Asertivita, Ja žena, Diskusie

asertívne správanie je úplne super...a treba takémuto správaniu sa učiť aj naše deti...V podstate si myslím, že keď človek dozreje do štádia akceptácie a tolerancie samého seba, dokáže akceptovať a tolerovať aj druhých a dosť ľahko dokáže aj asertívne komunikovať...

Klódik, súhlasím .

Naozaj sa musí človek najprv vysporiadať sám so sebou, s tým, že nie je dokonalý a nikdy ani nebude, že robí chyby, že sa stále má čo učiť... A potom môže pokojne priznať a uznať, že druhí ľudia sú na tom presne tak isto .

Je to super,ale čo spraviť,keď taký nie som,môžem na sebe popracovať,ale keď mám úplne inú povahu.............Poznáš tu pesničku : Človeka neprerobíš,to sa skrátka nedá,veď sám si postaví kríž,kto vlastnú dušu predá."Každý robíme chyby,ale nie každý si to prizná.

hmm, vyvyka, to je dobra poznamka - je "povaha" cloveka cosi vrodenne, nemenne, do kamena vyryte ... alebo je to iba "cosi", za co sa skryvame v snahe ospravedlnit nase chyby ?

Vyvyka, hovorí sa aj toto: "Kde je vôľa, tam je cesta."

vyvyka
ja od prirody cholerik a maximalne prchlivy clovek, dokonca vychovany pesimista som sa dokazala zmenit...

dokazem do istej miery (dovolim si povedat, ze do velmi velkej miery) krotit svoje cholericke spravanie (u nas je to dedicne , aj tata je cholerik)... dokazem uz trochu ovladat svoju prchlivost... a pesimizmus ? aj ten zvladam

takze, clovek sa moze zmenit, nie je to nemozne, ale je za tym kus prace na sebe... urcite ti to nepadne same od seba do lona... aj ja som musela na tomto mojom stave tvrdo makat... samozrejme prispeli k tomu aj zivotne situacie, no to co chcem povedat je - ze kde nie je vola a chut, tam panuje nazor, ze iste veci su jednoducho "nemenne"

Tak!

za článok je možné zahlasovať na vybrali.sme.sk: http://vybrali.sme.sk/c/Asertivita/ PRIDAJTE SA!

som v papradí

Amálka, teraz som na rozpakoch - veď to je skoro celé len nakopírované z Wikipédie!

nemusis byt, je to dobry clanok a poviem ti, ze veru nezaskodi zviditelnit ako sa ma zdravo spravat a komunikovat, mam pocit, ze dnesnemu svetu to velmi chyba!

som v papradí

Áno, Amálka, "Ako sa zdravo správať a komunikovať" je skutočne málo vyučované umenie v dnešnom svete... Ľudia sú väčšinou buď zbytočne agresívni, alebo naopak priveľmi pasívni...

V inom blogu sme sa s Vyvykou v debate dopracovali až k tomu, že by nebolo od veci urobiť blog aj na tému asetivita. Večer som si k tomu sadla, pozrela pre inšpiráciu do Wikipédie a skonštatovala som, že je to tam taaaak pekne vysvetlené a tie najdôležitejšie body zhrnuté... A tak som si povedala, načo budem robiť niečo, čo už niekto iný urobil veľmi dobre... A niečo som pokopírovala, pár slov dopísala - a bolo .

Georgi dalsia super tema Perfektny clanok.
Tiez som zivy priklad toho ze sa asertivite da naucit....niektore veci sice mozem este pilovat ale povedat nie, je mi to jedno, ci prejavit nazor zvladam....najhorsie je to prijat kritiku...normalne ju prijmam, ale zalezi od podania a od toho kto mi to vravi...nezvladam kritiku na artmame, a to dokonca ked niekto kritizuje ostatne baby....neviem ci je v tom nejaky rozdiela ale je to skratka moj problem, o ktorom viem...
Pvaha, hmmmmmmmmmm....povaha sa meni....poznam baby hanblivky v puberte-okolo tyce sa vlniace krasky v dospelosti.
V zovote skor treba hladat sposoby sko sa to da a nie dovody preco sa to neda.

Lyduška, znova opakujem - pochvaly za obsah článku nemôžem prijať, nie je to moja práca. Jediné, čo som urobila ja - cca desať minút svojho času som venovala kopírovaniu a cca minútu hľadaniu kníh na Martinuse .

Čo sa týka povahy - určite sú mnohé veci dané prírodou, ale naozaj to neznamená, že sa s tým nič nedá robiť. Pokiaľ človek naozaj chce, môže na sebe veľmi úspešne popracovať.
Dá sa to aj tak, že sa človek potkýňa a učí na vlastných chybách. Ale dá sa učiť aj na chybách druhých. Samoštúdium kníh je pri tom podľa mňa veľkým pomocníkom...

A ešte...
Hm, teda aspoň mne sa to osvedčilo... Keď sa s niekým neviem normálne a slušne dohodnúť, rozmýšľam, kde som JA urobila chybu... Lebo hnevať sa, urážať sa, kričať a ukazovať prstom: "On/ona za to môže!" - to k dohode veru nevedie...

Tak vdaka za ten cas, a za napad a za namahu ktoru si si dala.

Ked sa s niekym neda normalne dohodnut, nemusi to byt nutne len tvoj problem. Pretoze mnohkrat ten co na teba krici, hneva sa a nadava , hovori o sebe a snazi sa nevedomky, ci podvedome, na teba hodit svoj pocit viny... Vtedy staci len pocuvat...o com vlastne hovori?
Uvediem priklad:
nadavam lucii aky ma v izbe brajgel. Kricim a vytacam sa a naberam na obratkach...nadavam jej za zmatok a chaos...
Je to skutocne o tom? Nehovorim o svojom zmatku v hlave, v zivote?
Velakrat si uvedomujem preco su moje reakcie take ake su. ked sa nahnevam, dokazem rozoznat preco...a zistila som ze s usmevom sa da vsetko...este aj nespokojni zakaznici zvladnut....

