Veľká Noc – oslava vraždy!

Ako by ste sa pozerali na človeka, ktorý schvaľuje vraždu? Ako na zločinca a potencionálneho vraha! Ako sa možno pozerať na kresťanský svet, ktorý považuje vraždu Ježiša Krista za nevyhnutnosť, pretože bez nej by vraj nemohol byť svet spasený?

V 19. storočí v Rusku obhajovala jedna z odnoží pravoslávnej cirkvi hriech, ako nevyhnutnú súčasť spásy. Tvrdili, že „ak chceme byť spasení, musí nám byť odpustené. Komu však má byť odpustené, ten predsa musí hrešiť. Bez hriechu niet teda odpustenia.“

Absurdné! Avšak rovnako zvrátený myšlienkový pochod sa uplatňuje aj v kresťanstve ohľadom Kristovej vraždy na kríži. Je založený na chybnej téze, že Ježišovým zmŕtvychvstaním bol svet spasený. Aby teda svet spasil, musel vstať z mŕtvych. A aby mohol vstať z mŕtvych, musel byť zavraždený.

Milióny kresťanov po celom svete, vo svojej falošnej úcte pred tradíciou a vo svojej neochote samostatne a nezaujato skúmať teda schvaľujú surovú vraždu Kristovu ešte aj teraz, po 2000 rokoch, čím sa určitým spôsobom stávajú jej spoluvinníkmi. A až raz budú pred tvárou Božej spravodlivosti braní na zodpovednosť za túto spoluvinu, nič im nepomôže ich bedákanie, že to predsa nevedeli a že to tak vôbec nemysleli. Nevedeli, lebo vedieť nechceli! Lebo boli príliš povrchní, pohodlní a bojazliví aspoň raz vážne preskúmať „pravdy“ vlastnej viery.

Vraždu Krista nemožno v nijakom prípade schvaľovať! Nebola chcená a nemalo k nej dôjsť! Vari by potreboval dať Boh, ktorý je Láskou, surovo zavraždiť vlastného Syna pre spásu ľudstva? Vari by Ten, ktorý dal Mojžišovi prikázanie „Nezabiješ“, Ten, ktorý je Zákonom samotným, mohol svoj vlastný Zákon vzápätí sám porušiť požiadavkou vraždy svojho Syna? To je nemožné! Cez túto nelogickosť a protirečivosť sa dá preniesť naozaj iba prostredníctvom slepej viery, brániacej vlastnému, samostatnému uvažovaniu. Všetko však bolo úplne inak!

Prostredníctvom Mojžiša bolo ľudstvu darované Desatoro a ukázaná cesta, ako kráčať nielen k Svetlu, ale i šťastiu a plnosti života na zemi. Ľudia sa však nedržali naznačeného smeru a čoraz viacej upadali do svojich chýb a nesprávnych názorov. Všetko začalo ísť prudko nadol a v snahe o zastavenie tohto úpadku sporadicky prichádzali takzvaní proroci, ktorí mali ľudí opäť prebudiť k správnemu životu a nasmerovať ich k Svetlu.

Keď však slová prorokov ostávali bez odozvy a úpadok stále pokračoval, zdajúc sa byť už neodvratným, idúcim do úplnej záhuby, bola ľudstvu zo Svetla, ako akt Božej Lásky, zoslaná pomoc v osobe Mesiáša, ktorý ho mal svojim Posolstvom Pravdy nasmerovať nahor. Nikto iný, ako Boh sám, by to už nedokázal.

Skutočným poslaním Mesiáša bolo teda prinesenie Slova Pravdy, ako jedinej možnosti záchrany. Podľa neho mali ľudia žiť a tým dozrievať a napredovať vo svojom bytí. Ako duchovne, tak aj materiálne.

Kristus teda neprišiel zomrieť na kríži! Prišiel nám priniesť svoje Slovo! Prišiel nám ukázať cestu k šťastiu, spokojnosti a plnosti života na zemi i mimo nej. Stačilo iba podľa jeho Slova žiť, to znamená, podľa neho myslieť, cítiť, hovoriť a konať.

Zem sa však vo svojom hlbokom duchovnom úpadku stala nepriateľskou všetkému Svetlu. Všetko to temné a nízke sa cítilo byť ohrozené Kristovou náukou a preto sa usilovalo o jeho smrť. Ježiš veľmi dobre vedel, aká Svetlu nepriateľská je pôda na zemi, ale aj napriek tomu, i s rizikom možnej straty života sem šiel, aby všetkým ľuďom dobrej vôle mohol priniesť onú spomínanú, jedinú možnosť záchrany, spočívajúcu v Slove Pravdy. Len v jeho dodržiavaní je totiž skrytá cesta k osobnému vzostupu jednotlivca i celej planéty.

