínala, čas je lekár, on to vylieči. Tak sa drž, nech je okolo Teba len Tvoja milujúca rodina a uvidíš ako bude ďalej.......

Jeanette,
nech je pre teba útechou, že ja mám takmer to isté, s tým rozdielom, že v mojom prípade ide o mamu žijúcu v tom istom meste Do 6. mesiacov žiadny záujem, kočíkovanie ani raz, návšteva, nič. Tiež je moja dcéra jej druhou vnučkou, na prvú sa upla, pri nej dušu vypľula. Neskôr záujem vzrastol a dnes je to relatívne ok, ale čo mňa najviac trápi je, že zakaždým, keď si ju vezme, čaká odo mňa že jej za to budem nesmierne vďačná, že jej budem ďakovať do aleluja. Mňa to bolí, pretože chcela by som, aby si ju brala preto, že ju ľúbi, preto, že to je jej vnučka, preto že ona sama s ňou chce tráviť čas. A nie preto, aby sa nepovedalo, že mi nepomohla.
Prepáč, asi som ti nepomohla, ale ver, nie si v tomto sama.

Tak to mi, kočky, máte čo závidieť. Moja mama je na nezaplatenie. Je to jedna úžasná žena, ktorá mi pomáha dennodenne. Sranda je, že vlasne až kým som sa nevydala, nemali sme bohvieaký vzťah. A priznám sa, ja ako pubertiačka - zabiť by ma bolo bývalo málo. Ale to si uvedomujem až teraz. A som jej nesmierne vďačná, že je pri mne. Mám dve deti a tretie na ceste. Je prevda, že som z 3 sestier a zatiaľ mám len ja deti, ale myslím si, že keď nastane čas budú mať deti aj moje sestry, tak rozdiel robiť nebude. Ona je totiž taká správna babka, na ktorú sa môžete za každých okolností spoľahnúť. A napriek tomu, že je na babku relatívne prísna, moje deti na ňu nedajú dopustiť. A môj muž takisto-vychádzajú spolu veľmi dobre. Zato ju berieme na rôzne výlety a do plavárne, kam by sa - vzhľadom na povahu môjho otca - nikdy nedostala. Každý deň ďakujem Bohu, že ju mám, a že je taká, aká je. Dúfam, že nám to ešte dlho vydrží. Aj svokra sa mi vydarila - býva od nás cca 30 km a keď je treba, pomôže bez reptania a rada. Takže na dobré mamy v našej rodine som mala naozaj šťastie. A prajem aj Vám, aby sa Vaše mamy a svokry zobudili a aspoň trochu sa začali zaujímať o Vaše problémy. Držím Vám palce.

Moji svokrovci sú tiež z toho súdka starých rodičov, čo by aj dušu položili na dlaň pre svoje jediné vnúča - moju dcéru. So strážením nie je problém, ani s pomocou, dokonca mi svokra posiela plné obedáre jedla, zaváraniny, občas oblečenie pre malú. Samozrejmosťou sú dary k sviatkom, k 5-tim narodeninám od nich dostala drahý bicykel. Ale to decko /čiže moje decko/ sa k nim správa otrasne! Svokrovci majú doma dve nevydané dcéry /po slovensky už staré dievky/, ktoré by tiež za moju malú dýchali. A moja dcéra u nich jačí, piští, občas im škaredo vynadá /múdra je v tomto smere zo škôlky/ a oni nič. Nevyžadujú od nej ani základy elementárnej slušnosti, ako je prosím a ďakujem. Ak idem s manželom a malou na návštevu k nim, ide ma poraziť, ako sa z môjho relatívne slušného aj keď tvrdohlavého decka tam stáva malý domáci tyran! Občas jej plesnem po papuľke, vždy ju upozorním. Svokrovci nič nepovedia, ale tie pohľady na mňa..... akoby som tú malú fyzicky a psychicky týrala! Poraďte, čo s takýmito, prehnane "starostlivými" starými rodičmi?
Inak pre úplnosť, naši sú úplne normálny, obaja sú zamestnaní v náročných zamestnaniach, nemajú na malú toľko času, ako svokrovci, dôchodci.

