Osvedcenym sposobom.Ako sedemnasobna skusena teta im pohrozim,ze ich pohryziem ak sa hned nepustia do roboty.Nasleduje sice kopec smiechu,ale s nim sa lepsie pracuje:):)Este ze nemam vlastne:):)
A tu nastáva u mňa dilema, zvolať do éteru kto mi donesie, utrie, povysáva, pomôže je u nás doma dosť nebezpečné. Prečo?
Nuž zrazu chcú práve tu jednu vec robiť naraz všetci traja (od 3 ročnej po 7 ročnú),a ja rozmýšľam, kde zoženiem tri vysávače, tri strúhadla na mrkvu, nestiham žmýkať handry (mimochodom ktorými deti utrú všetko od zrkadla po podlahu), potrebovala by som proste zo všetkého po 3 kusy, tak rýchlo hľadám, presviedčam, vymýšľam iné alternatívy.
Pri umývadle s riadom sú pristavené tri malé stoličky a každý sa domáha špongie, umýva sa nielen riad, ale aj deti a ja následne aj podlahu.
Mlčiac by som mala kľud a urobila by som to 2x rýchlejšie sama, ale ako ich potom naučiť pomáhať?
Pozor, táto ochota je obmedzená na veci, čo robia dospelí, netýka sa upratania hračiek, či neporiadku čo spáchali oni.
Hm a ja stále keď kričím "Kto mi....." v duchu rozmýšľam, či robím dobre 
, ale nakoniec je dobre že väčšinou chcú, no nie?
Snažím sa ich pochváliť aj pred niekym koho akceptujú, myslím to na nich platí.
Tak hor sa do jarného upratovania, čakajú ma okná, ale to určite zamlčím ))))))))))))))
Klobúk dole. Ja mám ten problém, že som sa ešte sama nenaučila upratovať. Snažím sa síce, ale zatiaľ márne. Zmätene pobehujem z jednej izby do druhej a spät. Tu dvihnem to, tam odložím toto. Zabijem veľa času a výsledok je nulový. Preto sa mi ťažko učí deti upratovať. Ale moju nechuť, odpozorujú veľmi rýchlo.
Nuž každý sme síce z jedného, ale nakoniec z iného cesta, každý zvládame niečo lepšie, niečo horšie.
Tak tu je rada jediná, poznať niekoho šikovného, ochotného spoľahlivého kto nám s tým pomôže a mať na to rezervu v rodinnom rozpočte.
Čo si o tom pomyslia deti netuším.
Ešte ma napadli dve motivácie pre deti, keď nechcú upratať po sebe hračky.
1. Vezmem tesco tašku a zahlásim, že ja to upracem do tej tašky, ale viac tie hračky neuvidia. Už som to tak urobila, asi po roku som tu tašku našla pod schodami a nenápadne som im tie hračky zamiešala medzi ostatné. Teraz stačí keď tesco tašku vyberám, hneď upratujú, aj keď sa nevyhnem výčitkám, prečo aj ja, veď ja som sa nehrala. Vtedy zahlásim, že ja budem variť tiež len pre seba, a že to nie je za trest, ale aby pomohli upratať.
2. Dám im na výber, buď budú bývať s nami a sem tam aj upratovať, alebo môžu bývať ako väčšina rómskych spoluobčanov, čo im názorne ukážem napr. aj cestou do škôlky. Odporúčam.
Prišla som na novú fintu "fňu". Mojím deťom sa páčia jednorázove utierky. Vyskúšala som na nerez, na odmastenie a na drevený nábytok. Mne sa osvedčili a deťom sa páčia, pokiaľ velmi "nesmrdia". Môj mladší synátor má veľmi háklivý nos. A keď im ešte sľúbim sladkú odmenu, možno mi budú aj päť minút pomáhať.
Ja som v sobotu a v pondelok kopala a následne sadila záhradu, takže ja som kopala, deti kopali, este šťastie, že susedia mali 3 motyky, tak mali všetci. Kopali je silný pojem, ale snažili sa, tu kopli, tam kopli, a syn sa čudoval, prečo ja mám všade také hnedé. Horšie je keď už mám posadené, tak najmladšia nevie pochopiť, že tam už kopať netreba a veselo mi tam vbehne. Nuž dúfam im to vydrží dovtedy, kým z ich kopania bude väčší úžitok . Ako som si všimla tak najradšej sa chytajú rýľa, krompáča a víťazom je sekera........
Konečne moje deti objavili radosť so stavebných prác. Vidno, že sú moje. Ja som tiež radšej vozila hlinu, špárovala dlažbu, maľovala celý dom ... ako v ňom upratovala, alebo varila. Cez predĺžený víkend pomáhali moje ratolesti pri betónovaní a aj lopatu chytili do ruky. Bože mám ja ale zlaté deti.
Áno, toto budovateľské úsilie sme šťastne zakorenili v naších deťoch ako pozostatok svetlejších zajtrajškov. Aj nám sa darilo, aj keď počasie sa nám to snažilo znepríjemniť, lopatky do piesku sa zmenili na kelne a hneď bolo dosť majstrov.
S mojimi štyrmi pomocníkmi by malo byť upratovanie jednoduchou záležitosťou. Ale nie je. Najmenšiu dvojmesačnú slečnu možem vynechať hneď. Tá pôsobí skôr ako rušivý činiteľ. Začínam pre istotu s najstaršou a najrozumnejšou dcérou, ale zle robím. Rýchlo spustí, prečo musí upratovať práve ona a ostatní nerobia nič a ona všetko. Ďalší syn upratuje iba v sobotu, aj to len vlastnú izbu. A najmenší sa zatne, že on pomáhať nebude. A tak si trikrát rozmyslím či ich budem žiadať o spoluprácu, alebo si upracem sama, alebo upratovanie odložím na budúcu jar. Aby som mojim ratolestiam nekrivdila svoje izby si raz do týždňa upracú a sem tam pomôžu aj s niečím iným, ale tých nervov, čo okolo toho spotrebujem. Čo s nimi?