OK, za čas, nápad a "námahu" vďaku prijímam .

Čo sa týka toho, kto v komunikácii urobil chybu. Viem, že som to nemusela byť nutne ja - ale najprv sa zamyslím, či to tak náhodou nie je .

V podstate sú tu tri možnosti:
1. Chyba je na mojej strane.
2. Chyba je na strane strane spoludebatujúceho.
3. Chyba je na oboch stranách.

Čisto štatisticky je dvojtretinová pravdepodobnosť, že som niekde urobila chybu aj ja. A to stojí za zamyslenie, nie?

Keď niekto na mňa kričí, alebo ma z niečoho obviňuje - najjednoduchšie je "zatrúbiť do útoku" a začať kričať a obviňovať toho druhého tiež.
Ale ako si napísala aj ty - s pokojným, milým úsmevom a nerozčúlenou mysľou to ide omnoho lepšie a ľahšie .

Ja to mam odkusane v praxi, robit na reklamaciach nie je vzdy med lizat, na roznej vzorke ludi mam vyskusane akcie reakcie a pokazeny gramofon je velmi, velmi ucinny.

Lyduška, pracovať na reklamáciach je asi celoročný kurz asertivity, však?

Metóda pokazenej gramoplatne ja naozaj veľmi, veľmi účinná. A keď sa k nej pridajú aj ostatné asertívne techniky, tak sa niekedy dá slušne dohodnúť dokonca aj s tým, kto sa jednoducho dohodnúť NECHCE.

No aaaaano, to teda je :) Mozes si skratka v praxi vyskusat vsetko co si sa naucila

Musia minimalne akceptovat moje rozhodnutie ci pravo povedat NIE peniaze vam nevratime. Oni si ludia dost mylia vratenie tovaru ked si nieco kupia v kamenom obchode a na internete. To je dost velky rozdiel. Zakon na ochranu spotrebitela je taky prozakaznicky ze by som nechcela byt podnikatel a mat vlastny obchod ani keby co bolo.

Ja sa tiez riadim tym,ze sa vsetko da nejako lepsie vyriesit ako vratenou agresiou.LYDUSHA obdivujem ta s ludmi je to tazke pracovat

Dakujem Lusesita, pre mna to bola obrovska vyzva a teraz je to velka skusenost. Vedela by som aj ja niekedy kricat a vrieskat na celu ulicu ale co z toho?

ahojte! no niečo podobné sme preberali na kurze pc-volá sa to ART-trojuholník tj.:AFINITA-REALITA-KOMUNIKáCIA....chcela som k tomu eeešte veľa dodať,ale práve ma vyrušila moja 16-tka a myšlienky-fuč

xixi, moja sedemnastka este maka, sedim pri pc a cakam kedy dotiahne domov...inak tiez mi vie uplne pretrhnut myslienkovu nit, hlavne ked tak zadre nejaku koninu typu: mamiiiiiii, nevies kde mam nejake pancuchyyyyy? A ja sa nad tym normalne zamyslim alebo : Idem ti ukradnut nejake ponozky, lebo ty mi ziadne nekupujes. (z intraku nosi zasadne len po jednej z paru) Oblubena veta je aj tato a obycajne pri tom stoji v otvorenej chladnicke: Bozzzzzze, zas nemame co jest.
Ach jaj, zlataaaaa puberta
Ked ta eli napadne co si chcela, napis, dobre?

Elizabett, to znie veľmi zaujímavo. Určite ešte aspoň niečo k tomu dopíš, dobre?

georgina dik za tento blog,nestiham si to vsetko precitat,lebo dovaram obed a o chvilu cestujeme,no chcela som sa ti podakovat za toto,je to dobra tema a vidim,ze sa mame aj my starsi stale co ucit.Pekny den,krasne svieti radost byt vonku v tento dusickovy den,takto davno nebolo,majte sa moc krasne.

Lussesita, všetci sa stále máme čo učiť . A je fajn, že si to aj uvedomujeme.

Zopárkrát sa mi v živote stalo, že som sa potľapkávala po pleci a vravela si: "Ó, perfektne si to zvládla! Už si asi naozaj dospelá!"
No a potom som za najbližším rohom dostala od života takú peknú facku, až tak luplo! - aby som si láskavo uvedomila, že k dokonalosti mám ešte stále veľmi, veľmi ďaleko...
Tak už teraz len poďakujem za peknú skúsenosť, keď sa mi niečo podarí...

Už tu niekoľkokrát bolo písané o životnej pokore a trpezlivosti... Myslím si, že naučiť sa vychádzať sám so sebou aj s druhými ľudmi v pokoji je veľká životná lekcia...

mna normalne zaraza jedna skutocnost...
k cudzim ludom si povacsinou nedovolime byt agresivny, a uz vobec nie fyzicky... rozplyvame sa nad asertivnym spravanim sa voci (vo velkej miere cudzim) ludom... no facka a bitka nasich VLASTNYCH deti je podla nas "SPRAVNA" vec ?!
divne, divne, divne....
preco neskusime zapojit mozgove zavity a jednat aj s nasimi dietkami asertivne ? hmm ? je to casovo narocnejsie a clovek musi zapojit do prace aj mozgove zavity, ale nestoji to za to ???

Dobrá pripomienka, Polárka.

