Konvalinka: Nie si povinná byť taká, aká by si podľa ostatných mala byť. Je to ich omyl, nie tvoje zlyhanie.
To na začiatok..
Vieš koľko krát som ja riešila tieto hlúposti? Pre mňa to boli existenčné problémy, myslela som si, že sa zbláznim, že zošaliem, že už, už umriem od nervov, že toto nemôže nikto vydržať! Bola som nervózna zo všetkého, chodila som s vyplazeným jazykom, lebo všetko muselo byť tip - top. Snažila som sa každému vyhovieť, veď aby nebolo zle. Potom som si povedala, ale PREČO? Veď nemusím každý deň vysávať, keď nechcem. A to, že príde ku mne kamoška a budem mať omrvinky na koberci medzi nami nič nezmení.Budeme stále také kamošky aj bez povysávaného koberca.. A keď nie, tak je to jej problém, nie môj. Ja som spokojná aj tak. Alebo že mám zelinu v záhrade? No a čo?? Je to moja záhrada a môj problém, má mi to prinášať radosť, nie utrpenie.
Konvalinka, ži!! Netrp, nebuď stále v strehu, uvoľni sa. Dá sa to, viem to podľa seba, vieš aké uvoľnenie príde???
Vždy som závidela flegmatikom, čo mali tieto prkotiny na háku, ale učím sa aj ja.. A konečne dýcham, robím si v rámci mojich možností čo chcem, nikomu tým neubližujem, nikoho neobmedzujem. Som to stále JA, ale spokojná. Trvalo mi to dlho, lebo som bola naučená k pokore, poslušnosti aj za cenu potlačeného sebavedomia, ale pracujem na sebe, stále budem a viem, že dosť dlho. Jednoducho som si začala vážiť samu seba.. To je ten základ, ktorym by si mala začať.
Čo mňa vytáča? Že: kua, ani neviem.. Asi to, že som dnes nemohla napustiť deťom bazén(ale za to môže Lydusha), že je tak horúco a ja sa kvasím vo svojej šťave, a keď sa to vezme, len také prkotiny.. Na túto otázku sa musím zamyslieť hlbšie, lebo sa mi to nejak nezdá, musím zavŕtať v mojom mozgovom závite..
Neviem presne povedať čo to o tebe prezrádza, možno sa bojíš povedať svoj názor, si bojazlivá, plachá. Pripomínaš mi mňa na začiatku mojej premeny.
Držím palce.
Denisa
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ale to skôr len tak, aby sme nevyšli z cviku 
.
Tiež musím mať niekedy svoju pravdu, hlavne keď viem, že tú pravdu mám
Ďalej musím ísť na nervy svokrovcom a to hlavne vtedy, keď neviem od nich prijať pomoc a to preto, že od detstva až do 30 rokov som bola samostatná, vybavovala som všetko(dokonca aj za súrodencov a mamu), vedela som si všetko zariadiť sama-takže teraz(aj keď sa môžem snažiť ako chcem)to neviem zo seba dostať.
Mama a súrodenci to brali a čo ma potešilo bolo to, keď sa mojej mamy pýtala známa, že aká som dievka, akú mám povahu? No a ona odpovedala, že je to tak, ako v tom vtipe, keď sa pýtali partizánov, aké ťažké boje sa viedli s nemcami o les, ktorý práve navštívili. Poviem príklad:moja mama sa s bratom dokázali "pobiť"(slovne)až do krvy kôly úplnej hovadine. A čo som spravila ja? Prišla do obývačky a "vyhodila" ich z nej. Ale toto všetko neriešim -veď nie všetci sme ideálny, ale život si treba spraviť lepším.
ach jaj... o takomto čase by som už asi nemala prispievať; už viac blúznim ako premýšľam 
) a občas sa v nej vidím, tak asi to. ale keďže akira je panna a tiež mi zvykne hovoriť z duše... tak teda neviem. naozaj. 
ale na druhej strane som rada,že sa deťom nič nestalo
A hlavne,keď sa snažila dokázať mi ,že je to moja chyba,no nakoniec sa ukázalo,že nie,tak že ju to mrzí...pre jej chybu z mája,kebyže nemám rodinu a priateľa,tak asi skončím s deťmi na ulici...Aj také sa stáva.
Chytím sa čarovného slovíčka.
Zrkadielko.
