Majka, poznám ten pocit..prišiel, keď mi začali prvé problémy s kolenami, vraj dôsledok veku a prílišného športovania, proste klasické opotrebovanie ...lenže pohyb je mojou neoddeliteľnou súčasťou, je to môj prostriedok na odbúravanie stresu, môj relax a odpočinok
...takže aj keď s občasou bolesťou (bola som v štádiu, že som si nemohla ani kľaknúť - a vysvetľuj to princiatku, keď sa chcel hrať na zemi s autami, či kockami, pohyb po schodoch bol tiež "zážitok"), občasnými tabletkami a kolenami stiahnutými pri náročnejších športoch som pridala plávanie a latino dance...a čuduj sa svete, problémy sa zlepšili a bolesť prichádza už len občas (klop-klop nech to nezarieknem)...tak uvidíme, čo bude ďalej...veď tých "čo ak?" je naozaj toľko, že asi treba myslieť viac dnes ako zajtra...tak Ti prajem , aby tých splnených túžob bolo stále aspoň o trošičku viac ako tých obmedzení
P.S. dúfam , že ideš do Jasnej
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zaujal ma príspevok "Rozhýbané telo pohne dušou" a aj keď v prvom momente som nevedela čo by malo byť obsahom môjho príspevku ako som ten článok čítala vedela som, že sa ma bytostne dotýka. Mám veľkú DILEMU, pasujem sa s ňou už od roku 1993, kedy mi tak povediac ako následok menšej kolízie mňa na bicykly s autom (vinou vodiča)takpovediac ruplo koleno. A vtedy sa to začalo, ja športovec telom a dušou som pokúšala svoje koleno neustále, zlyhávalo. Tu prišla prvá rana, keď pán doktor po jednej z operácii zahlásil:"Založte si rodinu, majte deti, vaše kĺby nie sú stavané na šport, môžet hrať šachy, plávať, bicyklovať...", zúžil moje pole pôsobnosti. Založila som si rodinu, mám deti, obmedzujem sa v športe, dala som si urobiť plastiku predného krížneho väzu o koleno-kĺby sa snažím starať zvonku i z vnútra. Prišli ďalšie odporúčania:"Nemala by si riskovať, máš deti....". A tu to príde, kde som vlastne ja a môja celoživotná túžba hýbať sa na všetky spôsoby, bojujem so svojimi túžbami a svojimi obmedzeniami. Mám sa šetriť, aby moje kĺby vydržali čo najdlhšie alebo si mám dopriať čo mi je prirodzené aj keď s menšími bolesťami a možnými následkami? Čo ak moje klby budú ako tak ok a zrazi ma auto, čo ak ma budú deti potrebovať a ja budem imobilná, čo ak to potom psychicky nezvládnem, čo ak vymyslia ako nahradiť orgány, či kĺby? Nenachádzam zatiaľ odpoveď na svoju DILEMU, len viem čo milujem a že na mňa presne platí "Rozhýbané telo pohne dušou". Ako svoje DILEMY riešite vy dievčatá, riskujete aby ste žili tak ako je vám prirodzené alebo myslíte na budúcnosť?