K cudzím ľuďom sa často snažíme správať slušne a hnevy a frustrácie, ktoré si takto za celý deň nazbierame, potom vylejeme na svojich najbližších... Tam si to "môžeme dovoliť", pretože nás predsa ľúbia a ospravedlnia naše chovanie...

Preto som napísala hneď v prvom mojom komentári v tomto blogu - začať treba od seba. Vysporiadať sa najprv sám so sebou, aby bol človek naozaj v pohode a nemusel sa s cudzími ľuďmi baviť slušne len cez stisnuté zuby...

Ak človek rozumie v prvom rade sám sebe, potom sa mu dá ľahšie chápať aj tých druhých... Asertivita sama osebe nie je všeliek. Treba pridať aj empatiu, láskavosť, trpezlivosť...

Veru, je to dosť roboty na sebe samom... A nie každému sa do toho chce...
Ale ak sa človek na to dá, ak naozaj na sebe pracuje - odmenou mu je omnoho pokojnejší a spokojnejší život pre neho, aj pre ľudí, s ktorými prichádza do styku...

georgína, aj ja ďakujem za túto tému. Mohla som si to zopakovať, v mojej práci je asertivita jednou z podmienok ju zvládať, ale táto úžasná metóda mi mnohokrát pomohla aj v súkromí. V decembri sa chystám na ďalšie trojdňové školenie z práce, snáď sa dozviem aj niečo nové. Súhlasím s Klódik, že by bolo potrebné naučiť asertívnemu správaniu aj deti, no moja 15-stka má teraz svoju metódu

Ufff... Puberťáci sú veru dosť krutá skúška asertívneho správania. Náš chalan bude mať v januári 12 rokov a už sa sem-tam prejavia prudko pubertálne "móresy" (prevracanie očami, významné povzdychy nad "nemožnými" rodičmi, atď.) Zatiaľ s manželom zvládame predýchavať a komunikovať. Ale to sú len začiatky... Sama som zvedavá, ako cez celé toto obdobie prejdeme... Dúfam, že asertívne .

Človek sa učí celý život a nikdy nie je neskoro priznať si chybu a vedieť sa s ňou vysporiadať.
Ako Polárka spomínala, voči cudzím ľuďom akosi vždy vieme byť asertívny, a pritom je veľmi dôležité sa takto správať voči ľuďom ,ktorí sú nám blízky. Nie každý to dokáže, nie každý dokáže udržať svoju agresiu, ktorú si niekedy prenesie aj zvonka, ak sa na niečo nahnevá,pretože by nebolo slušné "spustiť" na cudzieho človeka. Tak si to odnáša rodina.
A je pravda, že povaha sa dá ovládať ,aj keď sme nie všetci rodení "baránkovia". Chce to len pevnú vôľu a veľa sebaovládania. Ale najdôležitejšie je, uvedomiť si, kedy robíme chyby.

Presne - najdôležitejšie je uvedomiť si, kedy a kde robíme chyby. Ak na to prídeme, môžeme s tým niečo aj robiť...
Keď je však niekto presvedčený o svojej "dokonalosti", treba mu (podľa možnosti asertívne) povedať, že sa mýli...

moja reč georgina...

Myslím si,ze človek ktorý drží pred cudzím svoju agresivitu, či zlosť na uzde sa nespráva asertívne...Podľa mňa len potláća svoju zlosť, či nejaké negatívne pocity...a ak má potom potrebu sa doma vyvŕšiť na svojich blízkych, tak isto nebol asertívny voči tomu cudziemu človeku a nebol ani asertívny voči sebe...asertivita je o tom vedieť jasne a zreteľne povedať svoj názor, svoje negatívne pocity bez toho aby sme niečo v sebe potláčali...A práve preto je asertívne správanie také super, lebo keď si ho osvojíme už nemáme napriklad po pracovných konfliktoch chuť vyvŕšiť sa doma na svojich blízkych...

jeeeeej aha, tak potom moja oblubena veta ze nenosim svoje problemy z prace domov a naopak, o niecom svedci?

To je dobrá zásada - problémy treba riešiť tam, kde vznikli.

Tiež som si všimla, Klódik, že niektorí ľudia chápu asertivitu len ako spôsob, ako potlačiť svoju agresivitu v situácii, kde je pre nich z nejakého dôvodu dôležité správať sa slušne. Ale kedže hnev sa dá neustále potláčať len s veľkými obtiažami - niekde zvyčajne vykypí. Niekde - najčastejšie doma, medzi blízkymi....
Tiež si myslím, že toto nie je asertívne správanie...

Nie to naozaj nie je asertívne správanie sa, to sa len tak tvári...tá pravá asertivita je podľa mňa moment keď napríklad povieme otvorene čo si myslíme, čo cítime, pritom vieme a uvedomujeme si, že ten druhý od nás očakáva niečo úplne iné a my pri tom nemáme pocit viny, či vyčitky...Napr.riaditeľka mi hovorí: dohodnem ešte tvorivé dielne vo V.B./dedina vzdialená od nás 30 km.Pravidelne chodím do škôl robiť tvorivé dielne, majú úspech a pekne sa nám aktivity rozbehli/.A ja jej na to:Hej? A kto tam bude chodiť? A ona na to: no predsa ty.A ja: no ja tam teda chodiť nebudem, to už je príliš ďaleko.Viem, že chcela počuť iné,aj keď je to moja šéfka tak som nemohla súhlasiť. Keby som súhlasila aby nebolo zle, aby sa neurazila, alebo aby to nebrala akože som ju nerešpektovala tak by som síce pred ňou vyzerala pekne, ústretovo,ale na seba by som si uplietla bič a to mi bolo jasné, že to naozaj nechcem...