Keď som chodila na základnú školu, volala sa tak malá knižočka, kam mi pani učka písala pochvaly, poznámky a oznamy pre rodičov.
Ak som správne pochopila, i to pomyslené zrkadlo, čo mi nastavuje okolie, nesie nejaké informácie. Tak poďme na to. Rozčuľuje ma toho neúrekom.
Úplne najviac ma vytáča, keď ma niekto krivo obviňuje. Neostanem chladná a vecná; spanikárim, zaujmem megaútočný postoj a nenechám kameň na kameni. A veru - toto naozaj nie je správny postup, ako sa očistiť. Práveže mám pocit, že vyzerám ešte vinnejšia, keď ma to tak dokázalo vyviesť z konceptu.
Ďalej ma rozčuľuje môj muž. Pár ráz sa nechal počuť, ako mi vyčíta, že u nás doma nie je všetko podľa jeho predstáv. Keď príde z práce domov, vôbec nepôsobí šťastne, že už je doma, že nás vidí, ale striehne, čo som neurobila a mohla urobiť; čo nie je tak, ako by si prial; kvôli čomu by sa mohol oduť, prípadne nahnevať alebo rozladiť. Tento bod nemusí byť celkom tak, ako ho prezentujem. Ako to je, sa však nedozviem, pretože na otázky odpovede neprichádzajú a z občasných jedovatých poznámok si odnášam toto a potom z toho mám paranoje a úzkostlivo naprávam, kade môj drahý chodí, aby som mu nebodaj nedala dôvod mračiť sa, byť podráždený a podobne. Ak ma raz načisto porazí, tak z tohoto. Pretože sa večne cítim v strehu, či je všetko ok.
Potom ma strašne hlboko do kosti uráža, keď je ku mne niekto vyslovene protivný a ja zo svojej roli príjemnej obsluhy, nemám žiadnu šancu brániť sa. Darmo sú to prkotiny, nad ktorými by bolo lepšie mávnuť rukou. Príklad: robím niekomu splátkovú zmluvu a nie mojou vinou alebo z mojej vôle sú tam otázky na telo - koľko detí živíte, bývate vo vlastnom, máte nejaké pôžičky? A sedí si tam odutá staršia dáma a komentuje: "a aké mám číslo podprsenky nechcete vedieť?". Táto veta sa dá podať aj úsmevne a ja by som sa zasmiala a nejak podobne nadviazala a všetko by bolo fajn. No ona začne takým arogantným povýšeneckým tónom... vysvetlím, usmievam sa, snažím sa to skrátiť... ale vnútri vo mne vrie. Vŕŕŕ. Prečo sa ku mne takto chovajú? Vŕŕŕ. Prečo to musím znášať? Proste NECHCEM, aby si niekto dovoloval voči mne takýto tón. Ja sa chovám slušne.
Vytáča ma moja matka. Teda pri tej rovno zúrim. Má svoj svet postavený z rôznych na hlavu padnutých teórií, ktoré dokola opakuje, až z toho všetkým prepína. Prídeme s Kubkom na návštevu a hneď začne, že je stále chorý, pretože si kýchne alebo odkašle (moje dieťa je zdravé ako buk; občas prekonávame kašeľ alebo soplíčky, ale žiadne ATB, nič vážne a všetko prejde o pár dní samé od seba); z čoho odvodí, že som strašne zlá matka, pretože sa o neho nestarám, preto je aj taký chudý, lebo chudák nedostáva jesť a keď, tak len zeleninu a nech sa nečudujem, ak vážne ochorie, ja budem na príčine. A ako to vyzerá, už by som sa mala naučiť prať, veď moje biele nie je biele, som proste celkom lenivá a neschopná (toto bolo na poslednej návšteve, kedy mal BLEDOHNEDÉ tričko, ktoré bolo bledohnedé od novoty!!!). Tak a toto všetko stihne - ešte sme sa ani nevyzuli. Ja dýcham tak zhlboka, ako sa len dá a v duchu sa zaprisahávam, že tam už neprídem. Viem, že trepe dve na tri, pretože je proste taká - zlá, vypočítavá, zákerná a klamárka. Tak ale prečo to so mnou tak máva?
Čo to teda o mne vypovedá? Prezraďte!
A pridajte aj vy - čo rozčuľuje vás? A čím to podľa vás je? A čo s tým budeme robiť?