Príspevky (Blogy)

Ťažká téma a popravde netuším ako ju uchopiť aby nebolo ublížené žiadnej duši...
Mám však potrebu sa o tom baviť...možno podať názor, ktorý som nadobudla až keď mi bolo "dopriate" si to odžiť.
Človek sa narodí.Človek zomrie.Toto sa týka každého jedného z nás...
Po smrti je posledná rozlúčka, pohreb, človek ide do zeme alebo na spálenie.
Prijať alebo lepšie povedané uvedomiť si že nám zomrel niekto blízky je bez pochyby to najťažšie.
Ale je to určite rovnako ťažké ako vidieť svojho blízkeho v truhle spúšťaného do zeme...
Ešte raz, neviem ako uchopiť túto tému...

Už som to tu myslím spomínala. Môj manžel je tabuľkový typ. Nemyslím tým, že mu sedia štandardné veľkosti, ale všetko dianie okolo seba potrebuje mať v tabuľkách. Fakt všetko. On nielen tie tabuľky vymyslí, on ich aj pravidelne plní. Je síce pravda, že keď občas chcem nejaký výstup, tak je problém. Ale zistiť, koľko sme platili za zmrzlinu na prvej dovolenke v Taliansku pred 20 rokmi, to vieme

Znovu dozrel čas, dobiť baterky. Posledné obdobie, bolo náročné. Okrem toho všetkého, čo sa deje už cez rok okolo nás..., sa pribalilo aj iné. Za tri mesiace som obehala viac lekárov, ako za 50 rokov. Našťastie okrem boreliózy, pľúcnych chlamýdii , nejakého zvýšeného tuku v krvi, nových potravinových intolerancii a ekzému  ....som zdravá ako repa.

Leto celkom intenzívne využívam na stretnutia. Vo dvojici, aj vo veľkej skupine.

Dnes sme mali intenzívny deň s mojou známou. Mnohé sme prebrali. Hovorila o svojej spolužiačke. Že sa chválila. Má dobrého manžela. Je kamionista, veľa na cestách. Iba jeden problém majú. Obyčajne raz do roka niečo "do neho vlezie" a on ju tak zmláti, že jej už dva krát zlomil ruky. Ale inak to je dobrý manžel.

Spadla mi sánka a neviem, čo na to povedať. Ako keby nebol kamionista a pracoval by len tak normálne, tak by to bolo častejšie?

Sú veci, ktoré naozaj moja hlava neberie.

Nie, nepomýlila som sa. Nechcela som písať o deťoch a o tom, dokedy sa máme o ne starať. Dokedy má slúžiť Mamahotel.

Druhá strana ma zaujíma. Keď ten život je už jasne za polovicou, vlastne po pravde, keď sa už dlhodobé plány nerobia. Odkedy je potrebné prebrať za rodičov, či starých rodičov celú starostlivosť? Viac menej nás to čaká všetkých.

Bola som dnes u kardiológa a ten mi pravidelne zvykne rozprávať o svojej babke. Má ju aj ako motivačné video na počítači. Vo veku 95 rokov denne cvičila s malými fľaškami vody, denne zbehla  a vybehla na 5. poschodie.

 Myslím, že toto pozná každý, kto má mailovú schránku. Nadšené listy o dedičstve po neznámej príbuznej. Alebo úžasná obchodná ponuka. Och, koľkokrát som už v duchu delila milióny.

Taký sme si národ, chceme slušné Slovensko. Protestujeme proti každému náznaku nedobrého. Podvádzania. Opisovania. Keď ide o tých ostatných. Podpisujeme petície. Odvolávame.

A keď ide o nás?

Boli sme na zmrzline. Takej, na ktorú sa stoja rady. A dá sa tam potom aj posedieť. Tak sme posedeli. Vedľa nás si podobne užívali dve mladé ženy. A ich rozhovor sa niesol v duchu očkovania. Vlasnte neočkovanica. Hlavne zháňania toho správneho potvrdenia. Lebo nie o očkovanie ide. Ale o papier. Alebo teda qr kód, či čo je vlastne výstupom.