hiii Klodik a potom ta druha strana hra vacsinou urazenu, ubolenu, a ja neviem aku ... Poznaaaaame...
Vies, problem nastava vtedy, ked ta druha strana to zacne brat ako utok, nebodaj ako BOJ... a to uz je sakra problem vysvetlit takemu cloveku, ze ty vlastne nebojujes, len si jednoducho nenechas "toto" na hlavu

Pekný príklad, Klódik .

ale to už je Polárka momet kedy má právo byť ten druhý asertívny sám voči sebe a ako útok to nebrať, ale brať to ako názor druhej strany...Nazor je predsa len nazor...Svojím vysloveným názorom nepotláćam názor druhého človeka, nevyžadujem aby on súhlasil so mnou...Asertívne správanie sa je aj o asertivite samého voči sebe...

ja chapem a kvitujem tento postoj len je velka skoda, ze sa toho drzi malo ludi

Asertívne sa dá vyjadriť nielen nesúhlas, ale dokonca sa dá druhej strane aj veľmi distingvovane oznámiť, že robí riadnu koninu.

Raz som bola svedkom scény, keď pribehol do kanclíku chlap (v podniku na inom oddelení v pomerne vysokom postavení) rozzúrený do biela, pretože dostal oznámenie, aby vrátil podniku preplatok na diétach. Kričal na kolegyňu tak, až sa okná triasli, že nie z jeho viny bola jeho služobná cesta skrátená oproti pôvodnému plánu. A tak peniaze zo zálohy na diéty, ktoré neminul si uložil na termínovaný vklad. A ten mu končí až za tri mesiace. Potom vraj preplatok vráti. A aby ho kolegyňa dovtedy už neobťažovala.

No, chlapík mal smolu. Kolegyňa bola zdatná nielen v účtovníctve, ale aj vo vnútropodnikových predpisoch, a s milým úsmevom, pokojne a veľmi asertívne pánovi vedúcemu vysvetlila, že je riadne mimo, že zálohu na diéty čerpal na 10 dní a na služobke bol nakoniec 5 dní a preplatok mal vrátiť do pokladne bez vyzvania, a že sa s ním snaží dohodnúť po dobrom, že mohla pokojne dať do mzdovej účtarne pokyn, aby mu peniaze jednoducho strhli z výplaty a to, že je vedúci neznamená, že si môže robiť, čo sa mu zachce a okrem toho je ešte aj korunovaný somár (nepoužila priamo tieto slová, ale bolo viac ako jasné, čo si o jeho počínaní myslí ).

Dievčatá, mala som chuť kolegyni zatlieskať, keď ten upokojený pán vedúci odchádzal s tým, že teda OK, preplatok vráti na druhý deň...

Všetko sa dá, len treba vedieť, ako na to .

Dievčatá, krááásne tu o tom píšete. Napr. ja som si vedomá, že roky robím stááále tú istú chybu. Som ticho, nechám si "naložiť" koľko len znesiem a až potom sa ozvem. Aj keď sa ozvem len potichu, druhá strana to už vníma ako útok. A ja sa potom "zdujem" a radšej nekomunikujem, ignorujem. Potom to časom prejde a zasa komunikujem a tááák dokolečka, dokola Teraz sa snažím ozvať sa častejšie, ale aj tak mám pocit, že druhá strana to vníma ako kritiku, útok. A takto je z toho len začarovaný kruh.Ale snažím sa. Uvedomujem si svoje chyby a snažím sa na nich pracovať ale ono je to veľmi ťažké a hlavne, keď máte oproti sebe človeka silného, sebavedomého a presvedčeného o svojej genialite Jednoducho treba mať VIERU vo vlastný názor a treba mať SILU si ho aj presadiť ! Tak sa držme, aby nám to šlo. Aspom trošku, do staroby sa snáď tiež "preonačíme" na sebavedomé, o svojej pravde presvedčené "naničsvokry"

Ajkak to pises o mne??????alebo sme siamske dvojcata????,normalne som v uzase ,ze niekto napise vsetko presne tak,ako to citim ja,hmmmm to su mi veci? Aj ty mas asi v partnerovi takeho oponenta ako ja vsak?prajem ti vsetko dobre

Ajka, Lussesita - nechcite prechádzať z pasivity do agresivity. Asertívne správanie nie je o tom, že presvedčím toho druhého o svojej "neotrasiteľnej pravde" - len nie krikom, ale slušne a pokojným tónom.

Vezmime si ten môj príklad s mojou kolegyňou a pánom vedúcim...

Keby bola kolegyňa pasívna:
Odkývala by pánovi vedúcemu všetko, tri mesiace by po ňom nič nechcela a tri mesiace by znášala sankcie od svojej vedúcej, že nemá vyrovnanú jednu zálohu... S najväčšou pravdepodobnosťou by prišla o svoje osobné hodnotenie (t.j. mínus slušná sumička z JEJ výplaty).
ZLE!

Keby bola kolegyňa agresívna:
Nakričala by na pána vedúceho tiež, sťažovala sa u svojej vedúcej, na odboroch, na personálnom - aféééra ako sviňa... Okamžite by poslala na mzdové pokyn, aby pánovi vedúcemu strhli peniaze z výplaty. Keby pán vedúci dostal takú výplatu, spustil by krik znova... A pekná slovná vojna môže pokračovať...
ZLE!