Ľudia, majúci slobodnú vôľu, si teda mohli vybrať medzi dvomi možnosťami. Medzi zlom a nevedomosťou, ktoré sa dovtedy rozťahovali na zemi a medzi dobrom a cestou k Svetlu, ktoré im boli ukázané Ježišovým Posolstvom. Ježiš aktívne pôsobil približne tri roky a ako onen očakávaný Mesiáš musel jedného dňa predstúpiť pred celý národ a nechať ho rozhodnúť, ktorú zo spomínaných dvoch možností si vyberie.

Priama konfrontácia židovského ľudu s Vyslancom Pravdy bola teda akousi súčasťou jeho poslania a hoci Ježiš tušil, ako asi dopadne, predsa len musel židov pred toto zásadné rozhodnutie postaviť. Malo k tomu dôjsť v Jeruzaleme na veľkonočné sviatky, ktorých sa vždy spravidla zúčastňovali zástupcovia celého židovského národa.

Keď o tom Ježiš hovoril so svojimi učeníkmi predpovedajúc, ako toto rozhodovanie dopadne, Peter si ho zavolal na bok a snažil sa ho zachrániť a od spomínanej, zásadnej konfrontácie odhovoriť. Ježiš ho však od seba odohnal, ako pokušiteľa, ktorý nechápe veci Božie, ale iba veci ľudské.

To však neznamená, že Kristus išiel do Jeruzalema s úmyslom dať sa obetovať na kríži! V Jeruzaleme, pred celým národom sa malo rozhodnúť, či sa ako celok prikloní k Mesiášovi a jeho učeniu, alebo naopak, k temnému, zlému a nesprávnemu. Mesiáš im musel dať k tomuto zásadnému rozhodnutiu príležitosť.

Pánov veľkorysý príchod do Jeruzalema bol prísľubom toho, že by sa snáď ešte všetko mohlo obrátiť na dobré a židovský národ by mohol prijať a plne akceptovať pozemský príchod Mesiáša v osobe Ježiša Krista. Tým by dejiny našej planéty dostali úplne iný smer.

Najskôr teda bola spomínanému, veľkému a zásadnému rozhodnutiu podrobená židovská veľrada, ktorá po otvorenom prehlásení Ježiša za Syna Božieho urobila z neho rúhača. Mohlo to však dopadnúť aj inak, pretože i medzi kňazmi sa nachádzali takí, ktorí boli inej mienky. Žiaľ, boli v beznádejnej menšine.

Druhému, ešte zásadnejšiemu rozhodnutiu ohľadom osoby Mesiáša bol podrobený celý židovský národ, keď si mal vybrať medzi ním a Barnabášom. Žiadali si však oslobodiť vraha a zločinca. Keby sa však pri svojom rozhodovaní nedali ovplyvniť zlom, mohlo opäť všetko dopadnúť úplne inak.

Ježiš nemusel, nemal a neprišiel zomrieť na kríži! Jeho smrť bola iba dôsledkom slobodného rozhodnutia židovského národa. Táto smrť nebola Svetlom chcená a nebola to v nijakom prípade zmierna obeta za hriechy ľudstva.

Bol by sa Ježiš v Getsemanskej záhrade modlil, aby bol od neho odňatý tento kalich, ak by išlo o nutnú obetu, kvôli ktorej prišiel na zem? Určite nie!

Ježiš vedel, že jeho smrť na kríži nie je nutná. Ak k nej ale dôjde, bude to jedine dôsledok nesprávneho a temnom ovplyvneného rozhodnutia ľudí.

Ďalším dôkazom v tomto smere je napríklad podobenstvo o zlých vinohradníkoch. Hovorí sa v ňom o človekovi, ktorý prenajal vinicu a v určenom čase poslal k vinohradníkom svojho sluhu, aby mu odovzdali dohodnutý podiel úrody z vinice. Oni ho ale chytili a zbili. Znovu k ním poslal iného sluhu, ale s tým urobili podobne. Ďalších taktiež zbili a niektorých aj pozabíjali. /viď vyššie spomínaní proroci/

Nakoniec si ten človek povedal: „Pošlem k ním svojho syna, hádam len k nemu budú mať úctu“. Ale vinohradníci si povedali: „To je dedič, zabime ho a dedičstvo bude naše“. /viď Mesiáš a jeho osud/

Na konci podobenstva je otázka: „Čo teda urobí pán vinice? Odpoveď znie: Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným“. Tieto slová sú teda viac než jasným svedectvom toho, že Mesiášova smrť nebola Svetlom chcená.

Mimochodom, dôkazom tohto faktu je i ďalší osud „vinohradníkov“ z podobenstva, čiže povolaného židovského národa. Krátko po Mesiášovej vražde, ku ktorej sa slobodne rozhodol, bol Rimanmi dobytý Jeruzalem, zničený židovský chrám, židia rozprášení do celého sveta a počas dlhej histórie, až takmer do dnešných dní prenasledovaní bez konca.

Áno, s „vinohradníkmi“ sa stalo to, čo bolo predpovedané v podobenstve: Boli hubení po celé stáročia, pretože zavraždili Mesiáša, ktorého smrť na kríži nebola vôbec Svetlom chcená.

M. Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“