adopcia babičky ešte prichádza do úvahy?

janaky....aj ja chcem babku pre mojho synceka moja mamina zomrela vnucat sa nikdy nadozila ....a priatelova mama sa nemoze starat o deticky........a dedkovia moj ocino je super snazi sa aj za babku,ale byva od nas daleko a druhy dedko....toho zaujima polovacka,kamarati.....malemu este nikdy nedal ani cokoladu a ma z coho davat.....ani ked sa narodil je to smutne,ale uz nic od neho necakam,tak uz niesom ani sklamana, len neviem co bude ked si Max zacne uvedomovat.....ked mal meninky tak to vykrikoval do sveta kazdemu, taku mal radost,predavacke v obchode povedal:ja mam meninky ...a dostal od nej cukrik....to bolo radosti....potom poskakoval okolo dedka...a ten sa tvaril ze nepocuje....bolo to dost biedne divadielko na velkeho dedka

To je teda choré...ale asi nebudem ďaleko od pravdy ak poviem že o pár rôčkov sa situácia obráti a vnúčatko ktorému sa teraz pchajú s prepáčením do zadku sa na nich vykašle a to druhé ich nebude poznať takže si k nim sotva nájde cestu. Potom budú starí, opustení a nešťastní a budú stonať aký je ten život nespravodlivý... Ak rodič dokáže jedno z detí či vnúčeniec takto ignorovať to je akoby ignoroval kus seba...im to možno dôjde vtedy keď už nebudú môcť na tom nič zmeniť...

Prepáčte! Vopred sa ospravedlňujem, ale ja by som si chcela adoptovať otecka. Viem je to hlúpe, ale...Musela som to skrátka zo seba dostať. Dnes mám nanič deň a toto mi aspoň trocha pomohlo.
Ďakuje za pochopenie.

dievčatá, veď sa "stále nesťažujte", dedko dá - nedá, život nie je o tom materiálnom, apoň by nemal byť. Ja viem , je to ťažko ale treba sa na to pozerať z tej lepšej stránky, vaše detičky majú zdravých rodičov, majú ich radi, dajú im aj to posledné, ak sa ináč nedá,tak minimálne objatie, božtek, istotu, že tu budú vždy pre nich. A ešte jedna rada zo života, treba si dať veľký pozor ako sa my správame k tým nesprávnym rodičom - deti všetko pozorujú a na nešťastie odkukajú skôr tie zlé príklady ako tie dobré, aby sa k nám na staré kolená nesprávali tak ako mi k "svokrám a svokrom" Ja som už starou mamou, chodím do práce, po práci ďalšia makačka, aby som s ešte vlastným neplnoletým dieťaťom prežila a splatila dlhy.A k tomu moje vnúčatko je ďaleko - 200 km od Žiliny. Napriek tomu sa dcéra zariadila, ked môžem pomôžem, ked sa nedá, má pochopenie. Ona zasa frfle, že si malej sama neužije, lebo je stále u niektorej babky (moja mama je ešte veľmi aktívna a na dôchodku a pravnučku tiež rada zabaví). Veď koľko je detí, čo nepoznajú ani vlastných rodičov. Neberte tieto moje myšlienky zle, ale niekedy sa treba na situáciu pozrieť aj z iného uhla pohľadu, pomáha nám to duševne rásť.

ak som správne pochopila Jeanette je zo Žiliny alebo okolia a mne by dobre padlo podeliť sa o starostlivosť o dieťatko - babka na víkend(brokenheart) (brokenheart)

ak niekde nájdete babku, dedka čo by sa radi dali adoptovať mám obrovský záujem
niekde som čítala pred časom že jestvuje dáke občianske združenie seniorov čo robia také veci....
...hľadajú rodinu pre babky, dedkov aby niekoho mali ...
deti, vnúčence -novú radosť v živote
ak by som na také natrafila mám záujem ....
....tak každá rada dobrá ...

Daniela kreativ