Kolegyna bola asertívna:
Pán vedúci prišiel presvedčený, že on zo svojho postu môže obyčajnej referentke prikázať, aby porušila pracovné postupy. Jeho jednanie bolo vyslovene nesprávne, drzé, arogantné a navyše reval po nej ako tur.
Kolegyňa dokázala s úsmevom a pokojným hlasom pánovi vedúcemu vysvetliť, že ten, kto robí chybu je on, že mohla postupovať inak (jednoducho mu dať peniaze strhnúť z výplaty), že nie je pán sveta, a ani podniku, a už vôbec jej pán.
Asertívne dokázala pána vedúceho jednak upokojiť, jednak sa s ním rozumne dohodnúť. A obaja boli nakoniec s riešením spokojní. Kolegyňa mala na druhý deň vyrovnané zálohy, pán vedúci dostal kompletnú výplatu.

Takže!
Nejde o to, že druhému dokážem milo a s úsmevom natlačiť do hlavy svoju "neotrasiteľnú" pravdu. Ide o to, že sa dvaja slušne dohodnú na niečom, čo vyhovuje obom, hoci začínali debatu každý z úplne protichodného stanoviska.

georginka vidim,ze mi budes velmi napomocna

Lussesita - zasmiala som sa. Ten opononent nie je môj partner ale moja svokra

aha??????to je veru tazka dilema,je som dnes nejaka flegmaticka a mam dlhe vedenie sorry cmuk

Georgina - ak chceme dosiahnuť toto : N"ejde o to, že druhému dokážem milo a s úsmevom natlačiť do hlavy svoju "neotrasiteľnú" pravdu. Ide o to, že sa dvaja slušne dohodnú na niečom, čo vyhovuje obom, hoci začínali debatu každý z úplne protichodného stanoviska", tak tam musia byť dvaja asertívni ľudia. A jednoducho ja neoponujem, ani nechcem nikomu vsugerovať svoju pravdu, len občas by som rada povedala svoj názor a "niečo" vo mne mi to nedovolí - je to akýsi blbý pocit úcty voči tomu druhému, aby sa neurazil a táák

Ajka, nie je to celkom tak . Ty neoponuješ, pretože si pasívna v debate s agresívnym spolubesedníkom (a je jedno, či je to svokra, tvoj šéf, alebo elektrikár, čo prišiel opraviť rozvody...)

Ak sa zídu v debate dvaja pasívni ľudia s protichodným stanoviskom - nedohodnú sa na ničom, lebo sa budú navzájom presviedčať, že ten druhý má pravdu...

Ak sa zídu v debate dvaja agresívni ľudia s protichodným stanoviskom - nedohodnú sa na ničom, pretože si budú navzájom vykrikovať, že názor toho druhého je blbosť ako mraky.

Ak sa zíde v debate agresívny človek s pasívnym človekom s protichodným stanoviskom - nedohodnú sa na ničom, pretože ten agresívny zavelí, ten pasívny skloní hlavu a čuší. (To nie je dohoda, že?)

Keď sa stretnú v debate asertívny človek s pasívnym človekom s protichodným stanoviskom - dohodnú sa na kompromise, ktorý bude vyhovovať obom. Len to bude chvíľku trvať, pretože ten asertívny musí najprv toho pasívneho povzbudiť, aby povedal svoj názor.

Keď sa stretnú v debate asertívny človek s agresívnym človekom s protichodným stanoviskom - dohodnú sa na kompromise, ktorý bude vyhovovať obom. Len to bude chvíľku trvať, pretože ten asertívny musí najprv toho agresívneho upokojiť, aby sa s ním vôbec dalo rozumne hovoriť.

Ak sa stretnú v debate dvaja asertívni ľudia s protichodným stanoviskom - dohodnú sa veľmi rýchlo na kompromise, ktorý bude vyhovovať obom. A obaja sú počas celej debaty pokojní, spokojní a usmiati.

Taaakže - k dosiahnutiu kompromisu stačí, keď je aspoň jeden z účastníkov debaty asertívny.

Tak toto ma fakt dost zaujalo

konecne tomu rozumiem

Ďakujem

ja som len chcela dodat Georgina, ze obdivujem tvoju bohovsku trpezlivost uzasne - a ja chceeeeem beeee

Vieš čo, Polárka? Mám pocit, že to ide spolu s vekom...

jaaaj robis ako by si bola daka korytnacka a pritom vobec nie si
ale ano chnapem

Babenky viem ze je to od temy,ale nebolo by dobre zalozit blog a povedat si kolko mame rokov?Aby som zistila ci som stara korytnacka

to si mozes dat do profilu lusesitka...skor by sa zisiel blog ...kedy som uz stara korytnacka, xixilebo ja neviem odkedy sa rata vek ze stara korytnacka...lebo ked som mala nast tak stara korytnacka bola aj 25.ka. teraz mam 37 a stara korytnacka je moja omama, a ta bude mat 80. Pre omamu je stara korytnacka suseda Hanakova a ta bude ma 96, xixi. Takze kedy sme my baby vlastne stare korytnacky, ked sme stale take mlade a krasne ako sa citime, hm?

Veru, máš pravdu Lyduška, horšie je, keď som ešte pomerne mladá, ale cítim sa staro .

No, na to ma recept moja lucia. Za tyzden by z teba spravila takeho spravneho narcisa ako je ona. Rano vstava, kukne na seba do zrkadla, dobre rano lucinka, aka si dnes naaadhernaaaa....a ona potom nadherna aj je, i ked ma vlasy na vsetky strany, vyrazku na nose a rozmazanu spiralu...Musis sa najprv milovat najviac na svete, rozmaznavat sa a potom sa vseeetko zmeni

ahaaaa tak v tomto to je
lebo ja ked rano vstanem vravim : nepoznam ta ale umyjem ta

LYDUSHA ako vzdy super, rozosmiala si ma idem na to.

