Hry

Tak ja som vkuse varila.Dedko mi zmajstroval taký stolík a hocijaké nádobky boli hrnce. Varila som listy, piesok, hlinu, semienka - všetko čo som našla. Potom to dedko akože koštoval a tváril sa aké je to ohromné. Dedko mi uplietol aj malý košíček a prútenú metlu, zmajstroval fúrik, staval indiánske stany z ostrôh na seno a starých kobercov... Ešte som sa hrávala na obchod, ako ty a na poštu, mala som kopu pohľadníc, ktoré som zbierala a potom som sa s nimi hrávala. Neskôr ako mi pribudli zručnosti, som kožovala omietku na šope a zatĺkala klince...

a ešte som zabudla na zverák a pilníky na železo, všelijaký vercajch...poskúšala som kadečo, keď ma nikto nevidel... No a do dneška mi zostalo to varenie a v podstate aj to nakupovanie. Čo ma nebavilo boli ručné práce, šitie na bábiky, vyšívanie... aj to mi zostalo dodnes.

Blahoželám k regálom. 

Ja si na svoje hry až tak nespomínam, ale milovala som prázdniny u babky v skutočnom obchode s textilom. Keď došiel nový tovar, to bolo vrušo. 

ide z toho mega regalova radost a agatove mince ma uplne dostali.

Cez sidlisko nam tecie potok a my sme v nom chytali mloky a rybky. Varili sme blatove gebuziny, stavali bunkre na kopci, ktory vidno z okna, skusali sme klast ohnicky a bojovali sme. Cez vikend rodicia preparkovali tych 10 aut co bolo pred panelakom a mali sme na parkovisku namalovane ciary na vybijanu. To bolo sidliskove hranie. U starej mamy som, ako gueva, mala zverak, klince, pivnicu, pojd, sopu, mastal, bicykel, macku a zajace , tam som si vystacila sama. Na slovo NUDA som alergicka.

Evka, oceňujem tvoju "úchylku", mohla by si sa prísť vyšalieť aj ku mne, potešila by  som sa:)

Zááááávidíííím špajza a šatník to sú dve miestnôstky, ktoré mi doma chýbajú. Ako malá som sa najradšej hrávala na poštu - opečiatkovala som pohľadnice, zbalila do kapsy (tuším bola vlastnoručne vyrobená) a potom som aj poštu poroznášala, čo strom - to iná adresa. Keď sa nedalo byť v záhrade, tak som si na manželskú postel poukladala bábiky a macov a hrala som sa na učiteľku. Bola som učiteľka a aj som odpovedala, písala a čítala za bábiky. Ručné práce mi ostali doteraz, tie mám veľmi rada, šila som, vyšívala, háčkovala... Variť som sa naučila skoro a rýchlo, ale že by ma to nejako bavilo, to sa edá povedať. V 6. triede som zvládla nachystať nedeľný obed (zeleninová polievka, rezne, zemiaky, šalát) aj s piškótovou roládou, len hrniec s polievkou som nevládala preniesť na stôl, lebo to bol ten najväčší - však pre 6 ľudí na 2 dni   Potom som objavila čaro kníh a pretože na ulici bolo viac chalanov, tak som s nimi hrávala futbal.

Ja som bola taká, nostalgia ma chytá, milujem regály a poriadok a prehľad v nich, samo o sebe je to paráda, ale pri deťoch ma to prešlo. To bola a je už utópia, jediný človek, ktorý miluje poriadok a systém som tu ja a ja už nevládzem a ani ma to neteší.

No, fandím ti, dobre sa to číta.

Zabudla som na hry, guma do omrzenia a loptové hry. Ja som bola statická, mňa tak za kapitána alebo do brány postavili, chlapci sa bili, kto bude v obrane + kolo mňa kopu deciek a ja som ani nebránila, však mňa bránili a iba kecala. Z toho menšieho obdobia hra na poštu, sme si vyrábali kancelárie a otáčali to vnútro z bonboniéry a vyťukávali do neho a kto mal pečiatku hoci aj jediné písmenko "A", bol frajer. Teraz, keď dám deťom z bonboniery to vnútro, nech sa hrajú, tak na mňa pozrú dosti záhadne, či mi nepreplo.

A keď som bola staršia tak aj ping-pong do bezvedomia, to je tak 10-14 rokov, ani jesť nám nebolo treba. Na každého došlo, aby nehrali len dvaja, tak turnaje, kolotoč, každý spokojný, to boli 8 - 12 hodinovky, podľa povinností a času. Som vytrénovaná na veky ping pong môžem aj o polnoci, ľavá ruka - pravá ruka, ľavá noha - pravá noha , s nohami si srandu  robím. Karty a rozhovory do neskorých časov, karty tiež do bezvedomia. Ešte aj guličky sme stihli, to sme sa ruvali ako nikdy, ale to len preto, že som ich našla v pivnici po tatkovi z jeho detstva, ku podivu sa zišli aj v mojom.

A keď som začala randiť od 14, tak pomedzi frajerov, som dostala v partii do ruky drevený samopal, okrem iného , alebo palicu, alebo inú bakuľu, zdutá som bola prenesmierne, ale dala som to a do tých 16 som behala s dreveným samopalom po lese do bezvedomia, teraz tomu asi hovoria vojaci prežitie v Lešti, akurát bolo šum a fuk kto je už partizán a kto je Nemec, sme sa hlušili partizán s partizánom a nemec s nemcom, všetko jedno,  základný boj bol vybavený do 20 minút, to sme sa "vystrieľali" a pokračovalo sa ďalej. Asi najlepšie boli na tom tie zvady a kriky kolo toho, bez toho to nefungovalo. To bolo pohybu, kdeže dneska. Syn vybrúsil drevené samopaly, vravím, keď som ja sa ja mohla "hrať" v 16 na partizánov, tak pre mňa za mňa to majte, akurát že tunajšie decká netušia, čo kto aký partizán, odo mňa mali povolené mieriť len na autá, tak to skončilo akciou na autoboty, ako sa to volá, Transformery a samopaly skončili v krbe. Zaostalá som partizán a transformer je iný rozdiel.

Zaujímavé, keď teraz rozmýšľam, že som mnou behali po lese manželovi spolužiaci, toho času počestné hlavy svojich rodín a hlušili sme sa ako blázni, jeho som spoznala v 17, akosi sme sa obišli s touto etapou, no, pekne.

Ja som sa najradšej hrala na pani doktorku, ideálne veterinárku :) tento sen sa mi nepodarilo splniť, na jeho splnenie som veľmi lenivá :D ale láska k zvieratám ostala, tak sa o nich starám a liečim ako laik :D