Ako som pomáhala rodiť ;-)

Idem sa podeliť so svojím zážitkom. Nápad to bol Ajky.
Skutočne ma nikdy, ani na okamih, nenapadlo že niečo také zažijem aj z druhej strany. Zatiaľ 2 krát ;) som to zažila z “hlavnej“ pozícii. A o čo vlastne ide? No predsa o pôrod. ;)
V stredu v noci som bola pri narodení mojej malinkej neterky.
Prvý pocit, keď som sa dozvedela že budem pri niečom takom bol malý šok(sestra ma na to nepripravila, len to na mňa vybalila ), následne na to sa mi žalúdok zovrel. Však čo tam budem robiť? Ako to zvládnem? Vzhľadom na to, že píšem sem, som to predsa len zvládla. Pár krát sa mi o tom aj snívalo, jeden krát sa ani nestihla narodiť, druhý už sa narodila a tak. Akonáhle som sa s tým úplne vyrovnala, tak už bolo dobré. Našťastie som na to mala viac ako mesiac.
Keďže sestra prenášala, tak ju šupli do pôrodnice. Úplne slabé bolesti mala keď tam nastupovala, ale naozaj len sem-tam sa jej zjavovali. Na druhý deň hospitalizácie jej dali tabletku na vyvolanie pôrodu, bolesti nastúpili do pol hodiny. Každé 3-4 minúty. Hovorím si super, konečne už bude bábo. Aj moje baby sa nevedeli dočkať. Tak som sa nachystala a išla za sestrou. Odsedela som si v nemocnici tri hodiny, a ani žiadny náznak zmeny. Tak jej napokon vravím že pôjdem domov, najem sa, odpočiniem si(tie sedačky v nemocnici sú hrozné) a potom neskôr sa vrátim(však aby som nezmeškala). Sotva som dorazila a spravila som si jesť, už mi sestra volá, že jej voda odtiekla. Hovorím jej že či nemohla skôr. Nemusela by som behať hore-dole. Nič iné mi neostávalo ako sa tam znovu vybrať. Volám sestre jeden krát, druhý krát, tretí až neviem koľký. Po hodine čo som opäť čakala v nemocnici sa mi konečne ozvala. Medzitým tam na sále aj rodili, a ja si vravím že hádam sa nevybralo to naše malé von, a bezo mňa. :) Našťastie nie. Pekne si počkala na tetu. Ževraj k rodičke nepúšťajú skôr ako ju presunú na sálu, tak som opäť čakala. Medzitým sa stiemavalo, a aj sa mi driemať začalo. Takmer po ďalších dvoch hodinách na mňa sestrička zavolala, dala mi taký jednorázový zelený oblek, ktorý pozostával z nohavíc a trička, a na topánky som dostala návleky. Takto “vymódená” som konečne prišla za sestrou, ktorá medzitým bola na monitore, ale už na sále. Vyzerala unavená, tak som ju moc nechcela vyrušovať, však nech si ešte odpočinie kým bude musieť tlačiť. Medzitým som si sedela na lopte a hopsala. Zrazu len čosi zbadám na zemi, a tam taký chrobák. No bŕŕŕ, nemám ich rada. Ten chrobák akoby vycítil sestrine kontrakcie, vždy sa obšmietal okolo mňa keď ju trápili. No hrôza. Snažila som sa sestru rozptyľovať, aj srandy som jej vravela, uťahovala som si. Hlavne aby nemyslela moc na tie bolesti. Dali jej aj nejakú injekciu, ale tá ani nezabrala. A pokiaľ si ja dobré pamätám, tak ani mne sa po nej neuľavilo. Potom som s ňou už len dýchala, ukázala som jej aj ako predýchavať. A tak sme dýchali – ja hlavne slovne. Keď už prišli tlaky, už to veru dlho netrvalo. Tak sme stále dýchali a snažili sa netlačiť. Mne sa to aj darilo. :D Ešte jedna prechádzka na toaletu a pomaly sa mohlo rodiť. Sestrička stále: “Predýchavajte, netlačte.” Tak aj ja stále na sestru: “Dýchaj, a netlač.” Keď už bolo vidieť hlavinu, mohli sme ísť na to. Z mojich pôrodov som si pamätala ako zapli to natáčacie svetlo, a keď ho konečne správne natočili a zažali, vedela som že už to naozaj príde. Prišla pani doktorka. Mimochodom veľmi príjemná. A aj som rada, že sa rodilo v noci a s doktorkou. Ja som tak rodila svoju mladšiu a bolo to veru omnoho lepšie ako môj prvý pôrod poobede, s kopcom ľudí a doktorom(ten nebol taký jemný ako doktorka). Postavila som sa sestre za hlavu. A konečne prišlo na radu: “Tlačte.” Tak hovorím sestre aj ja: “Tlač, už to bude. Tlač už som zvedavá na bábo. Tlač.” Ani neviem koľkokrát som to slovo tlač opakovala. Nie a nie vytlačiť to bábo(aj ja som bola pri prvej úplne unavená a nevládala som), tak aj sestrička sa jej oprela do brucha a pomáhala. Rebrá ju bolia ešte stále. Ešte pár zatlačení a ten posledný dlhý, a už som videla spoza sestry ako vyšlo bábo von. Bol to veru krásny pohľad. Keď som rodila svoje deti, tak som samozrejme nemala možnosť sa na to pozrieť. Pani doktorka odstrihla pupočnú šnúru, ukázala mamine miminko a podala ho sestričke z novorodeneckého. Následne na to doktorka pomaly točila pupočnou šnúrou aby vybrala placentu. No pekný kúsok “mäsa” to je. Medzitým bábo odvážili, pomerali, porobili čo bolo potrebné. Prišla sestrička, že môžem ísť pozrieť bábo, tak som išla popozerať. Však kedy inokedy sa mi opäť naskytne taká príležitosť. Bábo bolo už zabalené, položené na perinke, už len menovku dostalo, plienočku na hlavinu a mohla som si ho vziať na ruky. Môžem sa chváliť, že som ju držala skôr ako mamina. Po ceste za sestrou som len periférne(aby som nemala nočné mory) zbadala ako sestru zašívajú. Prešla som ku nej zboku a ukázala jej bábo. A čo prvé malá spravila keď zbadala mamu? Rozplakala sa. Potom sme už čakali až ju zašijú, aj s pani doktorkou sme sa porozprávali. Keď bolo konečne hotovo, sestre som dala malú, pofotila som ich. Na chvíľu sme ju šupli aj do postieľky, no potom sa začala kyslo tváriť. Tak som ju zdvihla, ešte som sestre kázala odfotiť ma s malou a v tom “obleku”(však na pamiatku), a malá nám potom narobila búrku do plienky. O chvíľu na to prišli z novorodeneckého pre malinkú, my sme uhradili poplatok za prítomnosť blízkej osoby pri pôrode a prišiel aj sanitár pre sestru. Tak som sa vyzliekla zo zeleného, rozlúčila sa so sestrou a aj so sestričkou zo sály a mohla som ísť domov. Zavolala som manželovi, prišiel pre mňa a mohla som ísť konečne po náročnom dni spať. Bola som šťastná že všetko dobré dopadlo, bábo aj sestra boli v poriadku, a ja som to tiež v zdraví prežila.