Georgina, vďaka za tento príspevok, perfektne si to napísala, páčia sa mi tvoje reakcie kočkám, dosť som sa nad tým zamýšľala. Pochopila som z toho, že správať sa asertívne vyžaduje aj určité POZITÍVNE MYSLENIE v tom smere, že dúfam, že sa mi podarí s druhou osobou dohodnúť a preto sa "optimisticky snažím" .

Mať POZITÍVNE MYSLENIE má alebo dokáže mať (?) aspoň ako tak šťastná osoba. Časom sa mi overila rovnica, že šťastní, spokojní ľudia bývajú "dobrí", nemajú potrebu iným bezdôvodne znepríjemňovať život a zväčšia (schválne píšem slovko zväčša) tí nešťastní, nespokojní so svojim životom nedokážu byť dobrí, lebo stále sú akoby v nervozite z vlastného problému, z niečoho s čím sa nedokážu vyrovnať a pritom si to možno ani neuvedomujú.

Preto sa mi tak veľakrát stalo, že som sa s nejakou osobou nedohodla, lebo niektorí ľudia sú vopred naprogramovaní robiť zle, byť nepríjemní atd. Nikdy som nevedela, ako s takýmito osobami jednať, nejdem sa odvolávať na vek, ale zvyčajne to dopadlo tak, že som dala danej osobe absolútne najavo svoj názor, asertívne asi nie, daná osoba to zväčša vníma nie ako moje asertívne správanie, ale ako drzé správanie , ako negatívnu kritiku, urazí sa, alebo útočí (najlepšia obrana je útok).
Ja to vnímam tak, že som len úprimná (). Veľmi by som sa chcela naučiť byť diplomat ale nie za tú cenu, že budem ústa držať... Je to celé strašne komplikované vo svete vzťahov...

Katika, výborný postreh! Naozaj je veľmi, veľmi časté (ale nie je to pravidlom, samozrejme), že ľudia, ktorí sú nešťastní, nespokojní so svojim životom bývajú aj nepríjemní spolubesedníci a ťažko, preťažko sa dá s nimi dohodnúť...

Diplomacia ako spôsob povedať nepríjemné veci tak, aby sa dotyčný neurazil je naozaj umenie. A vo svete medziľudských vzťahov to je naozaj komplikované.

Dobrá správa je, že človek sa môže naučiť naozaj veľa vecí, keď chce. Niekedy to ide ako po masle, niekedy je za tým veľa snahy. Ale ide to.

Vieš, tiež som veľakrát stála s ústami dokorán a nerozumela, prečo niektorí ľudia reagujú tak, ako reagujú. Tiež sa mi veľakrát stalo, že som sa snažila hovoriť slušne a druhá strana to poňala ako papuľovanie, či dokonca urážku. Ale lepší sa to. Asi to naozaj chce len prax .

Ďakujem, že si sa mi venovala, myslím, že si úžasná žena. Budem sa teda učiť, tak sa mi zdá, že mi dosť pomôže už len čítať tvoje príspevky, pretože vidím, že ak Ti tu niektorá z nás aj oponuje, ty to tak super napíšeš, že sa nikto neurazí.

Ďakujem, Katika.

Katika
ja so vsetkym do bodky suhlasim...

a k poslednemu odstavcu... nuz mne sa uz povacsinou stane, ze nevyletim, neurazim sa, a ked aj sa stane tak sa snazim predychavat, a niekedy ak je situacia vazna urobim si zopar drepov, alebo umyjem riady ...
ale niekedy to proste vypali... rano vstanem hore zadkom, rozbijem oblubeny pohar, zadriem si triesku, spalim bratovi koselu pri zehleni a v takej chvilke to vypali uplne blbo, uplne, uplne blbo...
poviem aj co nemusim, vezmem si k srdcu nieco co je totalna kravina... vysledok je, ze sa citim este blbsie ako na zaciatku a vecer, v klude mi ta situacia pride riadne nezmyslena a totalne hlupa...

nuz ale co fcul, ked to clovek dokafral ? asi nic, prekrocit to a ist dalej... vziat si ponaucenie do buducna ? potom mam dojem, ze clovek musi byt k sebe aj k druhym viac ohladuplny, lenze ked zas vstanem hore zadkom ...
pravdepodobne ten klud ide s vekom, alebo genetickou cestou ...

No, a toto je druhý prípad - mám zlú náladu (vstala som hore zadkom, rozbila som obľúbený pohár, spálila som košeľu...) a tak hupky-dupky vyventilujem si svoj hnev a frustráciu na niekom, kto mi práve príde do cesty.

A čo potom? Nuž, čo už! Nasypať si popol na hlavu, dotyčnému sa ospravedlniť, vziať si ponaučenie a... A nabudúce, keď ma pochytí hnev, tak sa zastaviť, predýchavať, uvažovať... Kto/čo za to môže, že sa cítim tak, ako sa cítim? Ten rozbitý pohár? Či tá košeľa? Nie, nie - som to ja a môžem s tým niečo spraviť zase len a len ja...

A pozrieť na nebíčko, alebo si uvariť voňavú kávu/čaj, sadnúť si, aspoň chvíľku sa upokojovať, popremýšľať nad tým, čo je v mojom živote fajn... A až potom ísť ďalej, s úsmevom a dobrou náladou .

No zaujimava temicka...Novodobe techniky ako zvladnut komunikaciu. No ... velmi nemusim.Zda sa mi, ze sa v poslednej dobe nejak vela teoretizuje, vznika cela rada navodov ako byt asertivny, tolerantny, sebavedomy, atd atd...organizuju sa seminare, skolenia, vikendove kurzy a napriek tomu mame stale viac domaceho nasilia, vrazd, znasilneni, rozvodov, nepochopenia, frustracie, depresii atd atd...Asi to az tak dobre nefunguje.
A asertivita ako taka? Ano, urcite pozitivum. Kym sme to slovo nevymysleli, tiez sme jej boli schopni. No ale to je na dlho...
Evidentne aj ludia, ktori sa pod nu v tomto clanku podpisali, ju absolutne nezvladli v inych...Tazke zase teoria.
Inak samozrejme je to vsetko velmi pekne. Myslim, ze tieto principy boli cloveku dane prirodzenym sposobom a nejak ich v sebe snad kazdy najde.Snaha by tu mala byt.
Zrhnula by som to asi tak: je to uzasny sposob ako sa dohovorit s kazdym bez hadok a jedine, co je na tom nove, je ten nazov.
Asertivita.Psychologicke terminy by si mal asi niekto patentovat. Pri tomto tempe ich zavadzani do bezneho zivota moze zarobit kopec penazi.

Jahôdka, máš pravdu v tom, že zase jeden raz nejaký psychológ nalepil novú nálepku na starú známu vec .

Mohla som tento blog nazvať "Umenie jednať a dohodnúť sa s druhými", alebo tak nejako podobne. A ten blog by bol o tom istom .

Vieš, mne sa páči na týchto "nových" technikách, že vytvárajú práve tie návody, ktoré môžu (podotýkam môžu) pomôcť ľuďom urobiť si trochu poriadok v sebe a vo svojich životoch. Snaha je k tomu bez pochyby potrebná...

Možno by sa k týmto vedomostiam a schopnostiam človek dopracoval časom aj sám, metódou pokus-omyl... A trvalo by mu to dlho...
Som v tomto možno naivná, ale stále si myslím, že sa dá poučiť aj z chýb druhých a tak si to učenie skrátiť...

Skúsenosť je neprenosná, to už ma život naučil. Môžem o niečom prečítať sto kníh, rozprávať sa o tom so sto ľuďmi - kým si to neprežijem na vlastnej koži, tak to celkom nepochopím... Ale ak je človek dopredu pred danou skúsenosťou aspoň teoreticky podkutý - tak to pomáha... Teda, aspoň mne sa to osvedčilo...

Urcite sa da ucit z chyb inych a urcite sa da sledovat nejaky model v spravani. To nespochybnujem. O tom je vychova.
Cudzie slova mi nevadia, nevadi mi nazov tohto blogu, ani jeho obsah.
Ja som len skonstatovala, ze ludia vela rozpravaju a malo konaju.
Hned po revolucii vznikla cela rada sposobov ako sa naucit to a hento. Dovtedy sme zrejme boli ako neandertalci, alebo skor mi sedi to, ze neexistovala trhova ekonomika a tym padom sme ako cielova skupina pre roznych zapadnych "ucitelov teorie zivota a vztahov" neboli zaujimavi.
Po pade zeleznej opony boli zrazu vsetci tam, aby nas v roznych kurzoch naucili ako sa mame slusne porozpravat so susedom, alebo ako kolegyni nevytrhat vlasy, ked mi ide na nervy.Firmy platili skolenia tohto druhu pre svojich zamestnancov. Ja neviem ako vy ostatne, ale nas toto ucili doma.Nemala som problem slusne ale dorazne zaujat stanovisko vdaka tomu, ze ma to tak naucili.
Nikdy som nenavstevovala kurz sebavedomia, asertivity, ci inej podobnej zalezitosti a uplne slusne a asertivne som odmietla zucastnit sa skolenia Viem, ze nie kazdy vychadza z rovnakeho bodu ako ja a su zrejme ludia, ktori to potrebuju.To je v poriadku. Ak to niekomu, alebo niecomu skutocne pomoze...zda sa mi to ok.
Jedina skupina ktora mi vadi, je ta, co len rozprava a rozprava...To by asi tak bolo cele, Georgina. Dufam, ze som sa vyjadrila viac menej zrozumitelne takto na rano

Ale áno, Jahôdka, zdá sa mi to veľmi zrozumiteľné . A pod tento tvoj komentár by som sa pokojne podpísala aj ja .

Jedina skupina ktora mi vadi, je ta, co len rozprava a rozprava...
Jahodka, podla mna je dobre uz len to, ze rozpravaju a rozpravaju...pretoze opakovanie je matka mudrosti a mozno sa prave tym na nich nieco nalepi.
Niekto si mozno prave takto buduje svoje sebavedomie, ktore v skutosnosti nema...mozno si prave takto dokazuje silu svojich "slov", ich ucinok a potom sa mu to lahsie realizuje v praxi...Alebo dalsia skupina co sa prave takto nieco nauci...najde nejaku cesticku. Ale uz miesam hrusky s jablkami, to je len na margo tych ludi co nam vadia a pritom...o nic predsa nejde, ze? I ked tento svet je napr. pre teba cista "vizia", imaginarna kamilina obyvacka plna ludi ktorych nepoznas, dokazes si tu na dialku najst kamosov, priatelov i nepriatelov...a nevravim len o tebe...ale to by bolo zas na iny blog

Ja-hodka tak za toto mas u mna obrovitanske plus.Som za aby sme sa vyjadrovali tak nejako bezne ako doma a nie nauceno,precitano a tak ako by sme chceli pretoze tak je to napisane a tym padom aj spravne.Tym sa mi zda ze sa snazime robit zo seba to co nie sme.Keby som mala co len na svoje deti vyblafnut vsetky tieto odborne vyrazy co sa tu popisali tak by na mna pozerali ze som nejaka ina.A takto to nejako zacinam citit.Ked som sa sem prihlasila tak sa tu vsetky rozpravali tak nejako po domacky a bola tu aj taka domacka atmosfera.Ale v poslednom case je tu nejako vela odbornosti,filozofickych nazvov,vycuci z psychologie a kopec cedzich slov.Nie som ziadna nevzdelana hlupana,ucila som sa dost a chcela som studovat filozofiu a pod.Ale sem mi to nejak nesedi.Nanicmama mi pripada pohodicka kde si zienky vymenia nazory a trosku si aj zanadavaju na muzickov ci na nieco ine a vymenia si zivotne skusenosti .Nevravim ze tato tema je zla.Je naozaj super ale radsej sa mi to prebera s tej takej stranky bezneho zivota ako odborne.Dufam ze som nikoho neurazila ale takto to citim a potrebovala som to uz povedat aj na margo ineho blogu pri ktorom sa mi uz naozaj tazko preglgalo.

Manny, pokecať si, ponadávať, povymieňať životné skúsenosti je fajn a bez debaty také blogy tvoria podstatnú časť atmosféry na Naničmame.

Ale myslím si, že keď pri tých debatách zistíme, kde je problém, tak je viac ako vhodné niečo sa s tým aspoň pokúsiť urobiť.

To je jeden z dôvodov, prečo zakladám moje "teoretické" blogy. Možno je v nich veľa odborných a filozofických názvov, cudzích slov a rôznych teórií.
Píšem však tie odborné názvy vyslovene z praktického hľadiska.

Môžem miesto "asertívny človek" napísať "ten človek, ktorý sa vie slušne a pokojne s druhými dohodnúť". Miesto "agresívny človek" napísať "ten človek, ktorý chce za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom presadiť svoju pravdu". Miesto "pasívny človek" napísať "ten človek, čo drží hubu a krok."
Len sa mi zdá, že takéto "indiánske" označenia by boli dosť otravné. A moje komentáre sú dosť dlhé aj bez takých opisov .

No a ešte - takéto "teoretické" blogy tu nie sú len v poslednej dobe. Keď sa pozrieš do histórie, zistíš, že napríklad ja ich mám za ten skoro rok, čo tu píšem, na svedomí viac .

Naničmama je skvelá v tom, že si tu môže v podstate písať kto chce a čo chce. Pokiaľ to dotyčný napíše slušne - nik sa na jeho písmenká neuráža.
A zase druhí si čítajú to, čo ich zaujíma a čo si čítať chcú.

No manny, neviem, ci som prave ja ta, co by som sem chodila zanadavat na muzicka.Ani nie...
Mam radsej blogy tohto typu. Ale urcite sa nikto neurazil Ja myslim, ze si tu naozaj moze vybrat kazdy, co hlada.

ja-hodka ja som nemyslela ze zrovna ty by si nadavala na manzela,asi som to zle formulovala.Mne sa iba velmi pacilo ako si to napisala ako tie tvoje slova boli take normalne,nenutene take co som pochopila a aj som sa pousmiala.Napisala som v prvej vete ze sa mi to pacilo potom som uz nepisala ohladne tvojej osoby.Mne sa paci tento blog a vela som sa priucila aj som si nieco z toho co georgina pisala stiahla aby som si to mohla kedykolvek precitat.Asi som tento svoj komentar napisala do nespravneho blogu

Ale Manny, to je uplne v pohode. Ja som sa nad tym len tak zasmiala.
Viem, ze si tym nemyslela mna konkretne. Ale jednoducho mi to prislo trochu komicke, ze to pises prave mne, lebo ja som prave ten druhy pripad z opacnej stranyAle to ty nemas preco vediet.Nemozes mat precitane desiatky ludi, ktori sem prispievaju.
Bavia ma blogy, ktore sa nad niecim zamyslaju a tie prudko osobneho charakteru zas az tak velmi nie.
Ale to je vsetko v poriadku. Ziadnym sposobom si sa ma nedotkla a myslim, ze ani nikoho ineho.
Nepochybuj tolko o sebe

Joj joj pockajte ja som myslela asi som napisala ten horsi priklad "nadavat na manzelov".Ja som napisala ze tento blog je super georgina naozaj.Pozri napisem to takto len sa nechcem hadat.Pises naozaj super a ja si vazim tvojich nazorov ide mi o to kruci neviem ako to napisat.Citim s niektorych zien ze niektore veci nejdu z ich hlav,proste sa to ani na ne nehodi.Ja neviem ako to napisat a nechcem nikoho urazit.Ja viem ze som tu kratko a mali ste tu aj pred tym blogy odborneho typu,ja som len napisala co citim asi to bola chyba a radsej sa vam do tejto debaty nebudem pliest, aby som sa s niekym nedostala do rozporu zato co pisem.

Manny, pokojne sa pleť do ktoréhokoľvek blogu. A vôbec pri tom nevadí, že si tu len krátko. Veď každá/ý tu bol svojho času len krátku dobu .

Dakujem fakt ma tato tema zaujala ale radsej sa v tichosti vzdialim lebo ako vravim niektore prispevky na mna posobia strasne strnulo a az moc novinovo dolezito.Ale to co pises ty ma hlavu aj pätu a tebe to nejako dokážem "zožrať"ako sa vraví ale niekomu nie.Dufam ze sa chapeme.

Ale hej, nerob si starosti - chápeme sa.

ahoj manny . mne sa páči,že sa tu ukážu všelijaké názory.aj ja mám rôzne teorie na život,ktoré viem že sú správne a naťukám sem a.......či sa riadim podľa nich je iná stánka--ale sa snažím avšetky ste mi veľmi pomohli v sebavedomí, a aj vo všetkom--a môže byť aj kritika...z toho sa dá veľa učiť

Asertivita

Recepty

Sezónne recepty

Návody a nápady na tvorenie

Najčítanejšie

Najčítanejšie recepty

Najnovšie recepty